Kauza Radok versus Makropulos

Kauza Radok verzus Makropulos 

Získať Davida Radoka ako režiséra, v Česku sľubovalo už mnoho riaditeľov rôznych divadiel. Nakoniec to boli len plané sľuby. Nakoniec sa to po tej obrovskej prestávke od jeho poslednej opernej inscenácie v Prahe podarilo Eve Blahovej, ktorá vtedy nemohla tušiť, že premiéra Veci Makropulos v rámci Janáčkovho festivalu bude jej poslednou ako šéfky Janáčkovej opery. Krásne zakončenie! Vytvoriť doma podmienky na prácu tvorcovi svetových parametrov je úloha sizyfovská, čo veľmi dobre chápu zamestnanci akéhokoľvek divadla. Za to by si od nového vedenia, ktoré sa k inscenácii privlastňujúco hrdo hlási, zaslúžila Blahová medailu. Vznikla totiž opäť po dlhej prestávke, od Jej pastorkyne Davida Pountneya, možno nielen v Brne ale aj v republikovom kontexte inscenácia (s výnimkou pražskej Makropulos) najvyšších parametrov. Koľko je to rokov? Videli sme pokusy bez invencie a remesla, v lepšom prípade aspoň remeslo. Škoda, že domáci o inscenáciu opäť prídu a s jej návštevou sa treba poponáhľať, lebo sa odsťahuje do Švédska. Takéto koprodukcie majú zmysel.Režijný štýl Davida Radoka je celkom jedinečný, autorský a osobitý. Jeho pravdivé, až urputné snaženie vyhýbaniu sa efektom a banalitám je v dnešnej opticky rozkokošenej dobe unikátne. Jeho režisérske snaženie o autentickú hereckú tvorbu spolu s psychologickými oblúkmi podtextov postáv, ktoré komponuje, je odzbrojujúce vo svojej skutočnej nahote a jadre situácie, ktorá nič nepredstiera, nekamufluje. Zároveň však jeho inštinkt, ktorý ho vedie k pociťovaniu veľkých metrov štvorcových obrovských operných javísk, mu vydefinoval pôsobivý spôsob ako komponovať nielen mizanscény, ale hlavne ako naplniť i v komornom diele scénu ľudským potenciálom umelcov. S tým súvisí jeho inšpiratívne vedenie pre scénografov, ktorí dostanú česť s ním pracovať. Tí, ktorí roky poctivo sledujú operné produkcie si isto pamätajú na fascinujúcu scénu Pountneyho Jej pastorkyne, ktorú jeden nemenovaný jubilujúci režisér ohováral kade chodil okrídlenou vetou: „To snad Kostelnička žila mezi pytly?“

Divadelná licencia fantázie a imaginácie tento úžasný výtvarný potenciál nielen povoľuje, ale aj obhajuje. Starostlivosť na seba komponovaných detailov, ktoré viedli k precíznosti a tej úžasnej diváckej slasti niečo také vidieť, sa po rokoch vracia s Radokom. Remeselné spracovanie scény do najmenších detailov ako pre filmovú produkciu. Autentické dobové tapety, dýchajúce rekvizity, farebné tónovanie, patinovanie, komponovanie zátiší i veľkých obrazov, to nie je dôkaz bohatstva rozpočtu, ale dôkaz talentu inscenátorov a remeselnej zručnosti dielní.Ideovým otcom brnianskej scénografie je Ondřej Nekvasil, k životu ju však doviedla Zuzana Ježková, autorka kostýmov. Konečne na opernej mape v republike sa dostal k práci niekto nový, vedľa neustále sa opakujúcich mien. Poctivý a talentovaný tvorca, ktorý nehrá na to, že opere cez orchestrálnu jamu je detail nepotrebný a zbytočný. Ježková vytvorila kostýmy s takou precíznosťou, že práve cez opar orchestrálneho svetla prestupuje hľadisko tá sugestívna krása. Od typov interpretov, ktoré vybral režisér, do detailov, ktoré komponovala výtvarníčka. Ručne šité fazóny dobových oblekov, ručne našívané korálky na róbu Emílie, každá vlna lokní dobových účesov.Kedy naposledy pánov – spevákov na premiéru strihali divadelné maskérky, aby mali ostrihané vlasy na dobový civil? Dokonalé! Peter Kozumplík vytvoril light design parametrov popredných operných domov. Radokova hra so zrkadlením Emílie v zrkadlách či okenných tabuliach, tieňohry a záhrobné svetlo večnosti, ktoré ju oslepuje, s tmavými siluetami priznaného zboru, ktorý inak vykázal Janáček za scénu sú magické.Radok vo svojej koncepcii a režijnom výklade najviac prekvapuje dokonalou čistotou spracovania. Možno v úvode sklamanie, že expozíciou Emílie v predohre zničí budované napätie Janáčkom, keď je replikami predstavovaná predtým než príde na scénu, ale neskôr Radok tento posun zdôvodní.