Radokův pietní Janáček přesvědčil i bez excesů

Radokov pietny Janáček presvedčil aj bez excesov 

Stošesťdesiate výročie narodenia Leoša Janáčka poníma Brno vo veľkom štýle. Štvrtý Medzinárodný divadelný a hudobný festival Janáček Brno 2014 zahŕňa nielen predstavenia českých súborov, operných divadiel zo zahraničia (Graz, Záhreb), hudbu symfonickú, komornú, zborovú, ale aj širokú a dramaturgicky pestrú prezentáciu diel, vzniknutých inšpiráciou Janáčkovým odkazom. K tomu treba prirátať paralelné akcie, akými sú muzikologická konferencia, workshopy, lektorské úvody, výstavy. Prosto Brno je po deväť dní ovládané géniom Leoša Janáčka.Výraz geniálny nevolím náhodne. Nie je veľa skladateľov, ktorí dokázali sprostredkovať hudbu 20. storočia s takou dávkou emocionálnej naliehavosti, sondáže do ľudskej psychiky či filozofickej hĺbavosti, s takou schopnosťou stavať kontrasty drámy a lyriky a pritom ostať hudobným rukopisom bytostne spätými s rodnými koreňmi. To tiež robí Janáčkovu opernú tvorbu nesmierne zrozumiteľnou a divácky komunikatívnou. Je už len na nás – na českom a slovenskom publiku – či sme schopní vstrebať zo skladateľovho tvorivého dedičstva všetko to, čo ho robí v zahraničí (aj pri neznalosti originálneho jazyka) takým pútavým, hraným a navštevovaným. Preto sa aj vo vinšoch tvorcov k jubileu často parafrázovala myšlienka, ktorú režisér David Radok vyjadril jednoznačne: „Aby ve své rodné zemi konečně našel stejné pochopení jako za hranicemi.“ Takže, unisono s podtitulom festivalu, optimisticky zvolajme: „Happy birthday Leoš!“

Značnú dávku optimizmu vniesla aj otváracia premiéra festivalu, nová inscenácia Veci Makropulos. Janáčkovo dielo zrelosti sa rodilo okolo skladateľovej sedemdesiatky a premiéra sa uskutočnila v brnianskom Divadle Na hradbách (dnešnom Mahenovom) 18. decembra 1926. Do moravskej metropoly sa vracia s väčšími či menšími odstupmi, ktoré však v uplynulom polstoročí trocha rednú. Od ostatnej premiéry, ktorú naštudovali dirigent Oliver Dohnányi a režisér Tomáš Šimerda s Gabrielou Beňačkovou v titulnej úlohe, prešlo trinásť rokov. Teda rovnaký interval, ako medzi dvoma predchádzajúcimi inscenáciami. V hľadisku Janáčkovej opery v premiérový večer privítala šéfka súboru Eva Blahová aj predstaviteľku Emilie Marty z roku 1957, sopranistku Mariu Steinerovú.

S Vecou Makropulos sa stretávajú diváci pomerne často aj v zahraničí. Patrí do štvorice najhranejších Janáčkových opier. Len počas dvoch rokov 2013 a 2014 ju uvádzali napríklad v parížskej Národnej opere, v Moskve a Petrohrade, v benátskom La Fenice, vo Varšave, Brémach a pred nedávnom na javisku Mníchovskej štátnej opery. Recenziu tohto kontroverzného poňatia sme priniesli (tu) a Vladimíra Kmečová sa v jej úvode venovala aj genéze vzniku diela. Nepovedal by som teda na túto tému nič nové. Keďže mníchovskú inscenáciu som sledoval len prostredníctvom live streamu, nebudem sa zaoberať jej porovnávaním s brnianskou (obmedzím sa na dve konštatovania: réžia Árpáda Schillinga je opretá o diametrálne rozdielnu koncepciu a hudobné naštudovanie Tomáša Hanusa bolo jednoducho fascinujúce), ktorej výklad pramení z odlišných východísk.