Janáček Brno 2012: Tys Bože, to věděl, že to nebylo k snesení…

O marcovej premiére Jenůfy (dramaturgia SND volila názov Jenůfa, pretože podľa nich je verný svetovej konvencii v uvádzaní diela pod týmto názvom a stavia Jenůfu za hlavnú postavu) v SND sa na stránkach Opery Plus písalo (viac tu). Ale pretože tento server je jediná existujúca platforma na vymieňanie názorov o vážnej hudbe a múzickom divadelnom umení, tentoraz by som prispel skutočne krátko. Že Peter Dvorský, ako bývalý šéf opery SND angažoval ako režiséra Martina Otavu je známkou toho, ako súbor zle umelecky profiloval. Otava nie je žiadny etablovaný režisér na veľkých a významných scénach, je to rutinér a režisér, ktorý je schopný zaskočiť, pohotovo všetko zrežírovať a takých režisérov dnes nie je málo. Tento smutný fakt potvrdzuje smutnú pravdu, že Česko ani Slovensko v súčasnosti nemá operných režisérov. Niekedy dostanú šancu erudovaní činoherní režiséri, čo bolo kvalitné odpočíva na opernom Parnase a v zabudnutí, alebo to vzdalo, pretože riaditelia a šéfovia nemajú záujem formovať ani operné divadlo, ani divákov, ani búrať tabu, ktoré stále v opernej réžii aj 23 rokov po 17. novembri v „Česko-Slovensku“ vládne. Vďaka Jiřímu Srstkovi,  jedinému osvietenému riaditeľovi ND Praha z nedávnej minulosti sme zažili Radoka, Wilsona, Pountneyho, vďaka hosťovaniam v Prahe a v Brne sme zažili i svetové operné divadlo. Vďaka internetu, Mezzu, Arte, 3Sat, ORF, máme možnosť porovnávať a vďaka otvoreným hraniciam máme možnosť od revolúcie i cestovať. Tento fakt dáva divákom šancu nájsť si svojich  obľúbených inscenátorov i poetiku inscenovania. Ak sa tu večne hašteria priaznivci dekoratívnej opernej réžie je to dobre, pretože aj „klasická“, dôkladne prepracovaná, autorovi i libretistovi verná inscenácia je v poriadku. Dodnes zostávajú inscenácie Zeffirelliho, J. P. Ponnella vzorom, ako je možné operu inscenovať a navždy zostanú pôsobivé pre svoje logické, divadelné a invenčné bohatstvo. Taktiež majú priestor zástancovia  „režijného divadla“, kde základný prím hrá nové libreto režiséra a jeho videnie a šťastne si užívajú inscenácie Kušeja, Konwitschneho, Mussbacha, Braunschweiga, Herheima, Bieita a ďalších. Jeden významný režisér vyslovil vetu: môžeš robiť čo chceš, hlavne nesmieš byť nudný. Tento fakt doslovne spĺňa Martin Otava. Jeho Jenůfa je nudná, nevzrušujúca, konvenčná, plná klišé, bez režijného výkladu a bez formovania psychológie. I keď v bulletine k inscenácii tvrdí pravý opak a sebaisto sa upokojuje ako dobre to je a aká skvelá inscenácia vzniká. Jan Zavarský pripravil verný svojmu štýlu, antiiluzívnu scénu, ktorá zo štyroch strán uzatvára javisko. Tým výborne slúži spevákom a akustike, ale to je tak asi všetko. Oklieštený anonymný priestor, ktorému však nesmie chýbať mlynské koleso, okienka, trávniček, vytvára sterilný priestor, ktorý nemá nič spoločné s tragédiou postáv. Úhľadne ohobľované dosky pripomínajú skôr plávajúcu podlahu, než drsný a vyhrotený realizmus, o ktorý sa však inscenačný tím pokúša. Komickým momentom vo chvíli gradácie je klesajúci strop, akýsi pokus o symbolizmus; Kostelnička stiesnená výčitkami sa ocitá až vo chvíli priznania s padajúcim stropom nad hlavou. Škoda, že tento motív stiesnenia na obrovskom javisku nevyužili inscenátori ako logický zámer. Takto pôsobí náhodne a vo chvíli, keď Kostelnička po svojom priznaní odchádza, sa strop zdvíha späť dohora a ona zase môže voľne dýchať –   ilustratívne a zbytočné. Scénografia svedčí skôr iba o bohatstve rozpočtu divadla, než aby slúžila dráme a hlavne dielu.

