Josef Špaček: Jak to bylo s mými zabavenými houslemi v Rusku

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Vo štvrtok a piatok sa slovenskému publiku na pôde Slovenskej filharmónie prvýkrát ako sólista predstavil koncertný majster Českej filharmónie Josef Špaček. Zhovárali sme sa s ním nielen o detailoch spojených s nedávnym absurdným zabavením jeho vzácnych huslí v Rusku, ale aj o výnimočnosti tohto nástroja, jeho údržbe u slovenského husliara Štefana Valčuhu v New Yorku, o husliach ako zaujímavej kapitálovej investícii a ich ročnej výnosnosti, o aukciách vzácnych nástrojov,  ale aj o tom, aké je to pohybovať sa ako študent po New Yorku so stradivárkami v hodnote 4 milióny dolárov.
(poznámka redakce: aktuální rozhovor pořídili v Bratislavě naši slovenští spolupracovníci, odpovědi proto jsou v přepisu do slovenštiny)

Josef Špaček počas bratislavského koncertu (foto Ján Lukáš)
Josef Špaček počas bratislavského koncertu (foto Ján Lukáš)


Pán Špaček, umelec sa niekedy v očiach širokej verejnosti zďaleka tak rýchlo nepreslávi svojou virtuozitou a hudobným majstrovstvom ako tým, že príde škandál, o ktorom všetci zrazu hovoria. Vy ste sa pár dní pred bratislavským koncertom nechtiac v takejto situácii ocitli…

Áno, je to presne tak, kedysi som dokonca hovorieval ako vtip, že stačí, aby som si zabudol husle v taxíku, a bude o tom písať celý svet. No a teraz ma postretla presne takáto vec. Samozrejme, bolo to nepríjemné. Ale ja som doposiaľ nechcel, aby sa o tom písalo, pretože mne šlo hlavne o to, aby mi husle vrátili a aby sa situácia vyriešila čo najskôr. Uvedomoval som si, že ak bude nad colníkmi nátlak médií, tak by to mohlo celý proces práve spomaliť. Preto som sa vôbec k ničomu nevyjadroval, aj keď stále mi niekto telefonoval a písali mi z rôznych médií, aby som im k tomu niečo povedal. Ale ja som odmietal, pretože vec nebola doriešená a nechcel som ju komplikovať.

Takže sme vlastne prví, kto bude môcť čitateľom sprostredkovať celý príbeh. Ako teda zabavenie huslí prebiehalo?

Nie som zvyknutý deklarovať husle, keď niekam cestujem, pretože v Európskej únii to nie je nutné, ani v Japonsku a myslím, že ani v USA. No ale v Rusku to potrebné je a ja som cestoval do Ruska koncertovať prvýkrát, takže som s tým skúsenosť nemal.

Navyše ešte aj došlo k nedorozumeniu, pretože som tam hral s jedným talianským orchestrom, a oni po mne chceli moje dokumenty k husliam. Ja som im všetko prefotil a poslal a myslel som si, že ich dajú aj ruskej colnici. Lenže oni cestovali o 5 dní skôr než ja a cestovali cez Petrohrad, takže colnica v Jekaterinburgu sa samozrejme o ničom nedozvedela.

Ani keď som pricestoval na miesto, stále som ešte vôbec netušil, že je nejaký problém, pretože neprišlo ani žiadne varovanie, že by som mal po prílete do Ruska vychádzať z letiska cez tzv. červený koridor na colné konanie.

Normálne som prešiel cez zelený a neskôr som v Rusku odohral koncert. No a pri odchode z krajiny opäť musíte prejsť zeleným, alebo červeným koridorom podľa toho, či máte niečo na preclenie. Išiel som znova tým klasickým zeleným, ale musel som dať veci na preskenovanie. A tam sa ma hneď spýtali „Skripka?“ (poznámka autorov: husle po rusky) a chceli, aby som ukázal k nim všetky dokumenty. Našťastie som ich mal vytlačené, lenže oni správne poznamenali, že nemajú  žiaden záznam o tom, že som tieto husle do krajiny aj priviezol. Začali zisťovať, či náhodou nevyvážam nejakú ich kultúrnu cennosť. Stali sa údajne nejaké prípady, kedy niekto vošiel do Ruska s obyčajnými husľami, ale odchádzal s cennými. A tak sa začal celý nekonečný proces.

Prečo vysvetlenie situácie trvalo tak dlho?

Boli tam tri hlavné problémy. Prvý problém bol, že sme museli zo dňa na deň uprostred cudzej krajiny zohnať všetky dokumenty týkajúce sa mojich huslí, ktoré pochádzajú z roku 1855. Nestačili im tie, ktoré som mal prefotené. Pôvodne chceli od všetkého originály, ale neviem, ako by som ich z Jekaterinburgu zháňal. Nakoniec sa našťastie uspokojili aj s kópiami a skenmi. Dokonca odo mňa žiadali certifikát, že sú to pravé husle, a volali svedkov, ktorí boli na koncerte, aby dosvedčili, že som na nich naozaj hral. Oznámili mi zároveň, že som spáchal priestupok.

Ďalší problém bol v tom, že aj keby sa ihneď preukázalo, že husle sú naozaj moje, procedúra u nich je taká, že na to, aby mi ich mohli vrátiť, najprv som sa musel očistiť od spáchania priestupku. Preto sa ako prvý musel spísať protokol v rámci priestupkového konania, kde som opísal celú situáciu, ako som husle doviezol do krajiny, že som s nimi hral na koncerte, že sú moje a od kedy. Toto zabralo strašne veľa času, riešilo sa to asi tri dni a výsledok bol, že som dostal pokutu 1.500 rubľov (asi 20 eur)… (smiech)… No, nie je to veľa.

Oni ale postupovali presne podľa svojich pravidiel, a ja som proti tomu nemohol príliš protestovať, pretože síce to celé bolo nedorozumenie, ale bola to moja chyba. Vďaka tomu som musel zostať v Jekaterinburgu ďalšie dni. Bol som v kontakte s českým konzulátom, od rána do večera sme stále niekoho obvolávali. Keďže konzulát má kontakty na špičky úradov, tak sme boli v kontakte aj s riaditeľom colnice, čo napomohlo tomu, aby sa veci rýchlejšie hýbali. Musím povedať, že tím ľudí na našom konzuláte bol fantastický. Lenže do karát nám nehralo, že sa všetko stalo pred víkendom. Husle mi zabavili vo štvrtok, v piatok mi povedali, že už nestihnú v tej veci veľa urobiť, lebo idú dva dni voľna. Nakoniec sa protokol o priestupku písal aj tak v sobotu. V pondelok ma od priestupku očistili (poznámka autorov – zaplatením pokuty) a vrátili mi husle.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Mohlo by vás zajímat