Jak daleko je z Londýna do Brna? Zdenek Konvalina v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (179)
Tentoraz:

• Záslužná umelecká tvorba Martina Dvořáka
• Návrat Zdenka Konvalinu zo svetových scén do Brna
• Mníchovský škandál
• Čo sleduje Jakob Feyferlik?

 

Záslužná umelecká tvorba Martina Dvořáka
Keď nebudem vnímať a hodnotiť umeleckú stránku Martina Dvořáka ako choreografa, je to v českom kontexte výnimočná osobnosť. Môže sa porovnávať už len s riaditeľkou a vizionárkou festivalu Tanec Praha Yvonou Kreuzmannovou. Nikto ďalší ma nenapadá. Len málo ľudí nájde v sebe potrebnú dávku energie, aby nemysleli svojim konaním na svoj finančný či existenciálny rozmer, na to, aby sa zabezpečili a mali aspoň na nájom a základné potreby, ale aby pozdvihli nízku umeleckú úroveň spoločnosti a ukázali jej tým, že projekty a osobnosti dopravia do Česka, čo sa mimo hranice deje. Podobnú snahu ešte mal bývalý tanečník Rudolf Kubičko žijúci v Nemecku, ktorý založil a roky podporoval umelecký projekt Taneční most. Martin Dvořák od roku 2004, kedy založil festival ProART, exportoval do Česka desiatky osobností. Mnoho domácich osobností prehovoril svojou víziou k spolupráci. Kto nepôsobí v umeleckej sfére živého umenia, nevie si ani predstaviť, čo to obnáša a koľko nástrah ako biblický hrdina musí dotyčný prekonať, aby sa dožil zasľúbenej zeme a nevidel len jej chrbát.

Neviem, odkiaľ Martin Dvořák berie energiu, ale každý ročník jeho letného festivalu či aktivity počas roka, ktoré zvláda vedľa svojich záväzkov interpreta a choreografa, sú milým prekvapením. Nielen nápaditou programovou skladbou, ale aj výberom osobností. Veď len tento rok napríklad vezie do Česka slávnu opernú hviezdu Brigittu Fassbaender, ktorú by mu mohli závidieť manažéri operných projektov. Či vyťaženého šéfa Divadla Aréna a veľkého herca Juraja Kukuru z Bratislavy, ktorý trvalo žije medzi hlavným mestom Slovenska a svojím druhým domovom v Nemecku. Celé toto uvažovanie o starnutí a našej pamäti, ktorá zabúda na tých, na ktorých by sme nemali zabúdať, na umelcov, ktorí robia v cudzine reklamu našej vlasti, ma práve v nadväznosti na Juraja Kukuru rozrušilo. Vyšiel s ním rozsiahly rozhovor, ktorý akoby vhodne dopĺňal dnešný diel. Je aj obrazom myslenia tohto umelca, ktorého Martin Dvořák pozval do ďalšieho dielu programu vo vile Tugendhat, v slávnej sklenenej izbe.

Pretože nielen divák, ale obzvlášť umeleckí kolegovia čoraz viacej zabúdajú na význam generačnej výmeny, tradície a poučenia sa od tých, ktorí vstupovali do divadelných šatní pred nimi. Hovoril o tom v rozhovore aj pán Kukura. „Myslím, že jde o vážnou věc – se stářím se na Slovensku i v Čechách zachází jako s infekční nemocí. Vysoký věk se považuje za selhání. Tisk informuje: ‚Koukněte, co zůstalo z Delona!‘, o Jacku Nicholsonovi v novinách oznámí: ‚Takhle dopadl!‘ Nikde jinde na světě jsem se s takovým přístupem nesetkal.“ Čo už tí minulí umelci a generácie, keď absolventi škôl nepoznajú ani pána Konvalinu, Slavického, Jelínka! Hrôza.

To, čo som si prečítal z úst Kukuru, súvisí s celým týmto dielom a zamyslením. Aj s aktivitami promotérov ako Martin Dvořák, aj so snažením tých menej výrazných. Každého, kto sa snaží o kultúru. „Ve světě, ve kterém vládne komercionalizace, není jednoduché prosazovat umění. Obsahem rozhovorů u nedělního rodinného oběda bývají většinou slevy v supermarketu, málokdy se mluví o tom, co hrají ve filharmonii, opeře, divadlech…“ hovorí Kukura. To je ešte dobre, pokiaľ sa rodina vôbec k nedeľnému obedu celá zíde, nie?!

