Keri-Lynn Wilson a Umberto Clerici se Slovenskou filharmonií

Mladí Čajkovskij a Šostakovič v Bratislave s dirigentkou Wilson

Na programe prvého decembrového koncertu Slovenskej filharmónie boli ruskí skladatelia Piotr Iljič Čajkovskij a Dmitrij Šostakovič. Nezazneli však diela, ktoré z autorov spravili legendy; pri spätnom pohľade ich môžeme označiť za skladby, ktoré im cestu k povesti legendy vydláždili, hudba vyjadrujúca veľký potenciál skladateľov v ich mladíckom veku.

Divákov na koncert v Redute okrem známych mien mohla prilákať aj žena ako dirigentka. V našich končinách sú hudobné telesá skôr, povedzme, patriarchálnej orientácie, na ich čele stojí takmer výlučne muž. Nejde o zámer, skôr o dôsledok celkového nastavenia spoločnosti. Každopádne však žena-dirigentka vedie Slovenskú filharmóniu zriedkavo, preto právom môžeme hovoriť o príťažlivosti tohto aspektu.

Keri-Lynn Wilson má vo svojom repertoári predovšetkým opernú a symfonickú hudbu. Absolvovala hru na flautu a dirigovanie v newyorskej Juiliard School. Už ako študentka bola asistentkou Claudia Abbada na Salzburskom festivale a scestovanejší poslucháči klasickej hudby ju môžu poznať z popredných scén európskych miest, najbližšie z Viedenskej štátnej opery, kde s orchestrom naštudovala opery Madam Butterfly a Traviatu.

Operné zameranie sa na Wilson podpísalo úspornými pohybmi a pragmatickosťou. Na vyjadrenie aj veľkého hudobného pohybu menej efektné, ale presné udávanie dynamiky a tempa, pri tichších častiach diel si dokonca vystačí iba so zápästím. Orchester bol pod jej taktovkou presný, a umelecký tandem pôsobil, akoby mal za sebou dlhšiu spoluprácu. K väčšej cti Wilson slúži, že symfonický repertoár na koncerte (dve diela z troch celkových) dirigovala bez partitúry.

Prvou skladbou večera bola symfonická fantázia Búrka, osemnásty opus Petra Iljiča Čajkovského. Na tému lásky a prírodného úkazu vytvoril Čajkovskij dve diela. Prvé nazval istý ruský esejista „múzeom antihudobných kuriozít“ a premiéry sa skladateľ nedožil. Druhú Búrku vytvoril autor podľa rovnomennej Shakespearovej drámy o nešťastnej láske – v čom pri pravdepodobnej homosexuálnej orientácii (ako to tvrdia mnohí hudobní odborníci) sa jedná o výrazné autobiografické posolstvo.

Orchestru prospelo náročné koncertné turné v zahraničí počas minulého mesiaca a kondične sú v najlepšej forme od začiatku sezóny. Mierna neistota vládla v dychovej sekcii najmä pri nástupoch; to je vec, ktorá je zakaždým dobre počuteľná. Ťažko povedať, či príčinou bol relatívne krátky čas na naskúšanie repertoáru, alebo nesústredenosť hudobníkov. Záverečnému dojmu to však na intenzite neubralo.

V druhom, tradične sólovom diele sa v dvadsaťminútových variáciách na rokokovú tému pre violončelo a orchester od Čajkovského predstavil turínsky violončelista Umberto Clerici. Vymenovať jeho laureátstva v medzinárodných súťažiach a spoluprácu so svetovými orchestrami by vyšlo na dlhý zoznam. Povedzme si teda, že v súčasnosti je Clerici koncertným majstrom v Symfonickom orchestri v Sydney. S dirigentkou Wilson ho spája účinkovanie na Salzburskom festivale zhruba v rovnakom časovom období.

Rokokové variácie má Clerici v repertoári dlhšie, spomeňme napríklad slávne vystúpenie v jeho rodnom meste s Orchestra of the Teatro Regio a dirigentom Valery Gergievom v roku 2012. Austrálsky magazín o klasickej hudbe Limelight v súvislosti s menovaním Clericiho za koncertného majstra v Sydney o ňom napísal, že „jeho hra chytí človeka za srdce a ťahá ho tým správnym smerom“. Žartovné, noblesné a hravé rokokové témy predniesol violončelista presne týmto opísaným spôsobom; jeho hra mala hlboké cítenie, veľkú výpovednú hodnotu, interpretácia bola virtuózna.

Pri technickej stránke treba poznamenať, že Clerici hrá na nástroji vyhľadávaného talianskeho majstra Carla Antonia Testoreho z roku 1758. To sú nástroje, o ktorých by sme s menšou vážnosťou mohli konštatovať, že hrajú samé, s väčšou vážnosťou uznať nesporné kvality nástroja a bohaté zvukové spektrum aj vo vyššom registri. Clerici je jedným z umelcov, pri ktorých budeme veľmi radi, ak sa v Bratislave predstaví aj nabudúce, čo dokazoval mohutný potlesk na záver či veľmi milé gesto, prítomnosť slovenského prezidenta Kisku na prvej polovici programu.

Druhá časť koncertného večera patrila absolventskému dielu Šostakoviča na Leningradskom konzervatóriu. Svoju Symfóniu č. 1 f mol, op. 10 dopísal skladateľ, keď mal 19 rokov. Hneď po premiére zožala veľký úspech a dodnes sa považuje za jedno z diel skladateľovho kumštu. V dnešných časoch patria Šostakovičove symfónie do všeobecného hudobného prehľadu, ich prípadná neznalosť však návštevníkom koncertu v Redute priniesla určite veľký zážitok. Záležalo len na nich, čím sa nechali ovládnuť: dielom geniálneho, ledva dospelého absolventa, presnou dirigentkou, alebo dobrým hudobným cítením orchestra.

Blížime sa do časov vianočných koncertov, ktoré sú každoročne známkou úspechu, minimálne pre samotný repertoár. Filharmónia v čase takýchto istôt zvykne do programu vsunúť diela, ktoré sú netradičné – čo sú pri typickom poslucháčovi u nás nebezpečné vody. Tento experiment sa vydaril! S uspokojením dodajme, že takýchto konštatovaní prichádza na adresu nášho prvého orchestra čoraz viac.

Hodnotenie autora recenzie: 85 %

Slovenská filharmónia
Dirigentka: Keri-Lynn Wilson
Umberto Clerici (violončelo)
3. decembra 2015 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Piotr Iljič Čajkovskij: Búrka, symfonická fantázia, op. 18
Piotr Iljič Čajkovskij: Variácie na rokokovú tému, op. 33 pre violončelo a orchester
Dmitrij Šostakovič: Symfónia č. 1 f mol, op. 10

www.filharmonia.sk