Sám režisér v rozhovore priznáva, že je pre mnohých režisérov problém vyrovnať sa s folklórnym realizmom Její pastorkyne. To, že však okliešti folklór v kostýmoch, trochu ich zjednoduší, zbaví farebnosti či dekóru, nie je zbavenie inscenácie folklóru. Otázka je, čo je na folklóre zlé? Keď je Její pastorkyňa inscenovaná ako plnokrvná dráma, zasiahne diváka aj v kroji, malej izbičke s malým mlynom, či ľudovými prvkami v živote moravskej dediny a v tancoch i rituáloch. Inak sú takéto teórie hľadaním ospravedlnenia pre bezradnosť. Inscenačný výklad zásadne chýba. Režisér necháva spevákov prísť na výstup, odspievať, odísť. Čo majú mať podľa libreta to majú a nič viac im nedáva. Jenůfa má tak rozmarín, Laca bičisko a krivák, Starenka už niekoľkokrát ako v mnohých inscenáciách, aby niečo robila, škrabe  zemiaky, Stárek má fajku, Kostelnička má nošu, samozrejme tým najprimitívnejším spôsobom jej spadne šatka, aby ju mohol Laca zdvihnúť. Zbor sa na scénu dovalí, zaspieva, trochu sa ošíva, keď spievajú sólisti, urobí „pěkné křoví“ a zas odíde. Kostelnička už má nachystaný od prestávky odvar z makovíc, dieťa je schované za kulisou, nemôže chýbať Panenka Mária na stene a v treťom dejstve nejaké tie štamprlíky s pálenkou. Čo chýba je dráma, javiskové konanie, profilácie charakterov, psychológia a základná tvorivá mizanscéna. Nechceme folklór tak na Daleko široko do těch Nových Zámků, nemôžeme tancovať ľudový tanček, to by bolo moc muzeálne. Otava necháva pred zrakmi všetkých, pred celou dedinou, opitého Števu skoro znásilniť Jenůfu. Prečo je však potom Kostelnička prísna? Veď by snáď každá matka, vlastná či nevlastná, takého potencionálneho ženícha vyhrešila a dala nejaké prísne stanovisko! Tým sa sploští celý charakter Kostelničky, ktorá je ukázaná ako dobrá tetuška a nie je rigorózna prísna katolíčka. Prečo má Jenůfa taký strach? Ak má Kostelnička strach o svoju povesť až k činu vraždy, ako je možné, že znáša toto Števovo vyvádzanie? A akým jednotným hlasom a svedomím je dedina, ktorá sa takémuto verejnému pohoršujúcemu konaniu prizerá? Prečo ten istý zbor potom vzápätí spieva „ale je to přísná ženská?“, to je normálne sa váľať s chlapom na dvore?
Herectvo je ponechané na hlavných predstaviteľoch, každý si pomôže ako chce. To, že režisér nebuduje žiadne psychologicky a vnútorne motivované mizanscény, ktoré sú javiskovo pôsobivé a divadelne účinné,  odsudzuje réžiu k javiskovej bezradnosti a zabíja divadelný účinok opery. Postavy nemajú vnútornú motiváciu, bezradne sa potulujú po obrovskej scéne, niekedy si sadnú, väčšinou nevedia čo s rukami, ale hlavne príbeh neprežívajú. Jenůfa sedí na začiatku druhého dejstva pri stole, Kostelnička tiež, medzi nimi hrnček s odvarom. Jenůfa si ide ľahnúť,  Kostelnička si sadne. Príde Števa, nato že je zima, je dosť chatrne oblečený. Napätie vyjadrené Janáčkom v hudbe sa dá krájať, ale na javisku sa obidve jednajúce postavy len posúvajú. „Vy mi připadáte tak divná, strašná jako nějaká bosorka“, adresuje Števa Kostelničke, ale s Kostelničkou to nič neurobí, ďalej si opakuje to svoje. O vnútornom vývoji nie je ani reči. To Števa ani na chvíľu nezapremýšľa, že by si Jenůfu predsa len vzal? Kde je to osudové miesto, že sa Kostelnička, ona tak duchovne bohatá osoba rozhodne zahubiť bezbranné dieťa? Vraždiť? Kde sa v nej berie toľká nenávisť, že dieťa nazýva červíkom? Prečo Jenůfa spieva “Kde je Števuška?“, keď je pri stole a dieťatko vôbec nehľadá? Prečo dostane od Kostelničky šatku, aby sa zohriala, keď sa sama Kostelnička trasie zimou, že je vonku vietor a mráz a šatka je celkom premočená? Prečo spieva Kostelnička „zavřte okno!“, keď je okno dávno zavreté? O čom to vlastne celé hrajú? „Včil už vidím, že jsem sebe milovala víc než tebe“, akou cestou dôjde Kostelnička k tejto spovedi? Nudná a bezobsažná réžia speje k triviálnemu koncu, keď Jenůfa našla lásku “co Pánbůh s ní spokojen“. Stena stodoly sa otvorí a i keď sa práve topí ľad po zime, von je už zelená trávička a ona šťastne beží s Lacou v ústrety novému životu. Alebo dramaturgicky od Janáčka skvele koncipované miesto:  „Nepodáš mi ruky? / A za mne bys nešla Jenůfka?“ zostáva režijne sošné a nijaké. Ešte režijne bezradnejšie je vyhrotené miesto v treťom dejstve, keď nevieme či Kostelnička chce zbabelo utiecť, alebo sa na chvíľu zamyslí čo so svojím životom:  „Kam mne pozdvihuješ?! Víš, že mne povedou? Och! Ne, ne! Já nesmím! Oni by tebe soudili, Jenůfo!“ tu režisér nevysvetľuje nijako, čo Kostelnička nesmie. Pre psychológiu a pochopenie situácie Jenůfy a vzťahu medzi Števom a Lacou je dôležité miesto, keď Jenůfa vyzýva k uzmiereniu a ani sama si nie je istá láskou k Lacovi: „… tu podejte si s bratrem ruce! Každý z vás má něco pěkného na sobě. Ty, Števo, svou tvářnost a Laca tu dobrou boží duši.“ Toto sú práve zaujímavé miesta, divadelne účinné, ktoré by mala réžia podčiarknuť. Náznak zaujímavého riešenia je finále druhého dejstva.  I keď je rozporuplné, keď Kostelnička i cez osobnú hrôzu „Jako by sem smrt načuhovala!“, stále chce spojiť ruky Lacu a Jenůfy a scéna sa nehrá o nej, ale o Jenůfe. Každá situácia sa dá psychologicky vyložiť inak, ale musí vyložená byť. Režisér však nevykladá. Takéto ploché charaktery, konvenčné gestá spevákov, absencia hereckej práce a režijná bezradnosť zahalená do puncu „sme v Národnom divadle“, vzbudzuje u pozorného diváka smútok a otázku prečo?