Kukura hovorí ale veľmi dobre aj k nám, už viac kultúrnym. Hovorí to síce v súvislosti so Slovenskom, ale môžeme to jednoducho aplikovať aj na Česko. „Člověk by měl dokázat dívat se na Slovensko zvenčí, ne ze Slovenska na svět.“ A k tým, ktorí sú tvoriví, by sme mali byť zhovievaví, pretože ako hovorí slávny herec: „Umění se staví na nejistotách, ne na jistotách. Neexistují žádné konstantní hodnoty, do popředí vystupuje kreativita. Je to pokus – i za cenu selhání.“ Áno, tak by to malo byť. Je na každom umelcovi, akú cestu si zvolí. Je zároveň však aj povinnosťou diváka, aby rozlišoval medzi tým, čo je hodnotné, a tým, čo je len pozlátka. Zodpovednosť je na strane hrajúcich aj tých, ktorí sa prizerajú. Len spoločný cieľ v divadle môže priniesť skutočný zážitok pre všetkých. Dať divadlu posvätnejší charakter a vytrhnúť ho z profánneho predvádzania sa. To je úlohou našich prvých scén, scén národných i tých menších.

Z ďalších zaujímavých mien Martin Dvořák nechal umelecký priestor: Adamovi Plachetkovi, Báre Basikovej, Ive Bittovej, Dagmar Peckovej, herečkám Simone Babčákovej či Veronike Žilkovej, baletnej legende Vlastimilovi Harapesovi a mnohým ďalším. Zoznam je to úctyhodný, tak ako zoznam svetových hviezd tanca, ktoré k hosťovaniu v Prahe prehovorila pani Kreuzmannová.

Návrat Zdenka Konvalinu zo svetových scén do Brna
„Prožil jsem více než úspěšnou kariéru, jsem spokojen. Je čas věnovat se dalším projektům, v mém případě výtvarnému umění, proto jsem již loni své trvalé angažmá v Londýně ukončil. Proč jsem během celé doby nebyl nikým z Čech pozván na hostování, je spíše otázka na šéfy baletních souborů. Já zájem měl a nešlo mi o peníze, ale doma se úspěch neodpouští. Jsem rád, že se po letech setkám s Martinem Dvořákem, a třeba nezůstane jen u jedné spolupráce, pravděpodobně ale již na nezávislé scéně a hlavně nám pro radost,“ hovorí Zdenek Konvalina pri príležitosti svojho vystupovania v rodnom meste po dlhých devätnástich rokoch.

Nevystupuje na oficiálnej scéne, ale vďaka Martinovi Dvořákovi. Pritom Konvalinov repertoár je taký obsiahly, že keby bola minimálna snaha od oficiálnej strany kultúry v Brne, isto by sa bol našiel vhodný titul. Aby diváci mohli vidieť, kým sa tanečník stal a akým jeho výkonom tlieskali diváci v najslávnejších a najväčších auditóriách sveta. Škoda. Dobrý tip pre čitateľov, ktorí sú milovníkmi výtvarného umenia, či v tejto sfére dokonca pôsobia. Zdenek Konvalina už roky intenzívne maľuje. A podľa ohlasov z kritickej stránky mu to aj fantasticky ide. Nie sú to žiadne čarbanice ex hviezd, ktoré sa nudia, ako sme zvyknutí z domova. Takže ak máte možnosť, mohol by mu niekto v Česku usporiadať aspoň výstavu. Bolo by to viac než milé.

