Janáček Brno 2012: Tys Bože, to věděl, že to nebylo k snesení…

  1. 1
  2. 2

O marcovej premiére Jenůfy (dramaturgia SND volila názov Jenůfa, pretože podľa nich je verný svetovej konvencii v uvádzaní diela pod týmto názvom a stavia Jenůfu za hlavnú postavu) v SND sa na stránkach Opery Plus písalo (viac tu). Ale pretože tento server je jediná existujúca platforma na vymieňanie názorov o vážnej hudbe a múzickom divadelnom umení, tentoraz by som prispel skutočne krátko. Že Peter Dvorský, ako bývalý šéf opery SND angažoval ako režiséra Martina Otavu je známkou toho, ako súbor zle umelecky profiloval. Otava nie je žiadny etablovaný režisér na veľkých a významných scénach, je to rutinér a režisér, ktorý je schopný zaskočiť, pohotovo všetko zrežírovať a takých režisérov dnes nie je málo. Tento smutný fakt potvrdzuje smutnú pravdu, že Česko ani Slovensko v súčasnosti nemá operných režisérov. Niekedy dostanú šancu erudovaní činoherní režiséri, čo bolo kvalitné odpočíva na opernom Parnase a v zabudnutí, alebo to vzdalo, pretože riaditelia a šéfovia nemajú záujem formovať ani operné divadlo, ani divákov, ani búrať tabu, ktoré stále v opernej réžii aj 23 rokov po 17. novembri v „Česko-Slovensku“ vládne. Vďaka Jiřímu Srstkovi,  jedinému osvietenému riaditeľovi ND Praha z nedávnej minulosti sme zažili Radoka, Wilsona, Pountneyho, vďaka hosťovaniam v Prahe a v Brne sme zažili i svetové operné divadlo. Vďaka internetu, Mezzu, Arte, 3Sat, ORF, máme možnosť porovnávať a vďaka otvoreným hraniciam máme možnosť od revolúcie i cestovať. Tento fakt dáva divákom šancu nájsť si svojich  obľúbených inscenátorov i poetiku inscenovania. Ak sa tu večne hašteria priaznivci dekoratívnej opernej réžie je to dobre, pretože aj „klasická“, dôkladne prepracovaná, autorovi i libretistovi verná inscenácia je v poriadku. Dodnes zostávajú inscenácie Zeffirelliho, J. P. Ponnella vzorom, ako je možné operu inscenovať a navždy zostanú pôsobivé pre svoje logické, divadelné a invenčné bohatstvo. Taktiež majú priestor zástancovia  „režijného divadla“, kde základný prím hrá nové libreto režiséra a jeho videnie a šťastne si užívajú inscenácie Kušeja, Konwitschneho, Mussbacha, Braunschweiga, Herheima, Bieita a ďalších. Jeden významný režisér vyslovil vetu: môžeš robiť čo chceš, hlavne nesmieš byť nudný. Tento fakt doslovne spĺňa Martin Otava. Jeho Jenůfa je nudná, nevzrušujúca, konvenčná, plná klišé, bez režijného výkladu a bez formovania psychológie. I keď v bulletine k inscenácii tvrdí pravý opak a sebaisto sa upokojuje ako dobre to je a aká skvelá inscenácia vzniká. Jan Zavarský pripravil verný svojmu štýlu, antiiluzívnu scénu, ktorá zo štyroch strán uzatvára javisko. Tým výborne slúži spevákom a akustike, ale to je tak asi všetko. Oklieštený anonymný priestor, ktorému však nesmie chýbať mlynské koleso, okienka, trávniček, vytvára sterilný priestor, ktorý nemá nič spoločné s tragédiou postáv. Úhľadne ohobľované dosky pripomínajú skôr plávajúcu podlahu, než drsný a vyhrotený realizmus, o ktorý sa však inscenačný tím pokúša. Komickým momentom vo chvíli gradácie je klesajúci strop, akýsi pokus o symbolizmus; Kostelnička stiesnená výčitkami sa ocitá až vo chvíli priznania s padajúcim stropom nad hlavou. Škoda, že tento motív stiesnenia na obrovskom javisku nevyužili inscenátori ako logický zámer. Takto pôsobí náhodne a vo chvíli, keď Kostelnička po svojom priznaní odchádza, sa strop zdvíha späť dohora a ona zase môže voľne dýchať –   ilustratívne a zbytočné. Scénografia svedčí skôr iba o bohatstve rozpočtu divadla, než aby slúžila dráme a hlavne dielu.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Janáček: Jenůfa (SND Bratislava)

[yasr_visitor_votes postid="15771" size="small"]

Mohlo by vás zajímat