Irving Berlin, největší songwriter všech dob

  1. 1
  2. 2
V roce 1888 sa narodil Irving Berlin – jeden z najgeniálnejších hudobných skladateľov minulého storočia, autor neoficiálnej hymny Spojených štátov amerických, priekopník štýlu ragtime, autor viac ako 1.500 melódií, z ktorých sa asi 700 postupne stalo hitom, pričom niektoré z nich doslova zľudoveli. Napísal dve desiatky muzikálov a soundtraky k 18 filmom, osem krát bol nominovaný na Oskara. Je jediným človekom na svete, ktorý ako moderátor oskarovského ceremoniálu vytiahol z obálky svoje vlastné meno a musel si tak v priamom prenose k odovzdaniu ceny poblahoželať sám. Svoj obrovský úspech dosiahol napriek tomu, že nepoznal noty a aj do základnej školy chodil len dva roky. Nič z toho mu však nezabránilo napísať skladby, ktoré ho preslávili po celom svete.
Irving Berlin (zdroj commons.wikimedia.org/Al Aumuller)


Irving Berlin, naväčší songwriter všetkých čias

Irving Berlin bol svojím spôsobom prírodný úkaz. Nie častokrát sa autorovi stane, že počas jeho piesne začnú ľudia spontánne vstávať, ako keby sa hrala štátna hymna, a zložia si z hlavy klobúky a priložia ruku na srdce. Dokonca aj počas hrania skutočnej štátnej hymny to mnohí vnímajú len ako mechanickú povinnosť, ale aby sa ľudia takto zachovali spontánne, pri hraní úplne neznámej melódie? Berlinovi sa nechtiac podarilo dosiahnuť takýto efekt skladbou God Bless America. Ľudia naprieč celou Amerikou počas jej hrania začali vstávať. Zaujímavé bolo, že vstávali až od jej druhej polovice. Skladba sa totiž v prvých taktoch vôbec netvári ako hymna, do patetického módusu postupne viac a viac prechádza až po odznení úvodných sekvencií. Záver graduje už výrazne hymnickým spôsobom.

To, že sa stane alternatívnou americkou hymnou, nikdy nebolo oznámené oficiálne, jednoducho k tomu spontánne došlo. Rozhodol o tom moment, keď si ju prišiel vypočuť prezident Roosevelt a počas jej hrania sa všetci okamžite postavili. Jej mobilizačné účinky si politici veľmi dobre uvedomovali a využívali ju počas druhej svetovej vojny. Po skončení vojny prezident Eisenhower v roku 1954 dokonca udelil Berlinovi medailu za jej skomponovanie, čím jej hymnický status uzákonil na takmer oficiálnej úrovni. Vzhľadom k tomu, že pieseň vôbec nebola písaná s týmto zámerom a reakcia ľudí na ňu bola pre Berlina nečakaná, ide o pomerne zaujímavý psychologický efekt preukazujúci, ako až hudba dokáže rozvíriť v ľuďoch emócie.

Pieseň God Bless America Irving Berlin napísal už v roku 1918, ale dvadsať rokov ležala v jeho šuflíku, lebo vôbec netušil, aký bude mať na ľudí vplyv. Patetické filmové zábery k nej vznikli oveľa neskôr, až v roku 1938. V roku 1943 zaznela vo filme This is the Army v hlavnej úlohe s hercom a budúcim prezidentom Ronaldom Reaganom.

Len ako zaujímavosť možno uviesť, že na schodoch washingtonského Capitolu ju spievali aj americkí kongresmani a senátori po teroristických útokoch 11. septembra 2011.

Zloženie neoficiálnej americkej hymny však nebol najväčší Berlinov úspech. Ten prišiel v roku 1942. Kto by nepoznal azda najznámejší chromatický nápev I’m dreaming of a White Christmas? Skladba sa stala najhranejšou a aj najnahrávanejšou piesňou na svete. Prvýkrát ju naspieval Bing Crosby a v tejto podobe sa jej predalo dovedna takmer 50 miliónov kópií. Neskôr bola naspievaná mnohými ďalšími interpretmi a sám Berlin nemohol uveriť tomu, že počet predaných nahrávok ešte ďalej stúpol na viac ako 100 miliónov kusov. Išlo o údaj, ktorý sa dokonca dostal do Guinnessovej knihy rekordov – žiadna skladba na svete nikdy nepredala viac platní. Zľudovela natoľko, že ju dnes mnohí považujú za tradičnú vianočnú koledu.

