Kdo je Natália Horečná?

Dnes viem, že tento život je obrovský dar 
Kto je Natália Horečná?

Rodáčka z Bratislavy Natália Horečná je v Česku neznáma. Niet sa čomu diviť, keď aj v rodnej krajine skoro nikto nevie o tejto výnimočnej choreografke, ktorá stojí pred medzinárodnou kariérou. Viac než faktografické údaje z jej bohatého životopisu ju predstaví nasledujúci rozhovor. V rámci môjho cyklu dlhých rozhovorov s českými a slovenskými umelcami po lete, v jeseni vznikal profilový rozhovor venovaný jej interpretačnej kariére, inšpiratívnemu vzťahu k otcovi, názorom a hlavne jej premiére vo Viedni, kde pripravuje kreáciu Contra Clockwise Witness pre Wiener Staatsballett po tom, čo ju oslovil riaditeľ súboru Manuel Legris. Jej choreografia je inšpirovaná knihou Michaela Newtona Cesty duše. Horečnej vzrušujúci pohybový slovník, surové tancovanie a mikroskopické rafinovanosti príbehu robia z jej choreografií zaujímavé divadelné udalosti. Fyzický a emocionálny aspekt znásobuje minimalistickou scénografiou, ktorú nahrádza sugestívna práca so svetlom a na nutnosť a symbol okresaný kostým, ktorý neodvádza pozornosť od tiel tanečníkov, ktoré celé dýchajú. Existencionálne témy choreografky sú v ostrom kontraste k jej bezprostrednej a veselej povahe. Spontánna nádherná žena, ktorá má čo povedať a je neustále obklopená tanečníkmi, kolegami. Len u málo tvorcov je hmatateľná taká popularita. Optimizmus. Úprimnosť. Pokora k tvorbe k interpretom. Natália Horečná, celkom zaiste na prahu veľkej medzinárodnej kariéry.
Narodili ste sa v Bratislave za komunizmu. Máte nejaké spomienky ako malá na mesto, ktoré v tej dobe žilo tak zvláštne?

Spomienky na mesto Bratislava z tej strašlivej doby a počas mojich sedemnástich rokov vyrastania v ňom, mám naopak, paradoxne, krásne. Moje detstvo bolo absolútne plné farieb, mám úžasných rodičov a sestru, chodila som do školy, ktorú som mala veľmi rada, spadla som do rúk prvotriednych pedagógov. Žiaľ, jediné, čo mi nikdy nevymizne z uší je veta od rodičov adresovaná na mňa a sestru: „Nieže niečo poviete v škole, o čom sa my tu doma bavíme“… Obdivujem svojich rodičov ako nás obe dokázali držať čo najďalej od negatívnosti doby, v ktorej sa im tak ťažko žilo. Otec dostal v práci veľakrát „důtku“ za to, že sa ozval…, odmietal vstúpiť do KSČ a tak boli miestami doma naozaj krízové stavy.

To je zaujímavá spomienka a ľudsky veľmi cenná. A vy ste boli pionierka? 

(smiech) Samozrejme, že som bola pionierka, musela som, ako dieťa v škole. Nepamätám si z toho času ale viac menej nič, okrem teda tých výletov a školských cvičení v lese. Či veľké združenia. Moje spomienky na seba ako pionierku sú veľmi mizerné, myslím si, že mi to v tom období muselo byť teda dosť jedno alebo som si to nejako vôbec neuvedomovala. A možno som sa sústredila viac na chlapcov čo mi dvorili. (smiech) To bolo stopercentne oveľa zaujímavejšie…

Myslíte, že to čím ste dnes, akou ste, je hlavne dôsledok výchovy vašich rodičov? Mnohí vaši kolegovia Vás úplne zbožňujú ako „slniečko“. Čo v umeleckom svete kde vládne silná konkurencia, rozhodne nie je samozrejmosť.

