Jubilanti slovenské opery (5)

  1. 1
  2. 2

Spomeňme si na jubilantov (5) 

Z májových slovenských operných jubilantov sa najprv zastavíme pri dvoch speváčkach, ktorých životná púť je už uzavretá. V prípade mezzosopranistky Oľgy Hanákovej, od ktorej smrti 29. mája uplynie už 25 rokov, som z jej dlhej opernej dráhy venovanej výlučne opere SND (ktorej bola členkou v rokoch 1947–1987) osobne zažil tri posledné desaťročia jej aktívnej činnosti.Za ten čas vytvárala v SND úlohy tragické i komické, ťažiskové i epizódne, v operách slovenských, českých, ruských, talianskych, francúzskych i nemeckých. Až v štyroch rôznych inscenáciách spievala Zimoňku v Krútňave a Blagotu vo Svätoplukovi, v troch inscenáciách stvárňovala Filipievnu v Eugenovi Oneginovi. Nielen spevácky ale jaj herecký talent preukázala  vo viacerých operách českých (Dvořákova Kača a Ježibaba, Smetanova Martinka), francúzskych (Lady Pamela vo Fra Diavolovi) i talianskych (Rosina z Barbiera).

Rovnako skvelo však dokázala vytvárať dramatické charaktery (Janáčkova Kostolníčka a Kabanicha, Straussova Herodias a Klytaimestra, Wagnerova Ortrúda, Venuša a Adriano z Rienziho). Osobitne strhujúco vedela v rokoch politického odmäku stvárniť postavu Magdy Sorelovej v Menottiho Konzulovi, pričom po dospievaní árie končiacej textom „raz príde deň, keď padnú okovy“, potlesk divákov bol nielen ocenením jej výkonu, ale aj skrytou manifestáciou. Z verdiovských postáv bola výbornou Ulrikou i Amneris. K profilovým kreáciám patril tiež Octavian z Gavaliera s ružou a Mascagniho Santuzza, pri Offenbachovej Giuliette poškuľovala po sopránovom odbore. Jej najvlastnejšou devízou nebola ani tak farba hlasu, ako skôr dramatický výraz a schopnosť prevteľovať sa do najrôznejších charakterov. Jej Carmen (1954) som bohužiaľ na javisku nezažil.


Kým s umením Oľgy Hanákovej (sestry barytonistu Bohuša a scénografa Jána) som sa na javisku SND hlavne medzi rokmi 1958 až 1976 stretal takmer dennodenne, z umenia sopranistky Zity Hudcovej-Frešovej som už zachytil len torzo.Speváčka odišla spomedzi živých 10. mája 2005 v úctyhodnom veku 93 rokov. Sólistkou opery SND bola v rokoch 1934–1962, keď predtým vyštudovala Hudobnú a dramatickú akadémiu v Bratislave u Jozefa Egema a v roku 1942 v Ríme bola žiačkou slávneho barytonistu Riccarda Stracciariho. V prvých sezónach v SND okrem Lišiaka v Liške Bystrouške spievala skôr menšie úlohy (Nanettu v Nicolaiových Veselých paničkách či Esmeraldu v Predanej neveste). Bola v podstate lyrickým sopránom s odbočeniami ku koloratúrnemu i mladodramatickému odboru a postupne sa uplatnila ako Verdiho Gilda, Violetta i Leonóra z Trubadúra, ako Zerlina, Zuzanka ai Grófka z Mozartových opier, Pucciniho Mimi a Liu, Smetanova Barča, Vendulka Jitka i Mařenka, Janáčkova Jenufa.

Vystupovala tiež vo viacerých pokusoch o slovenskú národnú operu (v čase pred Krútňavou), čiže v operách Rosinského a Holoubka, potom aj v operách Suchoňa a Cikkera. V poslednom desaťročí jej umeleckej činnosti som ju vídaval vždy v druhom premiérovom obsadení. Po skončení umeleckej dráhy pôsobila pedagogicky na VŠMU a súc dobrá koncertná speváčka vydala knihu Slovenská piesňová tvorba (1967).


Najvýznamnejším májovým jubilantom je bezpochyby barytonista Pavol Mauréry, ktorý sa 23. mája dožil osemdesiatin. Patril k mojim obľúbeným spevákom, za čo vďačil jednak prednostnej orientácii na taliansku operu, jednak som obdivoval jeho krásne mezzavoce a schopnosť hlasom vyjadrovať city a charaktery.Do súboru SND sa dostal už v relatívne zrelom veku v sezóne 1978/1979 a celé dve desaťročia bol nielen verný tomuto opernému súboru, lež bol aj jednou z jeho stálic a opôr. Na VŠMU študoval u dr. Janka Blaha, ale úspešným sólistom sa stal až po preškolení o desaťročie neskôr u Stanislava Mjartana. Dobrým odrazovým môstikom pre jeho bratislavské pôsobenie mu bolo angažmán v Štátnom divadle v Košiciach, kde si vytvoril solídny svetový repertoár a kam sa (podobne ako do banskobystrickej opery) ako hosť rád vracal. Bol z niekoľkých generácií slovenských barytonistov bratislavského súboru podľa mňa najideálnejším interpretov Verdiho postáv a partov.  Situácie a city nemusel nejako herecky prehrávať, pretože ich dokázal stvárniť pomocou vokálneho výrazu. Na rozdiel od viacerých dnešných spevákov to však nerobil na úkor krásneho legáta a kantilény, takže vždy dokázal primárne udržať vokálnu líniu, ktorá je alfou i omegou verdiovskej interpretácie. V SND stvárnil až jedenásť Verdiho postáv, pričom jedinou inscenáciou z pera majstra z Buseta v ktorej neúčinkoval, bol Falstaff.
  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na