Janko Blaho – muž 151 postav

Janko Blaho – muž 151 postáv

„Kedysi vynikajúci Manrico, bez únavy opakujúci pred oponou strettu – premieňa legendu v skutočnosť: spieva opäť jednu z najpreslávenejších tenorových árií s leskom slnka, ktoré sa ešte ani zďaleka nekloní k západu. Smelo berie všetky trojčiarkové céčka.“ Takto opísal Blahovo účinkovanie v Trubadúrovi Kultúrny život v roku 1963. V tom čase mal už Blaho 62 rokov a lúčil sa so svojou bohatou kariérou.

Bratislavský spevácky pedagóg František Malatinec hovorieva, že mu je veľmi ľúto, keď Blaho nenapísal memoáre o živote medzivojnovej Bratislavy, hoci ho o tom presviedčal. Jednako sa Blaho pohyboval v centre spoločenského diania, tiež aj jeho otec, Pavol Blaho, bol známym doktorom a prví speváci SND boli jeho priateľmi. Tak sa vlastne Janko dostal medzi hudobnú spoločnosť, poznal aj osobné životy umelcov a v čase dospelosti sa ich priateľom stal aj on. Je síce pravdou, že Blaho napísal knihu pamätí (Zo skalického rínku, Tatran, 1974), tú však zameral na svoju kariéru než na detstvo. Môžeme si spolu s pánom Malatincom iba predstaviť, akú hodnotu by pre nás mali dokumenty osobných zážitkov prvých hviezd SND.

Janko Blaho (narodený 15.9.1901 Skalica) svoju kariéru začínal ešte v Uhorsku, počas štúdia na gymnáziu vytvoril spevácky zbor (spievali kurucké a vojenské ľudové piesne, ktoré mal tenorista najradšej). Prvýkrát mal možnosť vystúpiť v divadle, keď jeho otec Pavol hral regrúta Francka v Maryši od bratov Mrštíkovcov. Tento počin zase dobová tlač okomentovala, že „nikdy sme nezažili na javisku ani mimo neho také vymlátenie šenku, ako to urobil dr. Pavel Blaho v Maryši“. Mladší Blaho spieval na večierku po predstavení pred speváckou elitou ľudové piesne, ktoré sa naučil v zbore.

Hoci študoval právo v Prahe, túžba spievať profesionálne bola silnejšia. Začal preto študovať súkromne a po skončení vysokoškolského štúdia v roku 1924 debutoval v opere V studni od Blodeka v úlohe Vojtecha. To bola Blahová prvá postava, ešte ich stihol naštudovať 150.

Po úspechu prvých troch rolí dostáva Blaho väčší priestor. Spieva Alfréda z La traviaty a Rudolfa z Bohémy (obe 1926). V tomto čase zároveň študoval spev v Miláne. Jeho kariéra naberala, spieval takmer všetky tenorové party v operách, ktoré SND naštudovalo – v roku 1927 spieval 14 postáv, v roku 1928 desať ďalších postáv, o rok neskôr pridal do repertoáru 11 postáv… Interpretoval nielen medzinárodne uznávané roly, ale aj dnes už zriedkavo uvádzané diela – spomeňme napríklad operu Mamzel Napoleon od Nedbalu alebo Barbiera bagdadského od Cornelia. Blaho ale často účinkoval aj v dielach slovenských hudobných modernistov. V roku 1928 spieval v Detvane rolu Martina od Viliama Figuša-Bystrého či v Krútňave Eugena Suchoňa.

Okrem študovaniu postáv v operách a operetách sa Blaho profesionálne venoval svojej záľube z mladosti. Každú neznámu ľudovú skladbu si zapisoval, len tie z jej rodného Záhoria vyšli v piatich zväzkoch. Blaho bol presvedčený, že väčšina slovenských ľudových piesní vyviera z maďarskej hudby, o čom napísal aj viacero štúdií. Venoval sa takisto nahrávaniu gramofónových platní, spieval v rozhlase a popri tom vykonával právnickú prax (z obore dokonca získal docentúru).

Hoci nám dnes jeho prejav príde archaický, Janko Blaho mal nesporne významný vplyv na vývoj slovenskej opery. Do konca kariéry v roku 1966 vytvoril 151 postáv, drvivú väčšinu v SND. Jeden z prvých najlepších slovenských tenoristov zomrel 24. apríla v roku 1981 v Bratislave, pochovaný je v Skalici.
Foto archiv, SND Bratislava