Juraj Valčuha a Slovenská filharmonie, Schubert a Strauss

Valčuha a Slovenská filharmónia: mohutná generálka
Pár dní pred vianočnými sviatkami ponúkla Reduta svojim návštevníkom posledný koncert klasického repertoáru v tomto roku. Na programe boli diela germánskych skladateľov, účinkujúcimi boli umelci slovenskej proveniencie.

Pochopiteľne, hovoríme v prvom rade o Slovenskej filharmónii; v treťom decembrovom koncerte pod taktovkou pôvodom slovenského, dnes už kozmopolitného dirigenta Juraja Valčuhu. Valčuha je absolventom bratislavského Konzervatória, dirigovanie študoval v Petrohrade u Ilju Musina a v Paríži u Janosa Fürsta. Práve pôsobenie v Paríži mu umožnilo debutovať s tamojšími orchestrami, konkrétne s Národným francúzskym orchestrom a Symfonickým orchestrom francúzskeho rozhlasu. Od roku 2005 viedol množstvo významných orchestrov po celej Európe a v USA. V súčasnosti je šéfdirigentom turínskeho Orchestra Sinfonica Nazionale della RAI.

Juraj Valčuha pritom na pódiu pôsobí skôr ako nemecký rodák, najmä pre svoju precíznosť, presnosť a neštylizovanosť. Pri vedení orchestra využíva skôr striedme gestá, v mohutnejších častiach je ponorený do diela a pracuje s výrazom, ale ostáva racionálny, s nadhľadom. Môžeme tu pozorovať isté paralely jeho vystupovania s vystupovaním nemeckého dirigenta Juna Märkla, ktorý s Filharmóniou odohral dva koncerty pred týždňom. Našťastie, pri porovnávaniach nemusíme ostávať iba u technického pohľadu. Märklova svetoznámosť spočíva v dokonalom vedení orchestra a následne brilantnej interpretácii (prirovnal som to k tomu, keď doma máte staršie auto strednej triedy, ktoré šoféruje závodný jazdec, a vy ste prekvapený, čo vaše dôverne známe auto dokáže). J. Valčuha od tohto prirovnania nemá ďaleko, čo jednoznačne dokázal aj v dvoch dielach koncertného repertoáru v Redute.

Otváracou skladbou bola Tretia symfónia D dur Franza Schuberta. Dielo osemnásťročného skladateľa patrilo k tým, ktoré zazneli na verejnosti až niekoľko desaťročí po jeho úmrtí. Schubertova Tretia symfónia je racionálna a tematicky stručná. Vo viacerých aspektoch pripomína Haydnovu tvorbu, je tu najmä podobnosť s jeho Londýnskou symfóniou, takisto v tónine D dur. Úvodné tóny pripomínajú ľahkosť viedenského klasicizmu; do úvodnej témy postupne vstupujú ďalšie nástroje, hudobný dialóg spolu vedú klarinet a flauta. Celkovo má klarinet v celej symfónii výsostné postavenie. Odborníci poukazujú na to, že sólovú časť po majestátnom vstupe Schubert najprv skomponoval pre hoboj a lesné rohy, neskôr pre strunové nástroje, až na tretí pokus sa rozhodol pre klarinet. Melodický klarinet a rustikálny hoboj sú typickým znakom Schubertovej tvorby, v tejto symfónii ich striedanie vyvoláva viaceré zvraty v harmonickej vynaliezavosti.

Orchester pod Valčuhovým vedením bol rytmicky istý, zvukovo vyvážený a, povedzme, správne schubertovsky introvertný. Jednotu orchestra kazili huslisti, tí najmä v pohyblivejších častiach zneli nepresne a ťažkopádne. V niektorých momentoch zneli podladene aj plechové nástroje, najmä vtedy, ak zneli nad celým orchestrom – ktorému tak nenasadili pomyslenú korunu, skôr narušili dojem z vrcholu frázy. Celkovo to vyzeralo tak, akoby sa filharmonici na symfónii iba rozohrávali. Na dojme veľa spravil vydarený záver a najmä Juraj Valčuha. Ten orchester na mnohých miestach podržal a nedovolil, aby sa kontinuita hudobného toku prerušila.

Po generálke Schubertovej tretej prišiel po prestávke čas na Alpskú symfóniu Richarda Straussa. V päťdesiatich minútach majstrovskej hudby sa mohli naplno prejaviť Valčuhove germánske dirigentské vlohy a potvrdiť výborná interpretačná úroveň Filharmónie.

Schuberta a Straussa spájali rovnaké črty osobnosti: aj Strauss bol vysoko profesionálny, racionálny a podceňovaný skladateľ. S nepochopením sa spája aj jednovetá Alpská symfónia. Podľa českého hudobného vedca a kritika Mirka Očadlíka je dielo „povrchné, nabubralé, s prázdnou a lacnou zvukomalebnosťou, niekedy dokonca na hranici nevkusu“. Každopádne však symfónia patrí do moderného symfonického repertoáru a oceniť na ňom môžeme práve úprimnosť, s ktorou svoj rodný kraj popísal. Zároveň je Straussova symfónia dôkazom jeho presvedčenia, že zhudobniť sa dá aj rozhovor pri pive či každodenné stereotypy. Preto majú niektoré časti názvy ako Turista kráča po rovine, Cesta vedľa potoka, Kvetnatá lúka a ďalšie.

Alpská symfónia je mohutným dielom nielen vo výraze, ale aj v náročnosti na obsadenie orchestra. Pri pohľade z balkóna bolo vidieť zaplnené pódium, najmä pre rozšírenú dychovú a rytmickú sekciu. Kapacitne by sa už ďalší hudobníci na pódium nevošli, no na ideálnu interpretáciu ich stále bolo málo. Preto ešte v rámci skupín nástrojov, u ktorých to bežné nie je, došlo k diverzifikácii partov. Ak dva príbuzné nástroje pri sebe hrali iné party a orchester bol väčší ako zvyčajne, bolo návštevníkom jasné, že pred hudobníkmi stojí veľká výzva.

Slovenská filharmónia a Juraj Valčuha však v rámci možností z diela vyťažili veľkú dávku hudobných dojmov a génia loci alpskej krajiny. Tentokrát bol orchester kvalitatívne presvedčivý a pod Valčuhovým vedením intonačne a rytmicky presný. Časti symfónie zneli ako jeden prúd obrazov, nálad a diváckej predstavivosti. Straussov pátos nemusí vojsť pod kožu každému, no podanie filharmonikov a J. Valčuhu bolo presvedčivé a v intenciách diela. Jediným negatívom tak ostáva záver diela, keď sa najmä kvôli dĺžke symfónie a teplu v sále viaceré nástroje rozladili.

Ako v prípade dirigenta Märkla pred týždňom platilo, že prvotný dojem z jeho účinkovania zobral dych, v prípade spolupráce Filharmónie s Valčuhom bol prvý koncert rozbehový. Stačilo by na ňom doladiť niekoľko detailov zo strany orchestra, a dojem by bol výrazne lepší (čo, dúfajme, sa na piatkovom koncerte podarilo). Škoda, že najmä Schubertova symfónia nebola poctivejšie naštudovaná. Svetoví dirigenti a náročné diela sú veľkým privilégiom, ale aj veľkou zodpovednosťou.

Hodnotenie autora recenzie: 70 %

Schubert, Strauss
Dirigent: Juraj Valčuha
Slovenská filharmónia
17. decembra 2015 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Franz Schubert: Symfónia č. 3 D dur, D. 200
=přestávka=
Richard Strauss: Alpská symfónia, op. 64

www.filharmonia.sk