White Christmas s Bingom Crosbym, verzia z roku 1954:

Úspechy však neprišli vôbec jednoducho, počiatky životnej dráhy Irvinga Berlina boli nesmierne ťažké. Narodil sa ako Israel Isidore Bejlin 11. mája 1888 roku v Bieloruskom Toločine, neďaleko dnešného mesta Mogilev. Jeho otec Moše Bejlin bol správcom synagógy, Israel bol jedným z jeho ôsmich detí. Počas protižidovského pogromu bola jeho rodina vyhnaná z rodného mesta. Skladateľ neskôr uvádzal, že jeho úplne prvá spomienka, ktorá mu z detstva utkvela v pamäti, bola tá, ako počas práve besniaceho pogromu leží na deke vonku na prašnej ceste a pozoruje ich horiaci dom. Ten postupne zhorel až do tla, Israel mal vtedy len štyri roky. Rodina sa dala na útek z Bieloruska (vtedy imperiálneho Ruska) a už v roku 1893 sa Beilinovci plavili na lodi do New Yorku.

Po príchode do Ameriky však žili v podmienkach obrovskej biedy, v pivničnej kobke bez okien na East Side. Keď mal Israel osem rokov, zomrel mu otec. Matka nedokázala uživiť osem detí. Musel tak ešte ako malé dieťa nastúpiť do práce, aby rodine finančne prispel aj on – roznášal po New Yorku noviny. Hneď prvý deň v práci sa mu však stalo nešťastie. Vracajúc sa domov uvidel v prístave loď odchádzajúcu s nákladom do Číny a tá ho tak zaujala, že si nevšimol otáčajúci sa žeriav nad jeho hlavou. Ten ho zachytil a zhodil do vody. Podarilo sa mu síce vyplávať, ale po chvíli sa znovu začal topiť. Z vody vyšiel až na tretí pokus, potom ako sa trikrát dostal do víru, ktorý ho stiahol pod hladinu. Keď sa konečne dostal von, v ruke stále pevne zvieral svoju prvú výplatu – päť pencí. Vedel, že ak by ju nepriniesol domov, jeho rodina by nemala čo jesť.

East Side v New Yorku začiatkom minulého storočia (zdroj slideshare.net/Marcos Diaz)

Tento príbeh, ktorý zverejnil vo svojej knihe jeho životopisec a priateľ Alexander Woollcott, jasne dokresľuje pomery, v ktorých chlapec vyrastal v prvých rokoch v Amerike.

Neskôr sa mu však pošťastilo získať miesto čašníka v jednej z newyorských kaviarní. Berlin si povolanie čašníka „upravil“ po svojom a rozhodol sa, že bude takzvaným spievajúcim čašníkom – pri roznášaní nápojov spieval vymyslené melódie, ktoré mu práve prišli na um. Kaviareň sa tým stala zaujímavou a majiteľom priniesla skromnú publicitu, avšak tí boli vďační aj za ňu. Onedlho dokonca spievanie vlastných melódií začalo patriť medzi jeho oficiálne čašnícke povinnosti. Hostia mu hádzali sprepitné. Neskôr, keď svoje pesničky už dokázal viac prispôsobiť americkému hudobnému štýlu (ktorý dovtedy príliš nepoznal), bolo aj sprepitné o niečo väčšie. Irving nepoznal noty, svoje melódie skladal len podľa sluchu. V práci spievajúceho čašníka dokázal zotrvať neuveriteľné dva roky. Keďže bol počas dvoch rokov schopný neustále produkovať každý deň nové melódie, začali sa o neho zaujímať aj profesionálni skladatelia. Prvý kontrakt na napísanie piesne podpísal ako 19ročný v roku 1907 a predal ju za 35 centov.

Reklama
  1. 1
  2. 2

Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na