A aké vlastne stretnutie v sklenenej izbe bolo? Zrekonštruovaná vila akoby tou starostlivosťou mierne stratila bolesť osudov, ktorá v jej stenách bola zakódovaná. Jej asketický a upokojujúci vzhľad poľudštili v obývačke pred ónyxovou stenou na hustom bielom koberci dve kreslá pripravené pre moderátora a jeho hosťa. Chorovod divákov sa mierumilovne a noblesne vinul od bráničky na ulici ako rad sliepok, po schodoch okolo garáže, okolo terasy, novým vstupom pre návštevníkov až do interiéru. Cez tie nenormálne veľké okná v diaľke cez koruny starostlivo pestovaných stromov v záhrade presvitala silueta Špilberku. Krátko po dvadsiatej sa zjavil hlavný organizátor, umelecký agent a dobrý duch Martin Dvořák, a ten divákov privítal. Ponúkol im, aby sa cítili ako doma, ako v obývačke. Tí, ktorí sú tu na takomto projekte prvýkrát, aby sa cítili ako stáli návštevníci – teda priatelia, a tí, ktorí už tu boli, aby sa vďaka novému hosťovi naopak cítili ako nováčikovia bažiaci po informáciách.

Potom sa už objavil samotný Zdenek Konvalina. Pricestoval z Londýna v trendovom, dobre padnúcom obleku, aký často nosia slávne hviezdy filmu a baletu. Jeho tvár a rysy, chôdza, gestá či nonšalantné usadnutie do kresla nestratili ani mimo svetlá rámp nič zo svojej divadelnej mágie a vábnosti, hypnotickej aury a záhadného tajomstva. Konvalina sa preukázal ako vynikajúci rečník schopný improvizácie i vkusného humoru, s ktorým úsečne vracal moderátorovi niektoré jeho zábavné nápady. Čím viac sa rozrozprával, tým viac jeho mierne zastretý hlas strácal cudzí akcent v reči materinskej a udomácňoval sa znovu v Brne pred netradičným publikom, ktoré aj mňa šokovalo svojím vekovým priemerom. Zaujímavý bonmot vznikol z glosy pána Dvořáka o počte dnešných divákov: Napočítal ich vzhľadom k priestoru tridsať päť. A položil mierne ironickú otázku, či slávnemu tanečníkovi už tlieskalo tak málo divákov.

Všeobecne celú dobu, tak ako ja v Panoráme, aj Dvořák narážal na akútny nezáujem českého mediálneho sveta o umelecké osobnosti, ktoré sami nebombardujú redaktorov a nevracajú sa do republiky cestou k rodine a priateľom ako celebrity, ktoré klopkajú na dvere novinárom, aby o nich písali. Konvalina odvetil vtipne: „Možná bylo diváků víc, ale z toho tisíce se to jen třiceti pěti opravdu líbilo a ti tleskali upřímně.“ Elegancia, nákazlivý britský humor, ktorý tanečník pochytil v londýnskom prostredí English National Ballet, akási sonórna uvážlivosť a mierumilovnosť kvitli v odpovediach. Martin Dvořák bol akčný a suverénny, často využíval onen motív, že obaja tanečníci boli osem rokov spolužiaci na brnianskom Tanečnom konzervatóriu.

Práve táto pasáž o štúdiu a dospievaniu bola mimoriadne vtipná, pretože Dvořák dokázal výborne zaskočiť svojho hosťa niektorými spomienkami, ktoré má divák tak rád. Napríklad o tom, ako budúcu svetovú baletnú hviezdu chceli v štvrtom ročníku zo školy vyhodiť, pretože nesplnil to, čo žiadali osnovy. Dokonca snáď sa jednalo, že nevedel kotrmelec a nejavil toľko energie a vzťahu k tancu ako spolužiak Dvořák. Ako to už býva, zachránil ho hlas jedinej pedagogičky. Celkove debate o ceste k baletu, jeho porozumeniu a teraz lúčeniu s ním dopomohla citlivá prítomnosť tanečníkovej maminky, ktorej úprimné spomienky možno aj mnohým prítomným dámam vohnali slzy do očí, keď si predstavili, že svoje dieťa za oceánom poznajú len cez telefón. Ťažko v roku 2000 boli už také možnosti, ako máme my dnes.

Kto bol pozorný a nevrtel sa na stoličke, mohol sa dozvedieť mnohé, čo skladalo mozaiku príbehu o veľkej práci, bolesti a tvrdej drine, osud poznamenaný vzostupmi a pádmi, nie menší ako samotný priestor vily. Od Slávnosti kvetín v Genzane na absolventskom koncerte cez krátke angažmán v Ostrave až po cestu do Ameriky, radikálny triumf víťazstvom na baletnej súťaži v Helsinkách a až k zmluve prvého sólistu v Houstone u Bena Stevensona po boku Carlosa Acostu, cez zranenie, problémy, úspechy aj bolesť divák prešiel zákutiami Konvalinovho bohatého profesijného života.

