Radokův pietní Janáček přesvědčil i bez excesů

Pavel Unger, 22.11.2014 21:55

Radokov pietny Janáček presvedčil aj bez excesov

Stošesťdesiate výročie narodenia Leoša Janáčka poníma Brno vo veľkom štýle. Štvrtý Medzinárodný divadelný a hudobný festival Janáček Brno 2014 zahŕňa nielen predstavenia českých súborov, operných divadiel zo zahraničia (Graz, Záhreb), hudbu symfonickú, komornú, zborovú, ale aj širokú a dramaturgicky pestrú prezentáciu diel, vzniknutých inšpiráciou Janáčkovým odkazom. K tomu treba prirátať paralelné akcie, akými sú muzikologická konferencia, workshopy, lektorské úvody, výstavy. Prosto Brno je po deväť dní ovládané géniom Leoša Janáčka.Výraz geniálny nevolím náhodne. Nie je veľa skladateľov, ktorí dokázali sprostredkovať hudbu 20. storočia s takou dávkou emocionálnej naliehavosti, sondáže do ľudskej psychiky či filozofickej hĺbavosti, s takou schopnosťou stavať kontrasty drámy a lyriky a pritom ostať hudobným rukopisom bytostne spätými s rodnými koreňmi. To tiež robí Janáčkovu opernú tvorbu nesmierne zrozumiteľnou a divácky komunikatívnou. Je už len na nás – na českom a slovenskom publiku – či sme schopní vstrebať zo skladateľovho tvorivého dedičstva všetko to, čo ho robí v zahraničí (aj pri neznalosti originálneho jazyka) takým pútavým, hraným a navštevovaným. Preto sa aj vo vinšoch tvorcov k jubileu často parafrázovala myšlienka, ktorú režisér David Radok vyjadril jednoznačne: „Aby ve své rodné zemi konečně našel stejné pochopení jako za hranicemi.“ Takže, unisono s podtitulom festivalu, optimisticky zvolajme: „Happy birthday Leoš!“

Značnú dávku optimizmu vniesla aj otváracia premiéra festivalu, nová inscenácia Veci Makropulos. Janáčkovo dielo zrelosti sa rodilo okolo skladateľovej sedemdesiatky a premiéra sa uskutočnila v brnianskom Divadle Na hradbách (dnešnom Mahenovom) 18. decembra 1926. Do moravskej metropoly sa vracia s väčšími či menšími odstupmi, ktoré však v uplynulom polstoročí trocha rednú. Od ostatnej premiéry, ktorú naštudovali dirigent Oliver Dohnányi a režisér Tomáš Šimerda s Gabrielou Beňačkovou v titulnej úlohe, prešlo trinásť rokov. Teda rovnaký interval, ako medzi dvoma predchádzajúcimi inscenáciami. V hľadisku Janáčkovej opery v premiérový večer privítala šéfka súboru Eva Blahová aj predstaviteľku Emilie Marty z roku 1957, sopranistku Mariu Steinerovú.

S Vecou Makropulos sa stretávajú diváci pomerne často aj v zahraničí. Patrí do štvorice najhranejších Janáčkových opier. Len počas dvoch rokov 2013 a 2014 ju uvádzali napríklad v parížskej Národnej opere, v Moskve a Petrohrade, v benátskom La Fenice, vo Varšave, Brémach a pred nedávnom na javisku Mníchovskej štátnej opery. Recenziu tohto kontroverzného poňatia sme priniesli (tu) a Vladimíra Kmečová sa v jej úvode venovala aj genéze vzniku diela. Nepovedal by som teda na túto tému nič nové. Keďže mníchovskú inscenáciu som sledoval len prostredníctvom live streamu, nebudem sa zaoberať jej porovnávaním s brnianskou (obmedzím sa na dve konštatovania: réžia Árpáda Schillinga je opretá o diametrálne rozdielnu koncepciu a hudobné naštudovanie Tomáša Hanusa bolo jednoducho fascinujúce), ktorej výklad pramení z odlišných východísk.

