Josef Špaček sólistou zahajovacího koncertu Slovenské filharmonie

Úvodný koncert Slovenskej filharmónie v československom rozmere

Slovenská filharmónia na začiatku novej koncertnej sezóny musí znovu dokázať svojim návštevníkom, že naďalej dokáže sprostredkovať hlboké hudobné zážitky a udržať si svoj vysoký štandard v interpretačnom prednese klasickej hudby. Niet pochýb, že tento problém je natoľko stereotypný, že už v skutočnosti problémom prestal byť – zrejme ako výzvu ho vnímajú už iba dramaturgovia. Ťažšou úlohou však bude vystúpiť z tieňa predošlého ročníka a začať nanovo, aj po minuloročných oslavách 65. výročia založenia. Nedávno skončené Bratislavské hudobné slávnosti  boli viac než dôstojným partnerom predchádzajúceho 50. ročníka. Rovnaká úloha stojí aj pred Filharmóniou, hoci o pravom jubileu v porovnaní s BHS-kami hovoriť nemôžeme.

Úvodné koncerty 67. koncertnej sezóny Slovenskej filharmónie patrili českým majstrom a nemeckej súčasnej tvorbe. Môžeme tu nájsť istú paralelu s repertoárom úvodných koncertov minulej sezóny: 23. a 24. októbra predniesla Filharmónia ten istý repertoár, s ktorým v roku 1949 vystúpila po prvý raz – išlo o suitu pre veľký orchester Dolu Váhom od Alexandra Moyzesa a Ôsmu symfóniu G dur Antonína Dvořáka. V tohtoročnej introdukcii bol repertoár opäť zostavený z československého priestoru.

Úvodné minúty koncertu patrili Antonovi Steineckerovi. Od tohto súčasného skladateľa zaznela premiéra diela Stimmung, vytvoreného na objednávku Slovenskej filharmónie. Anton Steinecker študoval kompozíciu u Tadeáša Salvu, Jozefa Sixta a Dušana Martinčeka na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, za sebou však má okrem iného štúdium v Prahe a dvojročné pôsobenie na Jerusalem Rubin Academy. Ako hovorí autor, „substanciou mojej hudby je expresivita, ľudské gestá a na blízky východ späť ukazujúca prastará rezonancia“.  Úmysel bol dobrý a papierovo táto kombinácia pôsobí úspešne. Akoby sme však pozabudli na dva trvalé negatívne faktory našej klasickej scény: Domáci autori nie sú oproti ostatným nijako protežovaní a poslucháči sú majoritne konzervatívni. Publikum na štvrtkovom koncerte prijalo Náladu vlažným potleskom, čo iba potvrdzuje trend minulých rokov – súčasnej tvorbe sa síce na našej prvej klasickej scéne poskytuje veľkorysý priestor, no z pohľadu návštevníka akoby išlo o pseudozavedenie kvót na hranie domácich diel. Čo je opäť na škodu, pretože umelecká hodnota skladby sa nijako neznižuje tým, že nie je dobre prijatá.

Slovenskú filharmóniu viedol stály hosťujúci dirigent Leoš Svárovský (dirigentská zostava sa v tejto sezóne nemení). Jeho štýl vedenia orchestra je presný a spoľahlivý; je to ten typ dirigenta, ktorý dokáže viesť širokú dynamickú škálu orchestra naprieč hudobnými frázami a pritom ju mať plne pod kontrolou. Pre určitú skupinu divákov môže byť pôsobivá aj patetickosť a herecká stránka Svárovského prejavu. Záleží na veľkosti rozptylu našej sústredenosti a na tom, ako veľmi dirigenta počas koncertu vnímame. Estetickú stránku hudobného prejavu nech si zodpovie každý podľa vlastného vkusu.

Pri hudbe a interpretačnom umení českých majstrov úvodný koncert zostal až do konca svojho programu. Ako druhá skladba zaznela Fantázia g mol pre husle a orchester, 24. opus Josefa Suka. Sólový part predniesol Josef Špaček, koncertný majster Českej filharmónie.

Českým a slovenským poslucháčom je mladý huslista dobre známy a priblíženie jeho predošlých aj momentálnych umeleckých aktivít by bolo zaťažujúce a zrejme aj kontraproduktívne. Špaček bol hlavným ťahákom úvodných koncertov. Jeho viac emotívna než technická interpretácia Sukovej Fantázie plnej zmeny hudobných nálad bola vynikajúcim koncertným predvedením. Suk sa (nielen) týmto dielom zaradil medzi českých klasikov, Špaček sa paralelne svojím výkonom zaradil medzi českú interpretačnú elitu. Jeho mladícka dravosť, expresivita v postoji a v koncepčnom poňatí celého diela dali plnú priechodnosť emóciám, ktoré do Fantázie Suk zapísal.

Veľmi dobre svoju úlohu sprevádzajúceho telesa zohrala Slovenská filharmónia. Koncertným majstrom na štvrtkovom koncerte bol Jozef Horváth, orchester na prvý pohľad neprešiel väčšími personálnymi zmenami. Jestvuje tak veľká istota, že spoľahlivým partnerom a hlavným interpretom bude aj naďalej – čo je vlastne jedna z tých stereotypných výziev, ktoré sú opísané v úvode. Vždy však poteší, ak vidíme, že orchester tieto prvotné výzvy prekonáva bez zaváhania.

Treťou a záverečnou skladbou bolo dielo Sukovho svokra Antonína Dvořáka, Tretia symfónia Es dur. Výber tohto diela do programu je trochu rozporuplný, nie pre koncepčnosť celého večera, skôr kvôli samotnému dielu, ako ho v bulletine opísal Igor Javorský: „V konečnom dôsledku je Tretia symfónia kolekciou veľmi výrazných fragmentov, chýba v nej však ťah vpred.“ Filharmónia má s prednesom Dvořákových diel bohaté skúsenosti a pochopiť jeho hudbu pre našich interpretov nepredstavuje vážnejší problém. Hoci symfónia nevyzerá ako ucelené dielo so súmerne rozdelenými časťami, po symbolickej stránke bolo vhodne zvolené do úvodného repertoáru. Rovnako ako Tretia symfónia, aj koncertný program novej sezóny je plný prísľubov silných umeleckých večerov. Otázkou zostáva, či naše očakávania budú v nasledujúcich mesiacoch splnené. Prvým koncertom Slovenská filharmónia nasadila latku tak akurát, aby si nepoškodila a zároveň ju v iné večery mohla preskočiť.

Hodnotenie autora recenzie: 75 %

Otvárací koncert 67. koncertnej sezóny
Slovenská filharmónia
Dirigent: Leoš Svárovský
Josef Špaček (husle)
22. a 23. október 2015 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
(napísané z koncertu 22. 10.)

program:
Anton Steinecker: Stimmung (premiéra)
Josef Suk: Fantázia g mol pre husle a orchester, op. 24
= prestávka =
Antonín Dvořák: Symfónia č. 3 Es dur, op. 10

www.filharmonia.sk