Ďakujem vám za kompliment (úsmev). Je krásne byť menovaná slniečkom. Áno, rozhodne. Moji rodičia boli zásadoví, mali svoje princípy ľudskosti, pod ktoré sa jednoducho nepovoľovalo. Otec bol živelný tvor, kreatívny silný muž. Mamička jemná zdravotná sestra, čistotná a nežná, ja mám vskutku úžasných rodičov. Od každého mám to niečo a všetko. (úsmev) Prebrala som určite „karmičky“ po nich i kopu ich zložitostí, ale ja mám rada challenge, rada „odšuflíkovávam“ samu seba, svoje ego, i to zdedené, rada na sebe pracujem a sem tam sa aj ničím … (smiech), ako každý iný človek. Ale rada sa vŕtam vo svojich vlastnostiach, pozorujem ako všetko to, čo sa mne/nám v živote priplichtí do cesty, nás iba obohacuje a učí., a ako krásne sa navraciame práve v ťažkých situáciách do svojich vlastných sŕdc. Tam je moc krásne, taký pokoj. Mali by sme sa tam vracať práve keď je nám dobre (úsmev).

Čo vás doviedlo na bratislavské Taneční konzervatórium?

Čistý inštinkt. Nič iné. Od piateho roku svojho života som vedela, že budem tancovať.

Mali ste neskôr nejakých slávnych spolužiakov?

Spolužiakov, ktorí majú krásnu kariéru a tancujú po svete mám nadostač a som na nich (a seba) veľmi, veľmi pyšná. Lukáš Timulák napríklad, mi je ako vlastný brat. (smiech)

Spomenuli ste Lukáša. S Lukášom som sa zhováral nedávno. Malé Slovensko má mnoho výborných umelcov v zahraničí – od Jozefa Vargu, Romana Lazíka, Niny Polákovej, Romana Novitzkého, Andreja Petroviča, Michala Zabavíka. Podobne ako Česko Klimentovú, Bubeníčkov, Jelínka, Konvalinu, Kohoutkovú a ďalších z mladej generácie. Čo myslíte vy, ako znalá umeleckého svetového systému. Je to krajinami? Slovanskou dušou? Talentom, tvrdou prácou? Je nejaký špeciálny modus operandi, čo by ste poradili začínajúcim tanečníkom?

My sme úžasní ľudia. My máme proste dušu a vieme tvrdo pracovať. Pijeme veľa piva, máme humor, sme na javisku úprimní. Tak nás vidím ja. (úsmev) Začínajúcim tanečníkom rada poviem iba toľko. Kto sa chce venovať tomuto krásnemu umeniu, musí byť tvrdo disciplinovaný, zaťať sa a cez slzy ísť, ale to najhlavnejšie: Toto umenie si vyžaduje istý fanatizmus podľa môjho názoru… . Ak to niekto nemysli vážne, alebo je lenivý a podobne… musí robiť niečo iné. Zbytočne to potom iba bolí. Toto je tvrdá a náročná práca. Človek ju proste musí milovať tak veľmi, že i tie najťažšie prekážky vlastne ani nevníma. Pretože je to hobby. A je krásne, keď človek môže robiť to, čo má rád, to, čo obohacuje dušu nielen jemu, ale hlavne divákovi. Chce to rozhodne veľa odriekania.Zmenila sa nejako škola po roku 1989, v polovici vášho štúdia?

Neviem, či sa škola po 1989 roku zmenila. Neviem presne ako to tam i dnes funguje, nebola som tam dlhé roky. Snáď ma jeden deň pozvú na exkurziu, rada sa do tých priestorov vrátim. A snáď sa vyskytne i šanca, kedy budem môcť škole tú zaslúženú pozornosť patrične vrátiť.

Ešte ste študovali rok na Hamburskej baletnej škole. Ako k tomu došlo? Cítili ste potrebu ešte študovať? A prečo práve tak vzdialený Hamburg?

Potrebu študovať cítim vždy. I dnes. Ja som dostala šancu ukázať sa v Lausanne na baletnej súťaži. Róbert Meško, môj bývalý učiteľ angličtiny, bol na tej ceste s nami. Prestížnu prvú cenu som síce nevyhrala, zato som bola odmenená finančnou podporou sedemsto švajčiarskych frankov. Róbert sa dostal do kontaktu s riaditeľkou školy hamburského Baletu, Marianne Kruuse, a odtiaľ sa veci vyvíjali hladko. Zo sumy som zaplatila benzín na cestu, hotel v Hamburgu a odišla na pozvanie na konkurz do školy. Po úspešnom absolvovaní mi Róbert ešte po dohode s Hamburgom, pomohol vyžiadať si štipendium. Bez tejto finančnej podpory by som musela ostať doma. A bez pomoci Róberta taktiež. Nikdy mu to nezabudnem.

