Kauza Radok versus Makropulos

Kauza Radok verzus Makropulos 

Získať Davida Radoka ako režiséra, v Česku sľubovalo už mnoho riaditeľov rôznych divadiel. Nakoniec to boli len plané sľuby. Nakoniec sa to po tej obrovskej prestávke od jeho poslednej opernej inscenácie v Prahe podarilo Eve Blahovej, ktorá vtedy nemohla tušiť, že premiéra Veci Makropulos v rámci Janáčkovho festivalu bude jej poslednou ako šéfky Janáčkovej opery. Krásne zakončenie! Vytvoriť doma podmienky na prácu tvorcovi svetových parametrov je úloha sizyfovská, čo veľmi dobre chápu zamestnanci akéhokoľvek divadla. Za to by si od nového vedenia, ktoré sa k inscenácii privlastňujúco hrdo hlási, zaslúžila Blahová medailu. Vznikla totiž opäť po dlhej prestávke, od Jej pastorkyne Davida Pountneya, možno nielen v Brne ale aj v republikovom kontexte inscenácia (s výnimkou pražskej Makropulos) najvyšších parametrov. Koľko je to rokov? Videli sme pokusy bez invencie a remesla, v lepšom prípade aspoň remeslo. Škoda, že domáci o inscenáciu opäť prídu a s jej návštevou sa treba poponáhľať, lebo sa odsťahuje do Švédska. Takéto koprodukcie majú zmysel.Režijný štýl Davida Radoka je celkom jedinečný, autorský a osobitý. Jeho pravdivé, až urputné snaženie vyhýbaniu sa efektom a banalitám je v dnešnej opticky rozkokošenej dobe unikátne. Jeho režisérske snaženie o autentickú hereckú tvorbu spolu s psychologickými oblúkmi podtextov postáv, ktoré komponuje, je odzbrojujúce vo svojej skutočnej nahote a jadre situácie, ktorá nič nepredstiera, nekamufluje. Zároveň však jeho inštinkt, ktorý ho vedie k pociťovaniu veľkých metrov štvorcových obrovských operných javísk, mu vydefinoval pôsobivý spôsob ako komponovať nielen mizanscény, ale hlavne ako naplniť i v komornom diele scénu ľudským potenciálom umelcov. S tým súvisí jeho inšpiratívne vedenie pre scénografov, ktorí dostanú česť s ním pracovať. Tí, ktorí roky poctivo sledujú operné produkcie si isto pamätajú na fascinujúcu scénu Pountneyho Jej pastorkyne, ktorú jeden nemenovaný jubilujúci režisér ohováral kade chodil okrídlenou vetou: „To snad Kostelnička žila mezi pytly?“

Divadelná licencia fantázie a imaginácie tento úžasný výtvarný potenciál nielen povoľuje, ale aj obhajuje. Starostlivosť na seba komponovaných detailov, ktoré viedli k precíznosti a tej úžasnej diváckej slasti niečo také vidieť, sa po rokoch vracia s Radokom. Remeselné spracovanie scény do najmenších detailov ako pre filmovú produkciu. Autentické dobové tapety, dýchajúce rekvizity, farebné tónovanie, patinovanie, komponovanie zátiší i veľkých obrazov, to nie je dôkaz bohatstva rozpočtu, ale dôkaz talentu inscenátorov a remeselnej zručnosti dielní.Ideovým otcom brnianskej scénografie je Ondřej Nekvasil, k životu ju však doviedla Zuzana Ježková, autorka kostýmov. Konečne na opernej mape v republike sa dostal k práci niekto nový, vedľa neustále sa opakujúcich mien. Poctivý a talentovaný tvorca, ktorý nehrá na to, že opere cez orchestrálnu jamu je detail nepotrebný a zbytočný. Ježková vytvorila kostýmy s takou precíznosťou, že práve cez opar orchestrálneho svetla prestupuje hľadisko tá sugestívna krása. Od typov interpretov, ktoré vybral režisér, do detailov, ktoré komponovala výtvarníčka. Ručne šité fazóny dobových oblekov, ručne našívané korálky na róbu Emílie, každá vlna lokní dobových účesov.Kedy naposledy pánov – spevákov na premiéru strihali divadelné maskérky, aby mali ostrihané vlasy na dobový civil? Dokonalé! Peter Kozumplík vytvoril light design parametrov popredných operných domov. Radokova hra so zrkadlením Emílie v zrkadlách či okenných tabuliach, tieňohry a záhrobné svetlo večnosti, ktoré ju oslepuje, s tmavými siluetami priznaného zboru, ktorý inak vykázal Janáček za scénu sú magické.Radok vo svojej koncepcii a režijnom výklade najviac prekvapuje dokonalou čistotou spracovania. Možno v úvode sklamanie, že expozíciou Emílie v predohre zničí budované napätie Janáčkom, keď je replikami predstavovaná predtým než príde na scénu, ale neskôr Radok tento posun zdôvodní.