Absencia réžie dala vyniknúť hudobnej zložke predstavenia. Jaroslav Kyzlink je na začiatku cesty stať sa nasledovateľom veľkých českých janáčkovských dirigentov. Partitúru podobne ako iné Janáčkove diela, dôverne pozná. Kritickú revíziu brnianskej verzie diela z roku 1908 od Johna Tyrrela a Charlesa Mackerrasa dokáže správne vyhrotiť a zvukovo vypointovať až k zvukovému koncertu farieb, individuality nástrojov i u telesa ako orchester SND, ktorý má na mnohých miestach čo robiť, aby si udržal intonáciu a súhru. Dokonca sa dirigent už zbavil svojich kedysi obľúbených rýchlych temp a dokáže správne cítiť a deliť miesta dramaturgicky nosné, s vláčnou kantilénou a vrúcnosťou orchestra.

Ak je podľa dramaturgie SND hlavnou postavou Jenůfa, Katarína Juhásová-Štúrová zatiaľ poskytuje Jenůfe len sýty zvučný soprán. Jej výkon nie je celistvý. Už na začiatku je neurotická a vydesená z toho, čo sa jej môže stať ak Števu odvedú a takou zostáva aj naďalej. Nevie pracovať s hlasom, vytvoriť technicky dokonalé piáno, precítiť lyrické miesta, vytvoriť zvukovo odtieňované nuansy obrovského oblúku ľudského osudu, ktorým jej hrdinka prechádza. V pomalým tempách má ťažkosti s dychovou oporou a napríklad jej „Zdrávas královno“ chýba legátová kultúra, exponovaným miestam naopak krásny tón a často sa uchyľuje k akýmsi parlandovým okázalým prejavom. Ľubica Rybárska, kedysi oslavovaný slovenský soprán, interpretuje Kostelničku ešte plošnejšie. Hlas vykazuje známky únavy, nevyrovnanosti, nižšie napísané tóny skôr naturálne deklamuje než spieva, exponované pasáže napríklad v árii „Co chvíla“ skôr kričí, stred má ešte stále sýty a zvučný, krásne zafarbený, ale priveľmi ho forsíruje. Herecky je bezradná a matná. Nie je prísna ani na svoju pastorkyňu, ani na ostatných. Vyzerá, že nie je prísna ani k sebe. Bohatý vnútorný svet postavy, jej vrúcny vzťah k Bohu a svojskému výkladu písma sa odohráva kdesi za kulisami. Motivácia jej konania zostáva záhadou. Je pokorná a skrúšená, pasívna a nie je oným hýbateľnom deja a katalyzátorom tragédie. Komicky pôsobí asi režisérom predpísaný smiech po psychologicky dôležitej vete “Vidíte ji Kostelničku“. Ak je Jenůfa režisérom rozhýbaná a furt lieta po javisku, padá a vstáva, Kostelnička sa len pomaly popletá a z času na čas sa pateticky oprie o stenu, či dvere. Réžia jej k inému nedáva priestor a nevie si ho nájsť ani interpretka.

