Jako byste do auta střední třídy posadili závodního jezdce

Premiéra Juna Märkla so Slovenskou filharmóniou

V čase, keď sa v Bratislave konajú prvé vianočné koncerty, Slovenská filharmónia rešpektuje kresťanskú tradíciu adventu. Do programu radí diela, ktoré možno uvádzať celoročne. Po minulotýždňovom exotickom koncerte (rané skladby Šoštakoviča a Čajkovského, orchester viedla dirigentka Keri-Lynn Wilson, písali sme o ňom tu) druhý decembrový koncert patril tvorbe, ktorá je oproti iným dielam oných skladateľov podceňovaná či menej známa.

Najlepším príkladom neprávom podceňovanej tvorby je úvodné dielo koncertu, 4. symfónia B dur, 60. opus Ludwiga van Beethovena. V slede troch symfónií, tretej, štvrtej a piatej, je štvrtá symfónia svojou až mozartovskou ľahkosťou a veselosťou zaznávaná ako oddych od veľkých tém, ktorými sú Eroica a Osudová presiaknuté. V takomto obmedzenom pohľade sa štvrtá symfónia naozaj javí naivne voči mnohovrstevnatým štruktúram slávnejších Beethovenových diel. Pri širšom vnímaní je Symfónia B dur pokračovaním prvých dvoch symfónií, ktoré skladateľ napísal. V gradácii tu môžeme sledovať rozvoj Beethovenovej tvorivej osobnosti. Tematicky by sme jeho symfónie mohli rozdeliť na párne a nepárne, pričom nepárne sú diela závažného charakteru; párne sú ľahšej, lyrickejšej tematiky. Znalci Beethovenovej hudby vnímajú štvrtú symfóniu ako odraz momentálne sa zlepšujúceho zdravotného stavu skladateľa i začiatky neskôr neúspešného milostného vzťahu. Bez tematicky ľahších symfónií, na ktorých si vycibril svoj autorský prejav, by viedenský klasik zrejme nebol schopný napísať Eroiku a neskôr Osudovú.

Ľahkosť diela, jeho vnútorný nepokoj od prvých tónov až po záverečné finále (najlepšou predstavou je neposedný malý chlapec, napísal pri istej príležitosti New York Times), si uvedomil aj pozvaný nemecký dirigent Jun Märkl. Ten zavítal do Bratislavy vôbec po prvýkrát. Tento fakt stačil na zaradenie troch orchestrálnych diel bez sólového čísla. Märkl je dirigentom so svetovým renomé, koncertoval s väčšinou prvotriednych orchestrov; najbližšie k nám ide o spoluprácu s Českou filharmóniou a Viedenskou štátnou operou. V súčasnosti je šéfdirigentom Baskického národného orchestra a známeho japonského festivalu Pacific Music Festival.

Märkl má dirigentskú povahu podobnú ako práve štvrtá symfónia (odhliadnuc od spomínanej polemiky). Dokáže sa vyhrať s každou orchestrálnou nuansou, jeho pohyby sú veľké, no nie nadbytočné. Beethovenove symfónie patria do jeho repertoáru; druhú, šiestu a deviatu nahral aj ako CD album. Pod jeho vedením hrala Slovenská filharmónia výrazne a presvedčivo, na dirigentov s charizmatickým prejavom (na čele so šéfdirigentom Villaumom) je orchester zvyknutý.

Druhé dielo patrilo nemeckému skladateľovi Eugenovi d’Albertovi, predohre k opere Nížina, op. 34. V Škótsku narodený d’Albert je v súčasnosti známy ako autor skladieb pre klavír, violončelového koncertu C dur a dvoch sláčikových kvartet. Vytvoril 21 opier, z nich najznámejšia je v poradí siedma z nich, už spomínaná Nížina. Symfonickú predohru k nej dokončil autor v roku 1924, samotná opera mala premiéru o 21 rokov skôr v Prahe. V germánskych krajinách je dielo populárne, napríklad v 2007 operu uviedli vo Viedenskej štátnej opere a v Budove opery v Berlíne. Jedenásťminútová predohra znela v Redute v rovnakých kvalitatívnych intenciách ako štvrtá symfónia. Märkl dielo v minulosti nahral ako CD album so Symfonickým orchestrom rozhlasu v Lipsku spolu s d’Albertovou Symfóniou f moll. Napriek slávnemu dirigentovi by však nebolo na škodu, ak by v tejto časti programu zaznel koncert sólového nástroja s orchestrom, hoci do podobného časového rozmedzia by sa tradičné koncerty nevošli. Hudobná vsuvka bola predznamenaním, že dirigent je doma aj v tematicky ťažších kompozíciách.

Predznamenanie sa naplno prejavilo pri záverečných troch orchestrálnych skicách, obľúbenom Mori od Clauda Debussyho. O tomto diele môžeme pre jeho náročnosť povedať, že je verifikovaním kvality každého dirigenta. Je známe, že ani sám Debussy pri reprízovaní Mora nedokázal od hráčov orchestra získať zvuk, ktorý by ho uspokojil. Až pod Toscaniniho taktovkou získalo dielo žiadaný rozmer. Märkl síce nie je Toscanini, ale orchester pod jeho vedením predviedol jedno z najlepších vystúpení sezóny. Bolo to, akoby ste do auta strednej triedy posadili závodného jazdca a potom sa len čudovali, čo vaše auto, ktoré dôverne poznáte, dokáže. Vrcholné dielo hudobného impresionizmu môže byť zároveň aj vrcholným prevedením Slovenskej filharmónie v prvom polroku koncertnej sezóny.

O svojich dojmoch z koncertov bude na stretnutí s návštevníkmi hovoriť Märkl až po skončení druhého koncertu, dúfajme však, že jeho premiéra nebola zároveň derniérou; ak nie v tejto sezóne, ktorá je už dopredu naplánovaná, tak v tých budúcich ho návštevníci cez prizmu dnešného koncertu budú vnímať ako schopného a obľúbeného.

V decembri ešte so Slovenskou filharmóniou vystúpi Juraj Valčuha s dielami Richarda Straussa a Franza Schuberta, tesne pred Vianocami zaznejú vianočné koledy s Bratislavským chlapčenským zborom pod taktovkou Rastislava Štúra.

Hodnotenie autora recenzie: 90 %

Hudba troch storočí
Beethoven, d’Albert, Debussy
Dirigent: Jun Märkl
Slovenská filharmónia
10. a 11. decembra 2015 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
(napísané z koncertu 10. 12. 2015)

program:
Ludwig van Beethoven: Symfónia č. 4 B dur, op. 60
Eugen d’Albert: Predohra k opere Nížina, op. 34
Claude Debussy: More

www.filharmonia.sk