Vynikajúco a profesionálne pripravené ukážky z rôznych rolí svetového repertoáru v primeranej stopáži ukázali to, čo si ťažko môže človek predstaviť. Tanečníka v skvelej forme. Tanečníka, ktorý tancuje s gráciou, štýlom, eleganciou, dokáže vystihnúť štýl školy, tradíciu, epochu, charakter aj drobné nuansy. A nepadá na zadok z relevé či pred technickými nástrahami. A navyše dokáže vziať a pretaviť charakter postavy a príbeh do svojej interpretácie. Vrcholom večera boli dva tanečníkove výkony. Sólo na Rachmaninovu etudu, ktorá ticho znela spoza potemnenej ónyxovej steny, kde kresba kameňa vytvárala magické obrazce abstrakcie, ktoré tanečník ako maliar má tak rád, pretože možno práve preto, že balet je taký figuratívny, dospel k svojmu vyabstrahovanému štýlu. Lenže v tejto kombinácii tanečníka, priestoru, hudby a emócie sa divák stal možným svedkom takýchto slávnych vystúpení umelcov, o ktorých sa číta v memoároch.

Uzavretá skupina publika, slávnostná chvíľa, tanečník, ktorý prichádza pár centimetrov od hosťa, všetky nuansy vidieť a každý dych počuť. Čas sa zastaví a mágia pohybu a emócie vás pohltí. Na tvári umelca zrazu vidíte projekciu vlastných obrazov, albumov, postrehov, počujete v šumení pohybov slová, ktoré sú určené vám a ktoré nie vždy boli len modlitbou a radostnou zvesťou. Keby už pre nič, tak kvôli tomuto šesťminútovému sólu sa tam vyplatilo vybrať. Je to vlastne exkluzívna záležitosť, navštíviť takýto projekt.

Martin Dvořák prizval aj tanečníkov z ProART Company Lukáša Lepolda a jeho manželku Terezu Lepold Vejsadovú, dcéru Igora Vejsadu, ktorý ako hosť prišiel preto, že bol Konvalinovým prvým šéfom v Ostrave. Vrcholom večera bolo dueto Dvořáka a Konvalinu. Niekedy sa v podobnej tvorivej záležitosti moc prezentovaná idea stratí formou, či obsah naopak zakryje forma. Tu nastalo vzácne súznenie ako v dvojhlase nejakého slávneho dueta z opery. Každý svojím štýlom (ťažko môže byť odlišnejší) vyjadril podstatu svojho presvedčenia a uvažovania o pohybe, našom priestore, živote a aj veciach eschatologických.

Každý Konvalinov pohyb, tu rozvinutý do vygradovaných drobných variácií s obrovskou vnútornou dynamikou, odpichnutím a bodkou, tu dokazuje, prečo sa v zahraničí stal takým žiadaným interpretom. Aj na koberci zatočil piruety, ktoré boli čistejšie než krištáľ a krajšie než tie na českých javiskách. Každý pohyb ruky, gesto, mali svoj zmysel. Toto bola krásna choreografia, dlhá, únavná, ale v pravom zmysle slova – zaťažená fyzickým zmierením sa ducha s telesnou schránkou, ktorá starne, chradne, bolí, a predsa povznáša tých, ktorí vidia za životom viac než snahu o pohodlie, zabezpečenie a konzum. Nádherný večer. Ani Nižinskij v Suvretta hoteli v Svätom Moritzi lepšie nezatancoval.

Unikátny rozhovor s tanečníkom, ktorý sa vrátil vďaka Opere Plus do Česka, nájdete v Baletnej panoráme 126 (tu) až 130.