Najlepšie vyšiel z obsadenia Miroslav Dvorský, ktorý bol vo vynikajúcej kondícii a potvrdil prečo je stále vo svete častým hosťom ako Laca či Boris. Dokáže stále rozozvučať svoj kedysi lyrický zamatový hlas, napriek veľkej energii, ktorú vynakladá nie je pod tónom ako sa to často stáva interpretom Lacu a dokáže Lacu cítiť ako mužného, jednoduchého chlapa, ktorý neustále túži po Jenůfe. Vedľa neho je Tomáš Juhás ako Števa málo diferentný brat. Nie je ani krásny, ani už nemá zlaté vlásky, nie je to žiadny švárny šuhaj, skôr nesympatický opilec a lenivý gazda. Jeho hlas sa už blíži farbou a timbrom k hlasu Dvorského.Kyzlink vedie orchester k širokej škále zvuku od tichých pián až po obrovské forte, spevákov neprekrýva vďaka akusticky koncipovanej scénografii, ale i tak sa nemožno ubrániť dojmu, že hlasovo všetci speváci neustále idú na maximum a forte a okázalo predvádzajú, aké majú silné, farebné a veľké hlasy. Dojem z chladnej, nesympatickej scény umocňuje práve toto bez emotívne spievanie, speváci pôsobia ako továreň na zvuk a vyžarujú úplné odcudzenie od obsahu toho, čo spievajú. Citový prežitok zachraňuje orchestrálna zložka, ktorá kvalitou zvuku zasahuje diváka a vyžaruje teplo, paletu zvukov a emotívne impulzy.

Každý milovník opery, obzvlášť Janáčka, má svoje milované Jenůfy, Kostelničky. Plače na mariánsku antifónu, či pri strhujúcom finále. Má predstavu ako má jeho Její pastorkyňa vyzerať a je ochotný s inou polemizovať. Po tom, čo sme však videli inscenácie Pountneyho, Carsena, Braunschweiga, Tcherniakova a ďalších svetových režisérov, nám zostáva smútok. Čo oni majú a my nie? Nie je to, že český divák si k Janáčkovi ešte len hľadá cestu spôsobené aj tým, že v krajine kde autor tvoril a je pochovaný, ho nevieme inscenovať? Jeho plnokrvné hudobné drámy, geniálna symbióza libreta, hudby, javisková fatalita ľudských osudov nie vzdialených od tých našich, gejzír divadelnosti sú príliš novátorské a neuchopiteľné pre priemerných domácich tvorcov? Inscenácia nastoľuje mnoho otázok a to je dobre. Taktiež mnoho prianí. Snáď sa niektoré z týchto prianí v budúcnosti splnia.
Hodnotenie autora recenzie: 45 %

Festival Janáček Brno 2012
Leoš Janáček:
Jenůfa
(Její pastorkyňa)
Dirigent: Jaroslav Kyzlink
Réžia: Martin Otava
Scéna: Ján Zavarský
Kostýmy: Peter Čanecký
Choreografia: Alena Pešková
Dramaturgia: Michal Benedik
Zbormajster: Pavol Procházka
Orchester a zbor Opery SND
Premiéra 23.3.2012 nová budova – Sála opery a baletu SND Bratislava
(napísané z reprízy 18.11.2012 Janáčkovo divadlo Brno)

Stařenka Buryjovka – Marta Beňačková
Laca Klemeň – Miroslav Dvorský
Števa Buryja – Tomáš Juhás
Kostelnička – Ľubica Rybárska
Jenůfa – Katarína Juhásová-Štúrová
Stárek – Jozef Benci
Rychtář – Ján Galla
Rychtářka – Eva Šeniglová
Karolka – Andrea Vizvári
Pastuchyňa – Denisa Šlepkovská
Barena – Miriam Garajová
Jano – Jana Bernáthová
Tetka – Paulína Hríbová

www.janacek-brno.cz
www.snd.sk

Foto SND Bratislava-Jozef Barinka a festival Janáček Brno 2012