Aký ste pocítili najväčší rozdiel medzi slovenskou školou a tou nemeckou u Neumeiera?

Rozdiel škôl sa nedá ani vysloviť. A aj tak má každá svoje čaro. Hamburg mal ale v porovnaní k dispozícii veľmi veľa kvalitných pedagógov, ktorí vyučovali to množstvo tanečných štýlov. To sme v Bratislave nemali. V Bratislave boli vynikajúci pedagógovia tiež. Nedostatok bol v štýloch. Tie chýbali. Tancovala som diela od Bournonvilla, Balanchina, Martha Graham, pracovala som s Robertom Cohenom a mnohými významnými osobnosťami baletu ako Kevin Haigen, a samozrejme bola som blízko legendy – Johna Neumeiera. On bol popri mojom otcovi a Kláre Škodovej, moja najväčšia škola umenia. Viete, tam bolo to spektrum jednoducho kompletne otvorené. Systém ťažký, ale keď človek pracoval tvrdo na sebe – dostal šancu. A tento základ som si do Hamburgu odniesla z domu.

Pamätáte si na prvé predstavenie, čo ste v Hamburgu videli?

Moje prvé predstavenie, ktoré som v Hamburgu videla, bola Undine od Johna. Nespala som celú noc. Dodnes ten balet milujem.

U Neumeiera ste to dotiahli až na sólistku. Na ktoré balety spomínate najradšej?

Áno, u Johna som to dotiahla na sólistku a všetky balety čo som tam odtancovala mi ležia na srdci. Ale najviac sa mi páčilo tancovať jeho Manon Lescaut z Kameliendame, Audrey z Wie es euch geffählt, dueto Agnus Dei z Magnificat, ktorý pôvodne choreografoval pre Silvie Guillem, Motýľa z Labutieho jazera… Tých rolí bolo naozaj veľmi veľa. (smiech)

Často sa zamýšľam s vašimi bývalými kolegami z Hamburgu, že práve v dobe keď ste do súboru nastúpili sa súbor začal hodne meniť tým, že prišli vynikajúci technicky vyškolení tanečníci, ktorí úroveň posunuli vyššie. Čo si vy myslíte?

Každá nová generácia prináša samozrejme nové a vzrušujúce technické zdatnosti tanečníkov. Zlaté časy Hamburgu boli podľa mňa za éry tanečníkov ako Gamal Gouda, Chantal Lefevre, Gigi Hyatt, Janusz Mazon, Anna Grabka… Táto generácia umelcov mala popri úžasnej technike dušu, to boli absolútni machri na svojom poli v rámci dospelosti a pochopenia charakterových rolí, hĺbku ich myslenia a filozofie Johna. Na tejto úrovni zostali bratia Bubeníčkovi, Silvia Azzoni, Saša Riabko, Anna Polikarpova… Ale vy to musíte vedieť.. Toto je súbor Johna Neumeiera a on nikdy nedovolí, aby sa úroveň znížila. I keď generácia čo nastúpila bola mladšia, on s jej ‚duševnou‘ výchovou nikdy nezaháľal. Každý jeden tanečník zo súboru má osobnosť, on vie presne ako čo z koho vytiahnuť. John je úžasný psychológ.

Prečo ste sa napokon rozhodli odísť zo súboru? Keď som v roku 2004 v Hamburgu študoval, bolo to akurát po vašom odchode a mnohým tanečníkom ste veľmi chýbali a s láskou na vás spomínali.

Z Hamburgu som v podstate duchom nikdy neodišla. Moja rodina je i Holger Badekow (pozn. autora: dvorný fotograf Johna Neumeiera), s ktorým si dodnes týždenne telefonujem, a vlastne… Dnes sa do Hamburgu navraciam tvoriť svoje vlastne kreácie. Keď sa opäť stretávame, objímame sa a tešíme sa. Je to krásny pocit návratu domov.

Ale v tom období, potrebovala som sa jednoducho posunúť ďalej a spoznať i ďalších choreografov, vyjadriť sa pohybovo iným štýlom.