 

Aktuality
Vďaka internetovým médiám a prepojeniu umelcov so svetom sociálnych sietí sa verejnosť prostredníctvom týchto komunikačných uzlov veľmi dobre dozvedá, čo sa kde deje. Najnovšie na mape európskych škandálov pribudla ďalšia vojna. Kluby fanúšikov sa zdesili, keď preniklo z divadla, koľko členov súboru odchádza z Mníchovského štátneho baletu s príchodom nového šéfa Igora Zelenského, ktorý vystriedal českého rodáka Ivana Lišku. Najväčší šok znamenal koniec zmluvy pre dvojicu Lucia Lacarra a Marlon Dino. Ak sa Dino možno vezie so svojou slávnejšou manželkou a najnovšie aj matkou ich dieťaťa, Lacarra napriek možným výčitkám svetovej kritiky drží status celosvetovej baletnej hviezdy. Nemeckí žurnalisti teraz nariekajú nad stratou tejto hviezdy pre Mníchov, Bavorsko a aj celé Nemecko.

Zatiaľ nepreniklo, čo je dôvodom ukončenia ich pracovného pomeru. Či Zelenskyj primabalerínu vyhnal, vyhodil? Zdeptal a ona odišla sama? Či zrušil jej manžela, a tak si slávna diva postavila hlavu a na protest ide s ním? Či sa mu javí „stará“? Variant môže byť niekoľko. Je jasné, že téma je lákavá – v Nemecku sú schopní o tom napísať rozvinuté eseje s trpným rodom a zložitými gramatickými väzbami, ktoré nemčina pestuje. Po štrnástich rokoch angažmán Lucia Lacarra začína chýbať.

Obľúbená blogerka a fanynka baletu Gisela Sonnenburg sa doslova pýta: „To je nejaký druh slepého konzumu, pán Zelensky? Bola by to vaša najdôležitejšia úloha po získaní Bavorského štátneho baletu udržať Luciu Lacarru v súbore. A vy, pán Zelensky, ste zlyhali, a to ešte predtým, ako ste začali.“ Ďalej vyjadruje obavu, že súbor na budúci rok už na čele so Zelenským rýchlo prepadne do tretej ligy. 27. mája a 3. júna vyšlo podľa rozpisu predstavenie Dámy s kaméliami pre Lacarru a Dina. Fanúšikovia tak nečakane zažili rozlúčkové chvíle nielen s Neumeierovým slávnym baletom. „Ironicky ‚vďaka‘ patrí však výslovne Igorovi Zelenskému, ktorý nám nedá zabudnúť, že škaredá tvár kapitalizmu je, že s ľuďmi zaobchádza ako s kusom mäsa. Fuj!“ odfrkne si a zakončuje svoje rozhorčenie pani Sonnenburg.

Zatiaľ je zrejmé, že Adam Zvonař či Matěj Urban (ktorý sa stal oteckom a narodila sa mu dcérka) zemetrasenie prečkali, niektorí členovia súboru také šťastie nemali. Svoje veci v šatniach si zabalia napríklad aj Daria Sukhorukova, Cyril Pierre, Ekaterina Petina, Zuzana Zahradníková, Katherina Markowskaja, Maxim Chashchegorov, Lukáš Slavický, Léonard Engel, Shawn Throop či Ilia Sarkisov. Pritom však špióni tvrdia, že Lacarra zostane ako stály hosť. Takže ktovie, ako to celé vôbec je.

Akoby nestačil škandál s Lacarrou, v tomto týždni prišiel ďalší. Ako blesk z čistého neba. Podnikateľka, filantropka, mecenáška Irène Lejeune, patrónka Bavorského štátneho baletu, jeho akási vyslankyňa, sa vzdala svojej záštity na protest proti Zelenskému. Mníchov je v šoku a celé mesto má plné ústa rečí o balete. Možno aj negatívna reklama je reklama. Ale pani Lejeune bude isto chýbať, pretože od roku 2008 napchala na podporu baletu do jeho pokladničky okolo 1,3 milióna eur. Tak si to vynásobme dvadsiatimi siedmimi českými korunami, a dostaneme viac než 35 miliónov českých korún. Rozruch sa pomaly presúva aj k politikom, ktorí divadlo spravujú a pod ktorých kuratelou prišiel za riaditeľa Igor Zelensky.

