Kučerová s Kocánem zazpívali v bratislavském Lazebníkovi

  1. 1
  2. 2

Glosa z Bratislavy
Spackaného Barbiera nespasili ani známe mená

Návrat Rossiniho Barbiera zo Sevilly do repertoáru Opery Slovenského národného divadla pred necelými troma rokmi len potvrdil zakorenený nezáujem prvej slovenskej scény prekročiť najzákladnejší a najpopulárnejší rámec predverdiovskej talianskej opery. Dokonca – keď opomenieme belcantové drámy – ani len takú Talianku v Alžíri sme v Bratislave nepostretli celé polstoročie. Takže len Barbier, Barbier, Barbier (a raz, aby sa nepovedalo, Popoluška)… Napokon, v aktuálnom repertoári nenájdeme žiaden iný titul z tohto obdobia. A podobne raného Verdiho reprezentuje len obstarnutý Nabucco. So zmenou trendu pri zmýšľaní súčasnej dramaturgie rátať nemožno.

Keby Barbier zo Sevilly (premiéra 8. 2. 2013, recenziu nájdete tu ) v réžii Romana Poláka mal aspoň základné parametre zaujímavého – jedno či tradičného, alebo originálneho – režijného výkladu, alebo hudobné naštudovanie Rastislava Štúra presiahlo bežný rutinný štandard, bol by akceptovaný aspoň ako kasový titul. Lenže tieto podmienky inscenácia absolútne nespĺňa. Veľmi sa čudujem, že prominentný režisér a zároveň riaditeľ činoherného súboru SND z vlastnej iniciatívy nepožiadal o stiahnutie tohto bezmocného, nudného, od hudby aj komických point odrezaného výplodu. Ale k réžii sa tento raz našťastie vyjadrovať nemusím. Rovnako však nie je možné celkom ju oddeliť od výsledného dojmu.

Štvrtkovú reprízu dirigoval Rastislav Štúr, autor hudobného naštudovania, ktorý sa sám podieľal aj na nemilosrdných škrtoch. Teraz nemám na mysli vynechanie záverečnej tenorovej árie Cessa di più resistere (tá u nás nezaznela nikdy), ale krátenia v druhom dejstve i vo finále. Orchester sa pod jeho taktovkou nevyznamenal. Zaznelo dosť veľa neprehliadnuteľných kazov, pomenej dynamických nuáns, rafinovanosti v agogických gradáciách, ansámbel v 2. dejstve bol v istej chvíli rozsypaný. Recitatívom chýbal esprit, neboli viac než obligátnou vatou. Rastislav Štúr rozhodne nie je rossiniovským filigránom a nie som si istý, či vôbec túto ambíciu má. Či je vôbec ochotný prejsť – ak je to nevyhnutné – k drilu. A disciplína v orchestri, aj v súvislosti s ešte zrelou „kauzou Makropulos“ (ktovie, či aj so sľúbenými konzekvenciami), by nemala vedenie divadla nechávať ľahostajným. Inak nepresiahneme rozmer provinčnosti.

Do včerajšej reprízy vstúpilo čiastočne nové, zo stálych hosťov pozostávajúce obsadenie. Motiváciou debutu Adriany Kučerovej v postave Rosiny bolo s najväčšou pravdepodobnosťou jej avizované januárové hosťovanie vo Viedenskej štátnej opere. Na sopránovú verziu postavy sme boli na našej prvej scéne zvyknutí z inscenácií roku 1968 a 1985, no aktuálna už  rešpektovala (podobne ako v roku 1960) originálnu mezzosopránovú polohu hlavnej ženskej postavy. Teda takú, akú skladateľ napísal pre historicky prvú Rosinu, pre Geltrudu Righetti-Giorgi. Legitímna je samozrejme aj sopránová alternatíva, čoho dôkazom sú nahrávky s Mariou Callas, Robertou Peters, Beverly Sills, Kathleen Battle a inými. Alebo v histórii Viedenskej štátnej opery, kam mieri Adriana Kučerová, nájdeme obsadenia Rosiny Editou Gruberovou (spievala ju tam 25-krát v rokoch 1975–1986) alebo inými lyricko-koloratúrnymi sopránmi, akými boli najmä v šesťdesiatych rokoch Erika Köth, Reri Grist či Renate Holm, neskôr už menej subretná Sona Ghazarian, Stefania Bonfadelli či v súčasnosti Diana Damrau.

Nebudem sa teraz prieť, v akej verzii znie part Rosiny atraktívnejšie. Pre mňa osobne je to pôvodina. Podstatné je, ako ho umelkyňa zvládne po stránke vokálno-technickej, štýlovej a výrazovej. Adriana Kučerová sa dosiaľ neprofilovala ani ako virtuózny koloratúrny soprán, ani ako rossiniovská špecialistka. Jej domény ležia úplne inde. Tesne pred štyridsiatkou sa začať pasovať s daným veľmi špecifickým interpretačným slohom nie je bežné. A ani výsledok nebol jednoznačný. Že ako typ vie zahrať pôvabnú, prešibanú dievčinu, dokonca subretnejšie poňatú, než je zvykom, je len čiastočnou výhrou. Tento rozmer sa napokon aj očakával.

