Kdo je Natália Horečná?

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Dnes viem, že tento život je obrovský dar 
Kto je Natália Horečná?

Rodáčka z Bratislavy Natália Horečná je v Česku neznáma. Niet sa čomu diviť, keď aj v rodnej krajine skoro nikto nevie o tejto výnimočnej choreografke, ktorá stojí pred medzinárodnou kariérou. Viac než faktografické údaje z jej bohatého životopisu ju predstaví nasledujúci rozhovor. V rámci môjho cyklu dlhých rozhovorov s českými a slovenskými umelcami po lete, v jeseni vznikal profilový rozhovor venovaný jej interpretačnej kariére, inšpiratívnemu vzťahu k otcovi, názorom a hlavne jej premiére vo Viedni, kde pripravuje kreáciu Contra Clockwise Witness pre Wiener Staatsballett po tom, čo ju oslovil riaditeľ súboru Manuel Legris. Jej choreografia je inšpirovaná knihou Michaela Newtona Cesty duše. Horečnej vzrušujúci pohybový slovník, surové tancovanie a mikroskopické rafinovanosti príbehu robia z jej choreografií zaujímavé divadelné udalosti. Fyzický a emocionálny aspekt znásobuje minimalistickou scénografiou, ktorú nahrádza sugestívna práca so svetlom a na nutnosť a symbol okresaný kostým, ktorý neodvádza pozornosť od tiel tanečníkov, ktoré celé dýchajú. Existencionálne témy choreografky sú v ostrom kontraste k jej bezprostrednej a veselej povahe. Spontánna nádherná žena, ktorá má čo povedať a je neustále obklopená tanečníkmi, kolegami. Len u málo tvorcov je hmatateľná taká popularita. Optimizmus. Úprimnosť. Pokora k tvorbe k interpretom. Natália Horečná, celkom zaiste na prahu veľkej medzinárodnej kariéry.
Narodili ste sa v Bratislave za komunizmu. Máte nejaké spomienky ako malá na mesto, ktoré v tej dobe žilo tak zvláštne?

Spomienky na mesto Bratislava z tej strašlivej doby a počas mojich sedemnástich rokov vyrastania v ňom, mám naopak, paradoxne, krásne. Moje detstvo bolo absolútne plné farieb, mám úžasných rodičov a sestru, chodila som do školy, ktorú som mala veľmi rada, spadla som do rúk prvotriednych pedagógov. Žiaľ, jediné, čo mi nikdy nevymizne z uší je veta od rodičov adresovaná na mňa a sestru: „Nieže niečo poviete v škole, o čom sa my tu doma bavíme“… Obdivujem svojich rodičov ako nás obe dokázali držať čo najďalej od negatívnosti doby, v ktorej sa im tak ťažko žilo. Otec dostal v práci veľakrát „důtku“ za to, že sa ozval…, odmietal vstúpiť do KSČ a tak boli miestami doma naozaj krízové stavy.

To je zaujímavá spomienka a ľudsky veľmi cenná. A vy ste boli pionierka? 

(smiech) Samozrejme, že som bola pionierka, musela som, ako dieťa v škole. Nepamätám si z toho času ale viac menej nič, okrem teda tých výletov a školských cvičení v lese. Či veľké združenia. Moje spomienky na seba ako pionierku sú veľmi mizerné, myslím si, že mi to v tom období muselo byť teda dosť jedno alebo som si to nejako vôbec neuvedomovala. A možno som sa sústredila viac na chlapcov čo mi dvorili. (smiech) To bolo stopercentne oveľa zaujímavejšie…

Myslíte, že to čím ste dnes, akou ste, je hlavne dôsledok výchovy vašich rodičov? Mnohí vaši kolegovia Vás úplne zbožňujú ako „slniečko“. Čo v umeleckom svete kde vládne silná konkurencia, rozhodne nie je samozrejmosť.

Ďakujem vám za kompliment (úsmev). Je krásne byť menovaná slniečkom. Áno, rozhodne. Moji rodičia boli zásadoví, mali svoje princípy ľudskosti, pod ktoré sa jednoducho nepovoľovalo. Otec bol živelný tvor, kreatívny silný muž. Mamička jemná zdravotná sestra, čistotná a nežná, ja mám vskutku úžasných rodičov. Od každého mám to niečo a všetko. (úsmev) Prebrala som určite „karmičky“ po nich i kopu ich zložitostí, ale ja mám rada challenge, rada „odšuflíkovávam“ samu seba, svoje ego, i to zdedené, rada na sebe pracujem a sem tam sa aj ničím … (smiech), ako každý iný človek. Ale rada sa vŕtam vo svojich vlastnostiach, pozorujem ako všetko to, čo sa mne/nám v živote priplichtí do cesty, nás iba obohacuje a učí., a ako krásne sa navraciame práve v ťažkých situáciách do svojich vlastných sŕdc. Tam je moc krásne, taký pokoj. Mali by sme sa tam vracať práve keď je nám dobre (úsmev).

Čo vás doviedlo na bratislavské Taneční konzervatórium?

Čistý inštinkt. Nič iné. Od piateho roku svojho života som vedela, že budem tancovať.

Mali ste neskôr nejakých slávnych spolužiakov?

Spolužiakov, ktorí majú krásnu kariéru a tancujú po svete mám nadostač a som na nich (a seba) veľmi, veľmi pyšná. Lukáš Timulák napríklad, mi je ako vlastný brat. (smiech)

Spomenuli ste Lukáša. S Lukášom som sa zhováral nedávno. Malé Slovensko má mnoho výborných umelcov v zahraničí – od Jozefa Vargu, Romana Lazíka, Niny Polákovej, Romana Novitzkého, Andreja Petroviča, Michala Zabavíka. Podobne ako Česko Klimentovú, Bubeníčkov, Jelínka, Konvalinu, Kohoutkovú a ďalších z mladej generácie. Čo myslíte vy, ako znalá umeleckého svetového systému. Je to krajinami? Slovanskou dušou? Talentom, tvrdou prácou? Je nejaký špeciálny modus operandi, čo by ste poradili začínajúcim tanečníkom?

My sme úžasní ľudia. My máme proste dušu a vieme tvrdo pracovať. Pijeme veľa piva, máme humor, sme na javisku úprimní. Tak nás vidím ja. (úsmev) Začínajúcim tanečníkom rada poviem iba toľko. Kto sa chce venovať tomuto krásnemu umeniu, musí byť tvrdo disciplinovaný, zaťať sa a cez slzy ísť, ale to najhlavnejšie: Toto umenie si vyžaduje istý fanatizmus podľa môjho názoru… . Ak to niekto nemysli vážne, alebo je lenivý a podobne… musí robiť niečo iné. Zbytočne to potom iba bolí. Toto je tvrdá a náročná práca. Človek ju proste musí milovať tak veľmi, že i tie najťažšie prekážky vlastne ani nevníma. Pretože je to hobby. A je krásne, keď človek môže robiť to, čo má rád, to, čo obohacuje dušu nielen jemu, ale hlavne divákovi. Chce to rozhodne veľa odriekania.Zmenila sa nejako škola po roku 1989, v polovici vášho štúdia?

Neviem, či sa škola po 1989 roku zmenila. Neviem presne ako to tam i dnes funguje, nebola som tam dlhé roky. Snáď ma jeden deň pozvú na exkurziu, rada sa do tých priestorov vrátim. A snáď sa vyskytne i šanca, kedy budem môcť škole tú zaslúženú pozornosť patrične vrátiť.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Související články


Napsat komentář

Reklama