Do Brna sa v jubilejnom Janáčkovom roku podarilo po dlhšej odmlke zabezpečiť známu osobnosť z českého divadelného prostredia, vo Švédsku dlhodobo žijúceho režiséra Davida Radoka. Nie je bezvýhradne operným režisérom a nechrlí inscenácie ako na bežiacom páse. Išlo o jeho prvé stretnutie s Vecou Makropulos, aj s Národným divadlo v Brne. Predovšetkým, z Radokovej práce cítiť veľkú pokoru voči predlohe. Je preňho absolútnym východiskom, táto mimoriadna syntéza hudby a slova nepotrebuje nabaľovanie žiadnych nových vrstiev, umelých tém, ani žiadne módne režisérske excesy. Treba ju len dôkladne prečítať a odkryť v súvislostiach. Motto jeho poňatia, že Vec Makropulos je „o relativite hodnôt a relativite času“, je absolútne výstižné a kľúčové. Dielo o nich uvažuje vo viacerých rovinách. Rovnako uvažuje aj Radok, no nevnucuje uzavretý koniec. Recept na tristoročný život nezhorí v plameni a Emilia Marty sa nezrúti mŕtva. Ale s rozpaženou pravou rukou stojí uprostred zaťahujúcej sa opony. Na tom istom mieste, v tom istom čiernom kostýme, ako na začiatku inscenácie.Jedna otázka spravidla visieva vo vzduchu. Aký typ predstaviteľky titulná postava vyžaduje? Reálnym podľa veku byť nemôže, robiť z nej teda mladú atraktívnu femme fatale, alebo zrelú, životom a skúsenosťami ošľahanú ženu. Vydeliť jej divadelný vek desiatimi, alebo šiestimi? David Radok sa priklonil k druhej alternatíve. Neprisudzuje jej v krátkom časovom úseku žiaden vývoj. Ona sa už nevyvíja, niet ani kam. Tým, že tri dejstvá sa hrajú v celku (hoci s nakrátko spustenou oponou po každom z nich) a na javisku sú stále prítomné hodinky, ukazujúce míňajúci sa čas, dej je zreteľne ohraničený dvadsiatimi štyrmi hodinami.Udalosti v tomto krátkom intervale plynú nezadržateľne. Režisér s dvojicou výtvarníkov, Zuzanou Ježkovou a Ondřejom Nekvasilom, ich ponechávajú v čase vzniku opery. Dvadsiate roky minulého storočia dýchajú z výpravy aj kostýmov. Scéna v advokátskej kancelárii (priestranná, realisticky zariadená pracovňa s paralelnými aktivitami jej zamestnancov a hosťov), v zákulisí divadla (do detailov premyslená prestavba javiska pomocou posuvných panelov a účinné navodenie atmosféry svietením, v scéne s Haukom-Šendrofom, prichádzajúcim z vysvieteného hľadiska akoby z iného sveta, aj farbením), v plynulom prechode divadla do interiéru izby so širokou posteľou a napokon posledné dejstvo v spálni – to všetko do seba logicky zapadá.Prvky filozofické, detektívne, sci-fi, emócie, tvoria jeden komplex, ktorý tečie v silnom prúde a graduje prirodzenou, z partitúry vychádzajúcou cestou k rozuzleniu tajomstva. Veľmi precízne modeluje David Radok charaktery postáv. Nepridáva im nové črty, nie je to potrebné. S Emiliou Marty má – v zhode s Janáčkom – súcit. V ťažkých chvíľach duševného vyprázdnenia a straty zmyslu života ju podopierajú účastníci deja. Odvracajú sa od jej ponuky prevziať recept, no mlčky ju chápu. Nová Vec Makropulos je aj inscenáciou kostýmových premien. Len Emilia ich má sedem a rovnako je to aj s parochňami. Je to uhladená, štýlovo zjednotená výpoveď, ktorá nemá za cieľ šokovať, ale s pokorou tlmočiť posolstvo a najmä hudobno-divadelné bohatstvo predlohy.Hudobné naštudovanie, ktoré sa opiera o čerstvú kritickú edíciu muzikológa Jiřího Zahrádku (zároveň autora fundovaného textu v bulletine), má v rukách designovaný šéfdirigent Janáčkovej opery Marko Ivanović. Odvádza solídnu, nie však nevšedný rešpekt budiacu prácu. V partitúre je skrytých viac príkrejších kontrastov, dynamika a farby sú kreslené v ostrejších aj rafinovanejších odtieňoch, hoci celkový ťah Ivanovićovmu poňatiu uprieť nemožno. Prekvapujúco mdlo sa začala predohra, postupne bol orchester výraznejší a z miesta kde som sedel, znel ohľaduplne a partnersky voči sólistom. Ivanovićovi zatiaľ chýba viac janáčkovských skúseností, istý nadhľad, umenie inšpirovať. Možno aj istá dávka charizmy, ktorú môže praxou a poctivou prácou získať a – či na jeho prospech alebo škodu ponechávam otvorené – nachádza sa vo veľmi silnej konkurencii českých dirigentov. Aj približne jeho generácie. Zatiaľ som však nestihol nadobudnúť pocit, že patrí do vedúcej pätice.Sólistické obsadenie nemá slabé miesta, to je jeho veľká prednosť. Dokonca aj malé úlohy sú obsadené plnohodnotne kvalitnými, zvučnými hlasmi (Jitka Zerhauová ako Upratovačka, Jana Hrochová Wallingerová v úlohe Komornej a Jiří Klecker ako Strojník), jemný ale stále sa nesúci tenor dáva do charakterovej postavičky Hauka-Šendorfa 71-ročný Josef Škrobánek. Mladistvo a vokálne solídne pôsobí dvojica Kristina – Janek v podaní Evy Štěrbovej a Petera Račka. Štvorica významných mužských postáv je tvorená hosťujúcim barytonistom Opery Slovenského národného divadla Františkom Ďuriačom (typovo vybrúsený, precízne artikulujúci a až na menej sýtu hlbšiu polohu hlasovo zodpovedajúci doktor Kolenatý), prekvapujúco výrazným a zvučným Petrom Levíčkom (Solicitátor Vítek) a osvedčeným janáčkovským tenoristom Alešom Brisceinom, ktorého svetlý ale pevný hlas dal Albertovi Gregorovi réžiou určený profil. Najdokonalejšou mužskou kreáciou bol Jaroslav Prus v podaní Svatopluka Sema.Jasný, pevný, kovovo lesklý barytón znel impozantne (v tejto roli by obstál na najväčších svetových scénach), jeho janáčkovská dikcia bola absolútne presná a herecky splnil do bodky to, čo Radok od Prusa vyžadoval. Vrátane istej dávky arogancie, vrátane odvahy vyzliecť sa na začiatku tretieho dejstva donaha.