Uspokojil vás umelecky Scapino balet Rotterdam?

Práca s Ed Wubbe v Scapino Balet Rotterdam ma absolútne uspokojovala. Za zatvorenými dverami sme vedeli spolu tvoriť kvalitné a hlboké diela. Veľmi veľa som sa práve tam naučila predtým, než som sa dostala do Nederlands Dans Theater k Jiřímu Kyliánovi. Bola to skutočne vzácna medzi prestávka. Vážim si túto skúsenosť.

Potom sa trochu v Rotterdame vaša stopa stratila, dokonca som počul, že ste mali vážne zranenie. Čo človeku behá v hlave v takých chvíľach keď si myslí, že je na vrchole fyzických i tvorivých síl a padne do takej pasce?

V Rotterdame som si deň pred premiérou zlomila zápästie, pre ktoré som absolvovala štyri operácie. Bola som rok a pol na maródke. To bolo pravé šialenstvo. Bude to znieť ako klišé, čo mi je aj jedno, ale to, čo ja pociťujem k svojej práci je naozaj jedna veľmi čistá a pravá láska a tá ma vždy z týchto a všetkých ťažkostí vyvedie na svetlo.

Čo vám pomohlo nevzdať sa a ísť ďalej, dokonca získať miesto v takom slávnom súbore ako Nederlands Dans Theater 1?

A tak som prišla i do Nederlands Dans Theater 1. Pozviechala sa a vyšla opäť za svojím cieľom.

Kde ste začali pociťovať túžbu vytvárať sama choreografie, svoj pohľad na tanec? Niečo ním rozprávať a nie hocičo, ale to čo cítite, svoje témy?

Ja som práve naopak, do svojich dvadsiatich piatich rokov nikdy nepociťovala túžbu tvoriť. To vám naozaj každý z mojich blízkych potvrdí. Môj otec, mama, Ondrej Šoth (slovensky choreograf), Martin Grega (bývalý priateľ). Tí ma naozaj do toho tlačili, nejako vo mňa verili, viac než ja. A tak som to napokon v 2006 skúsila a odvtedy už neviem prestať. (smiech) Svoje témy na balety si vyberám z príbehov ľudí, mám silnú empatiu a sympatiu voči tým, ktorí zažili traumy a nešťastia, snažím sa pochopiť ich zlomené srdcia a hlavne pozorovať, ako sa s údelom vyrovnávajú, kam ich vlastná situácia donesie. Čo si vyberú… Reflektujem s tým a tieto otázky si napokon kladiem i ja, pre seba. Kam sa chcem pohnúť. Zostať obeťou vo svojej mizérii alebo zdvihnúť hlavu a pozerať sa dopredu. Nikoho nesúdim. Dnes však cítim a viem, že tento život je jeden obrovský dar. To čo mne bolo darované, rada to vrátim. Milujem pracovať s umelcami v štúdiu, je nádherné pozorovať ako otvárajú tie najintímnejšie šuplíky. Sú zraniteľní a mňa tento obraz dojíma. Dotýka sa ma ich citlivá duša. Vždy im hovorím – my musíme rozprávať a nie tancovať. A absolútne vždy svojim tanečníkom dôverujem. A nikdy nie som k nim surová. Úcta je niečo, čo je v mojej sále dvadsaťštyri hodín prítomné.

Mali ste ako začínajúci choreograf nejaký vzor?

Áno. Moji choreografickí otčimovia, moje veľké vzory sú: môj otec, John, Jiří, Paul Lightfoot, Mats. Veľa som sa od nich naučila, ale ja mám svoju cestu. Ako žena som oveľa expresívnejšia a nemám strach ukazovať emócie a tie tak zvané škaredosti. Celkovo nemám vo svojich vyjadrovacích potrebách, ktoré si od interpretov vyžadujem a kladiem na javisko, absolútne žiadny strach.

Už druhýkrát spomínate svojho otca i ako umelecký vzor. Čím je pre vás váš otec taký inšpiratívny?