Trochu rozporuplné je hrať operu bez prestávky, keď nie je kontinuita dejstiev formálne zachovaná a každé dejstvo rámcujú manévre: zatvorí sa opona, orchester začne ladiť a potom sa pokračuje. Ak prvé dejstvo pôsobí statickou veľkoleposťou advokátskej kancelárie Kolenatého s výhľadom na Prahu, režisérova koncepcia vezme túto našu istotu za svoje. S druhým dejstvom v divadelnom zákulisí predvedie Radok zákulisie svojej koncepcie, či priamo túto koncepciu. Všetky naše istoty sa rozpadnú a my začíname bádať, čo to znamená. Aký symbol sa za tým skrýva. Jednotlivé steny sa posúvajú, vytvárajú viac než vizuálne krásne obrazy, ktoré predstavujú režisérovu skladačku inteligencie a symbolov, ale aj oné zákulisie druhého dejstva predpísané od autora. Tento kľúč vytvorí aj lokácie zastrčeného hotelíka, kde Emília strávi noc s Prusom a prezradí všetky svoje tajomstvá. Ale už to nie je istota jednoty času a priestoru, je to rafinovaná magická hra. A keď Elina už nie Emília neumiera, ale zatvára za sebou oponu, tento banálny trik sa stáva výkričníkom viac než efekty iných tvorcov ako ju zniesť zo sveta a čo s receptom „vecou“ Makropulos.Extrémne pôsobivé je režijne druhé a tretie dejstvo. Spôsob, akým Radok komponuje entrée opernej divy na scénu po predstavení v kostýme z predstavenia, toto theatrum mundi divadla na divadle, prvé veľké dueto: duel Emílie a Prusa a potom magickú scénu s Gregorom, ktorá sa premieňa na hypnotický monológ excentrického mladíka. Korunou rafinovanosti a invencie, čo sme nevideli v žiadnej svetovej produkcii tejto opery je štýl divy, ktorá mení svoje parochne, nasadzuje si ich a zahadzuje ako mužov, ktorých používa. Drobným a nanajvýš pôsobivým detailom je situácia kedy Emília okríkne komornú, že jej vytrhá všetky vlasy, ale myslí tým svoju drahú parochňu. Extravagantný cynizmus. Vrcholom pravdivosti, kedy u Radoka ničoho nie je málo ani mnoho, (fantastické vykreslenie postavy Hauka-Šendorfa alebo Janka, ktorí nie sú prvoplánoví), je začiatok tretieho dejstva kedy pri nohách triumfujúcej Emílie sedí nahý Prus.Táto bolestná realita tela v hypnotickej divadelnej hre s rozprávaním príbehu a zároveň odbočkami medzi hraním libreta a hraním toho, čo je za ním tu dostáva scudzenie ešte väčšie než dovtedy. Sugestívna scéna, v ktorej je Radok iste prvý a zatiaľ ju nikto tak neinscenoval, je aj hudobne pôsobivé miesto  „Sáhni, Bertíku, jak ledovatím.“, kedy sa k Emílii blíži Albert a Kristína a každý drží jej ruku z jednej strany. Obraz  sa kumuluje, keď Emília neomdlie so vzdychom: „Elina… Makropulos.“ Len skutočne na ňu siahne smrť na zlomok sekundy, ale potom sa otrepe a „hrá“ ďalej. Či naopak, jej hranie skončí.

Pomocníkom režiséra je dirigent. Dva svety opery nestoja proti sebe v súboji kto z koho, ale pomáhajú si. S kritickou edíciou opery od Jiřího Zahrádku, dirigent Marko Ivanović a Radok budujú syntetické divadlo. Designovaný hudobný riaditeľ Janáčkovej opery sa stretáva v tomto Janáčkovom chef-d’œuvre s trochu nepriateľským prostredím v divadle, ale jeho hudobnej koncepcii opery nemožno uprieť prekrásne zvukové miesta, poctivosť a interpretačný názor. Obávané dychové nástroje, scénická hudba, autentické nástroje, ktoré si prial Janáček a nebolo mu ich dopriate, sa spájajú so spevákom, neprekrývajú ho, ale spolu muzicírujú a to ešte spolu s režisérom. Tu je potrebná dramatická pauza, tak bude, tu je treba zvoľniť, áno, hodí sa to. Takáto spoločná tvorba a hľadanie ideálneho tvaru, to je tvorivý proces.