„Zelensky sa pre Mníchov nehodí,“ znie mestom. „Vďaka veľmi dobrému vzťahu k Ivanovi Liškovi a jeho manželke Colleen Scott som sa rozhodla podporovať Mníchovský balet,“ hovorí v interview pani Lejeune. „Keď som sa dozvedela o menovaní pána Zelenského, dlho som sa usilovala o schôdzku s ním. Až vo februári si urobil na mňa čas a rozhovoril sa o svojich plánoch a víziách. Keď mi povedal, koľko dobrých tanečníkov nemieni ďalej angažovať, rozhodla som sa skončiť s podporou baletu tak, ako končí éra Lišku,“ doplňuje donátorka a mecenáška. „Skutočne som sa usilovala o rozvoj Bavorského štátneho baletu a som veľmi hrdá na to, čo urobil Ivan Liška a Bettina Wagner-Bergelt a celý tím. Najmä rozmanitosť baletov ma fascinuje! Veľký mix klasického, moderného a súčasného baletu bol vynikajúci. Tanečníci mali príležitosť rôznymi štýlmi rozvíjať umenie tanca.“ Na margo nového riaditeľa hovorí: „Dúfala som, že sa postará o naše kultúrne dedičstvo tak, že Bavorský štátny balet si zachová svoju individualitu a rozmanitosť. Samozrejme chápem, že nový riaditeľ chce priviesť svojich vlastných ľudí do Mníchova, je to legitímne. Ale to, čo nechápem, je, že neboli obnovené zmluvy mnohým dobrým a veľmi talentovaným tanečníkom. Očakávala by som, že bude mať viac ľudskosti vo vzťahu k existujúcemu súboru.“

Tak ako vždy, aj toto celé vírenie je typickým príkladom nedorozumení, mediálnych manipulácií. Zelensky je už dávno menovaný, pozorne sledoval tanečníkov, predstavenia, jeho deti už chodili v Mníchove do školy a sťahoval sa tam. Nerozhodol od stola či podľa fotografií. A úprimne ruku na srdce, hrací plán, dramaturgiu môžeme hodnotiť veľmi pozitívne, ale výkony už toľko nie. Takže je to pol na pol. Kto vie, čo bude ďalej. Zelensky to ľahké mať nebude. Už sa jasne črtá za neho náhrada. Lacarra a Dino ako noví riaditelia, keby však politici našli silu tohto ničiteľa Bavorského štátneho baletu, navyše z nenávideného Ruska, zastaviť.

 

Čo sleduje

Dnešným hosťom je mladý člen Viedenského štátneho baletu, ktorý s každou novou úlohou preukazuje mimoriadny talent, napriek mladému veku javiskovú zrelosť a veľkú perspektívu stať sa po dlhých rokoch absencie vynikajúcim tanečníkom rakúskeho pôvodu, dokonca rodákom z Viedne. Jakob Feyferlik je dnešným hosťom. Ako člen súboru s povinnosťou zboru stačil už debutovať ako Colas v Márnej opatrnosti, Kajo v Snehovej kráľovnej, kráľ Ľudovít v Marii Antoinette a v sólových partiách súčasného repertoáru slávnych choreografov. „Skutočne obľúbené video nemám,“ hovorí Jakob. Ale nenecháva čitateľov Panorámy ochudobnených. Tu sú nejaké tipy od neho. „Na YouTube hľadám najradšej rôznu hudbu. Taktiež hľadám hudbu Čajkovského a nápady pre balet Anastázia či hudbu pre môj projekt Junge Choreografen 2017. Budem tam pripravovať ako choreograf jeden kúsok s hudbou Maxa Richtra, ktorú som tiež našiel na YouTube.“ Mladý tanečník, ktorý sa od novej sezóny isto dočká ocenenia aj od vedenia súboru za svoje výkony v tejto sezóne, však má aj u tanečníkov netradičný vzťah k politike a spoločenskému životu Rakúska. „Niekedy nachádzam na YouTube rôzne videá rakúskych politikov, jednoducho také tie trápne a hlúpe,“ smeje sa Jakob. Toľko pozdravy z Viedne od sympatického tanečníka s čistou technikou a veľkou javiskovou charizmou. A miesto jeho obľúbeného videa môžete vidieť samotného Jakoba Feyferlika ako manžela Marie Antoinetty (recenzia baletu tu).

 

Citácie:
– z rozhovoru „Chyby jsou moje největší síla“ s Jurajom Kukurom – časopis Instinkt č. 20, máj 2016
– z rozhovoru s Irène Lejeune „Skandal um die Ballett-Botschafterin“ – www.ballett-journal.de, 7. júna 2016