Každá inscenácia Veci Makropulos stojí a padá na predstaviteľke Emilie Marty. Jej part je azda sumou všetkých ostatných. Jedinou cudzinkou v česko-slovenskom obsadení bola prevažne v Kodani pôsobiaca švédska sopranistka Gitta-Maria Sjöberg. Možno tento ťah priniesol aj istý bonus: Emilia Marty vo svojej šesťmennej minulosti je skutočne z iného sveta. Teraz to ale nemyslím pejoratívne. Gitta-Maria Sjöberg sa s touto postavou stretla už v štvrtom naštudovaní a jej čeština znela veľmi poctivo, aj v akcentoch muzikálne a voči rytmike nerušivo. Vlastní skutočný dramatický soprán, ktorý aj napriek istému úbytku sviežosti, je schopný obsiahnuť rozsah partu a dominovať v pevnej vysokej polohe. Spievala a hrala s plným nasadením a ak jej hlas možno už mierne prekročil zenit (je ročník 1957), komplexný výkon to citeľne neoslabilo.Koniec koncov, od čias brnianskej Veci Makropulos s Gabrielou Beňačkovou pred trinástimi rokmi, si na inú Emiliu Marty než Evu Urbanovú v ostravskom (zatiaľ len) koncertnom uvedení nespomínam. Ak niet doma, treba kupovať v zahraničí.Premiéra, bohato navštívená domácim aj zahraničným publikom (z veľkej časti aj odbornou verejnosťou), zožala úspech. Ak vtiskne Brnu punc Janáčkovho mesta, čo si zaslúži nielen počas festivalu, splní aj ďalšie poslanie. Buďme však realisti, slávnostný cyklus sa skončí, rovnako aj limitovaná séria predstavení (inscenácia je koprodukciou s Göteborgom) a o plných auditóriách pri uvádzaní opier Leoša Janáčka budú musieť české (a slovenské dupľom) divadlá opäť len snívať. Prípadný omyl tejto hypotézy veľmi rád pripustím.

Hodnotenie autora recenzie: 80 %

Leoš Janáček:
Věc Makropulos
Dirigent: Marko Ivanović
Režie: David Radok
Scéna: Ondřej Nekvasil, Zuzana Ježková
Sbormistr: Pavel Koňárek
Kostýmy: Zuzana Ježková
Světelný design: Petr Kozumplík
Dramaturgie: Pavel Petráněk
Orchestr a sbor Janáčkovy opery Brno
(koprodukce Národní divadlo Brno/Opera Göteborg)
Premiéra 21. listopadu 2014 Janáčkovo divadlo Brno

Emilia Marty – Gitta-Maria Sjöberg
Albert Gregor – Aleš Briscein
Solicitátor Vítek – Petr Levíček
Kristina – Eva Štěrbová
Jaroslav Prus – Svatopluk Sem
Janek – Peter Račko
Advokát dr. Kolenatý – František Ďuriač
Strojník – Jiří Klecker
Poklízečka – Jitka Zerhauová
Hauk-Šendorf – Josef Škrobánek
Komorná – Jana Hrochová Wallingerová