Môj otec, Pavel Horečný, teraz dva roky zosnulý, je pre mňa umelecký vzor číslo jedna. On bol kameraman a režisér. Jeho snímky, cítenie svetla a atmosféry, časovanie akcií či už vo filme alebo na javisku, bolo úžasné. Mal krásny cit pre umenie, študoval jeho všetky druhy, veľmi som sa od otca toho veľa naučila. Vždy mi hovorieval: „Pred umením skloň hlavu, buď pokorná, odosobni sa a buď to najhlavnejšie – úprimná. Cez kameru, či na javisku sme každý ako priesvitné teleso, tam sa veľa toho ukáže.“ Fascinuje ma to. Otec mi pomáhal vidieť svet na javisku cez oko kamery, jeho pohľadu jastraba naozaj nič neuniklo a to či doma alebo v práci. Veľmi mi chýba. Zvykli sme o umení, o živote, diskutovať aj celé dlhé hodiny.

Umelci spojení s Nederlands Dans Theater často začnú choreografovať. Je to nejakou tvorivou silou Jiřího Kyliána?

Kto tancuje u Jiřího, je taktiež silná jednotka, individualita s kopou fantázie. Vôbec ma neprekvapuje, že nás veľa cíti potrebu tvoriť. Keď som pracovala s Jiřím, bola to spolupráca. Jiří vám dá na to priestor. Vie presne ako “skresať šperk, aby žiaril“, to áno… (A častokrát sme sa veľa v štúdiu pri práci smiali, raz mi povedal: „Beruško, to je moc hele… A tendlec ten pohyb v rámci humorného pojetí je až moc komunistický.“ Rada na tieto smiechy spomínam, to boli naozaj super momenty. (smiech)

Čo si myslíte o zmene pri kormidle Nederlands Dans Theater. Aké bude nové smerovanie s Lightfootom a Sol León?

Paul a Sol majú svoju cestu. Sú na svojom mieste, sú to umelci prvej triedy. Ja im držím päste, želám len to naj naj! Jiří Kylián však chýba a bude chýbať každému.

Dnes sa často zjavujú choreografi ako huby po daždi. Keby ste mali čitateľom odporučiť, kto je podľa Vás zaujímavý, na koho sa vyplatí zájsť?

Môj tip do divadla? Samozrejme moje balety (úsmev). Ale aj tie od druhých choreografov! Čím širší obzor publikum má a dostane, tým otvorenejšia myseľ človeka. My choreografi sa snažíme čo najlepšie podať správu, každý sme individuálny a to je na tom také zaujímavé. Nech si ľudia pozrú všetko na čo majú chuť!

V roku 2012 ste sa vrátili do Hamburgu s choreografiou pre Junior balet. A pripravili ste číslo, ktoré na mnohých gala s úspechom tancovali vaši bývalí kolegovia zo súboru – Silvia Azzoni a Saša Riabko. Aký to bol návrat? Uzavrel sa nejaký kruh vášho života či životná etapa?

Návrat do Hamburgu, ako som spomínala bol a je vždy úžasný. Nič sa neuzavrelo, pretože nič nikdy uzatvorené nebolo. Iba ak, všetko krásne pokračuje pekne ďalej a otvorene (smiech).

Sú vaše diela odrazom vášho vnútorného sveta? Identifikuje sa Natália Horečná so svojimi príbehmi?

Moje diela sú príbehy ľudí, ale Natália Horečná sa vždy identifikuje s nimi. Musíme spolu kráčať v ruka v ruke, snažím sa ich pochopiť, ináč to dielo nepodá ten pravý odkaz. A v žiadnom prípade a v rámci tejto sebareflexie nemám potrebu konzervovať samu seba, som rada ako otvorená kniha. „Klaar Text Reden“ je naozaj moje motto.

Cítite sa ešte ako Slovenka po tom, čo ste precestovali celý svet?

Ja som sa narodila na Slovensku, ale môj domov je naozaj všade.

Choreografi sú často veľmi senzitívni, majú veľký rozhľad, cítia poslanie hovoriť o súčasnom svete. Čo vás napadá, keď vám vaši príbuzní z Bratislavy hlásia, čo sa napríklad politicky na Slovensku deje? Cítite nejaké emócie?

Moji príbuzní mi moc o tom, čo sa doma deje nehovoria. My máme malú ratolesť v rodine, Emu a celý svet sa naozaj krúti iba okolo nej. (smiech) Taktiež nechcem situáciu, akúkoľvek, na Slovensku posudzovať, pretože doma už dvadsať rokov nežijem. Iné by bolo keby som tam pracovala, ako Nataška a Vašek u vás v Prahe, vtedy si myslím, budem mať právo čosi povedať.