Ak by sa dalo vybrať top interpreta, bude ním Svatopluk Sem ako Prus. Ak sa neobjaví v nominácii na Cenu Thálie, tak už potom tá cena nemá žiadny zmysel. Dokonalá dikcia, hranie sa s dynamikou, tembrom, prirodzené spievanie s dokonale posadeným znejúcim hlasom a Semova herecká rafinovanosť, (tá odovzdanosť koncepcii režiséra, vyzliecť sa),  sú v svete českých operných klišé nevídané. Sekunduje mu Aleš Briscein, ktorý part Gregora dobre pozná, brilantne ho interpretuje a v tých prekrásnych frázach melodiky, kedy sa korí Emílii jeho očarujúca farba už dostihuje mladého Dvorského na nahrávke so Söderström. Petr Levíček ako Vítek je s nimi na rovnakej úrovni. Dokonalá dikcia, frázovanie, to, že viem čo spievam, prečo to spievam, nepitvorenie sa do nejakého priblblého pomocníka na súde, ktorý zbožňuje dejiny, to je radosť vidieť a počuť. Sedemdesiatnik Josef Škrobánek ako Hauk-Šendrof, ašpiruje na českého Heinza Zednika. Peter Račko ako Janek a Eva Štěrbová ako Kristina sú viac než prísľubom z mladej generácie. Zvláštne umiernený František Ďuriač ako Kolenatý, bez nervu žlčovitosti dopĺňa dominantné pánske obsadenie.Najväčším prekvapením inscenácie je Radokova voľba zveriť Emíliu Marty Gite-Marii Sjöberg. Ak s napätím očakávame, lebo počúvame o hypnotickej kráse opernej divy a potom sledujeme Sjöberg, začína nám vŕtať v hlave. Sú všetci slepí, či čo im je? Lenže Radok tak majstrovsky buduje koncepciu tejto osudovej ženy, že postupne s tými premenami a nuansami je práve táto interpretka so svojim fýzis ideálnou predstaviteľkou. Jej dokonalá čeština ďaleko presahuje Anju Silju či generačne mladšiu Angelu Denoke. Ak môžeme nájsť chybičky a kritizovať, i tak má Sjöberg veľké priehrštie prekrásnych miest. V strednej polohe jej hlas znie lahodne prirodzene krásnou dikciou a ukážkovým frázovaním. Jej komplexná kreácia ženy s minulosťou dáva každému rôzne možnosti výkladu. Nie je to prvoplánová operná primadona, akú si operní fanúšikovia predstavujú. Je to tragická hrdinka, ktorá rezignovala najskôr už na všetko. Táto jasnozrivá koncepcia, kedy nič nie je dopovedané a zároveň je vyslovené všetko, je možnou cestou ako dnes inscenovať operu.

Keďže nepatrím medzi top „obľúbencov“, sedel som v prostriedku balkóna. Preukázali mi tým vlastne najlepšiu službu. Lebo ako iste napíšu recenzenti, v prízemí sa zvuk orchestra divne mieša s vokálnymi hlasmi, hlavne hlas Sjöberg sa v akustických pascách ošemetnej opernej budovy prepadá a stráca. Na balkóne bola akustika brilantná, nádherne sa dopĺňal farebný zvuk orchestra s hlasmi sólistov a nestratilo sa jediné piano. I taký podstatný detail, že lepšie miesta majú horšiu akustiku, môže zničiť viac než ročnú mravenčiu prácu tvorcov. I to je záludnosť divadelného zázraku, živého predstavenia. Česká televízia predstavenie zaznamená, čo je potešiteľný fakt pre všetkých, ktorí sa naň nedostanú a uchová ju tak (podobne ako Pountneyho inscenáciu Pastorkyne) ako dôkaz hviezdnej hodiny brnianskej opery i ako slovo do diskusie, kto a ako smie režírovať Janáčkove opery. Ktoré síce všeobecne publikum príliš nezbožňuje, nechodí na ne, ale vie najlepšie ako sa majú či dokonca smú inscenovať. Bude to zaujímavá kauza.

Janáček Brno 2014
Leoš Janáček:
Věc Makropulos
Dirigent: Marko Ivanović
Režie: David Radok
Scéna: Ondřej Nekvasil, Zuzana Ježková
Sbormistr: Pavel Koňárek
Kostýmy: Zuzana Ježková
Světelný design: Petr Kozumplík
Dramaturgie: Pavel Petráněk
Orchestr a sbor Janáčkovy opery
(koprodukce Národní divadlo Brno/Opera Göteborg)
Premiéra 21. listopadu 2014 Janáčkovo divadlo Brno

Emilia Marty – Gitta-Maria Sjöberg
Albert Gregor – Aleš Briscein
Solicitátor Vítek – Petr Levíček
Kristina – Eva Štěrbová
Jaroslav Prus – Svatopluk Sem
Janek – Peter Račko
Advokát dr. Kolenatý – František Ďuriač
Strojník – Jiří Klecker
Poklízečka – Jitka Zerhauová
Hauk-Šendorf – Josef Škrobánek
Komorná – Jana Hrochová Wallingerová

www.ndbrno.cz

Foto ND Brno