Gioacchino Rossini: Barbier zo Sevilly - Adriana Kučerová (Rosina) - SND Bratislava 2015 (foto SND/Alena Klenkova)
Gioacchino Rossini: Barbier zo Sevilly – Adriana Kučerová (Rosina) – SND Bratislava 2015 (foto SND/Alena Klenkova)

S precíznym vyspievaním rossiniovských koloratúr si poradila len čiastočne (Rosina nie je Adina!), nepúšťala sa do žiadnych akrobatických kaskád ani extrémnych výšok. Po zaváhaní v úvode už išla skôr na istotu. V nižšej polohe však Kučerovej hlas znel farebne redšie a tu už na exaktnosť ozdôb (ktoré sú v tomto registri výsadou tmavých mezzosopránov) skôr rezignovala. Od viedenského debutu (v tradičnej a komfortnej réžii z roku 1981!) ju ešte delí jedna bratislavská repríza. Takže je možné, že niektoré neistoty prekoná. Rosina (a vlastne ani iné postavy v Rossiniho operách) sa však určite nestanú ozdobou repertoáru Adriany Kučerovej.

V Barbierovi zo Sevilly je virtuózne spievanie pridelené trom postavám. Okrem Rosiny titulnému barytónovému hrdinovi a tenorovému Almavivovi. V ňom sa po prvýkrát na bratislavskej scéne predstavil ruský tenorista Anton Rositskiy, známy nám ako Mozartov Tito a Belliniho Arturo.

Gioacchino Rossini: Barbier zo Sevilly - Anton Rositsky (Almaviva) - SND Bratislava 2015 (foto SND/Alena Klenkova)
Gioacchino Rossini: Barbier zo Sevilly – Anton Rositskiy (Almaviva) – SND Bratislava 2015 (foto SND/Alena Klenkova)

V rossiniovskom teréne je zorientovaný, napokon v roku 2014 absolvoval Accademiu rossinianu v Pesare a ako jednému z najtalentovanejších účastníkov mu zverili postavu Conteho di Libenskofa vo festivalovom uvedení Cesty do Remeša. Že Rositskiy vie, akú fazónu majú mať rossiniovské koloratúry, nenechal na pochybách ani ako Almaviva. Dokonca si part ešte vyšperkoval a podnikol úlety do trojčiarkovej oktávy. Zatiaľ ešte neznel jeho lyrický tenor v každej chvíli rovnako vo farbe a rezonancii (miestami zanikal a trocha strácal na lesku), no ak bude na postave ďalej pracovať (a bude mať šťastie na vydarenejšiu inscenáciu), má šancu s Almavivom postúpiť ďalej.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Rossini: Barbier zo Sevilly (SND Bratislava)

[Celkem: 18    Průměr: 2.6/5]

Související články


Reakcí (2) “Kučerová s Kocánem zazpívali v bratislavském Lazebníkovi

  1. Na premiére 8.2.2013 som bola, a nebyť účinkovania Štefana Kocána, ani by ma nenapadlo si tento titul v Bratislave zopakovať. Podľa očakávania, ľudovo povedané, Kocán o hlavu prevyšoval zvyšok účinkujúcich, i keď oproti premére Rositský bol milým prekvapením. Nuž Kurucovej Rosina bola pre mňa neporovnateľne príjemnejšia a kvalitnejšia ako včera Kučerová.
    Nuž a k marketingu. Nič nové. Veď ani v denníkoch, v takej rubrike, akože, tip na dnes sa nenašlo info že Kocán je v Bratislave….

  2. Ta inscenacia je naozaj velmi zla – celkova rezijna koncepcia je uplne nezmyselna, aj jednotlive detaily su tak bezucelne a vyrusujuce, ze vyslovene irituju. Pred vcerajskom som ju videl dvakrat, v oboch pripadoch som sa nutil to dopozerat a premahal som sa, aby som neodisiel.
    Vcerajsi vecer som si vsak skutocne uzil! O hlase S. Kocana by som mohol len v superlativoch – vynikajuce! – nakoniec ako vzdy. Avsak jeho herecky prejav takisto vyborny – zivy aj komicky, ale primerany, plne plasticky, nevtieravy, ale zaujimavy.
    Tiez som si vychutnal aj vykon A. Kucerovej – jej interpretacia Rosiny dokazala plne zaujat moju pozornost, jej hlas bol pre mna velmi prijemny, ako laik som ziadne velke nedostatky nepostrehol. Ale vyborne sa mi pocuval aj A. Rositskiy (aj ked je pravda, ze jeho vysky som si zatial najviac uzil v Belliniho Arturovi), pre mna vyborny vykon podal aj A. Jenis – jeho hlas ma velmi prijemnu farbu a herecky patri k tomu lepsiemu, s cim sa mozeme stretnut u solistov SND (predovsetkym mam teraz na mysli muzskych predstavitelov). Dobry zazitok som mal aj z J. Benciho.
    Pre mna teda vcera vynikajuci zazitok! Mam chut aj na repete – ak na 20.12. este zozeniem listky – na internete je uz len zopar volnych…

Napsat komentář

Reklama