Pracovali ste niekoľkokrát v Košiciach, Bratislava mohla vidieť Váš balet vďaka hosťovaniu. Nie je vám z toho smutno, že vám dôveruje Manuel Legris vo Viedni a v Bratislave nie?

V Košiciach som na pozvanie Ondreja Šotha pracovala dvakrát. A teraz posledne bol Graz Balet pozvaný aj s mojim Vtákom Ohnivákom Jankom Ďurovčíkom do Bratislavy. To sú samozrejme naozaj super pekné momenty. Dôveru baletných direktorov v európskych súboroch, v ktorých som zatiaľ pracovala, si hlboko vážim. Pozvania pre kreácie, ktoré mi dnes ležia na stole sú od renomovaných divadiel, snáď sa teda ozve v budúcnosti i Slovenské národné divadlo. Alebo aj Praha.

Vaše kariéra sa sľubne vyvíja. Premiéra blízko Bratislavy, v takom veľkom súbore ako Balet Viedenskej štátnej opery, o čom bude?

Môj balet pre Viedeň – Contra Clockwise Witness – bude o človeku, ktorý nevie nájsť východisko zo svojej životnej situácie a v dnešnom svete násilím si skončí život. Dostáva sa do duchovného sveta kde reflektuje na svoj život, anjeli života a smrti mu ale ukážu, že je aj iná cesta. Či zmení svoje myslenie a opäť dostane šancu. Závisí ale iba od neho…

Vo Viedni je veľký súbor, zároveň je to večer s niekoľkými choreografiami, budete v dobrej spoločnosti. Koľko tanečníkov ste si vybrali?

Moja možnosť bola šestnásť a tak som si aj vybrala šestnásť.

A na akú scénografiu a kostým sa môžu diváci tešiť? Aký je váš prístup k vizuálnej stránke vašich baletov?

Scénografia je vždy veľmi jednoduchá, ale dôsledne premyslená. Veľa pracujem so symbolmi. Nepoužívam veľa nábytku, väčšinou chcem mať divadelné javisko prázdne. Takisto je to aj s kostýmami. Redukujem vždy čo sa len dá. Zaujíma ma taká tá surová (raw) skladba toho celého. Tanečníci pracujú s veľa emóciami, ja mám rada keď tancujú so silnou energiou, práve preto redukujem čo sa len dá. Ináč to nebude mať rovnováhu. Nemá zmysel javisko prebíjať materiálom. Ja ho najradšej prebíjam s vydanou dobrou energiou. Taktiež nepracujem s projekciami, mám teraz momentálne potrebu vrátiť sa do prázdneho priestoru, kde ide iba o to, čo umelec na javisku povie, bez pomôcok.

Ste krásna žena, atraktívna, úspešná, môže mať taká dokonalá bytosť harmonický a úspešný vzťah a osobný život?

Viem, že všetko závisí iba odo mňa. Zdravý, harmonický, úspešný a šťastný život.

Je pre vás balet a tanec na prvom mieste?

Moja práca – balet, je a aj bol vždy, pre mňa na prvom mieste.

Ďakujem za rozhovor. Veľa šťastia.+++

===

Vizitka:
Rodáčka z Bratislavy Natália Horečná (1976), absolventka Tanečného konzervatória Evy Jaczovej (1994). Po štúdiu v Bratislave študovala ešte rok na Baletnej škole Hamburského baletu Johna Neumeiera.

Sólistka hamburského baletu Johna Neumeiera do roku 2003. Počas svojho angažmán stvárnila nespočetné množstvo rolí, napríklad: Eryklea a Kirké v Odyseovi, sólo v Magnificat (pôvodná choreografia pre Sylviu Guillem), Manon Lescaut v Dáme s kaméliami či Magdaléna v Mesiášovi. Ďalšie sólové role v baletoch ako Romeo a Júlia, Spiaca krásavica, Luskáčik, Sen noci svätojánskej, Hamlet, Popoluška, Giselle, Bernstein Dances, Ilúzie ako Labutie jazero, III. Mahlerova symfónia, Nižinsky, Zimná cesta, Matúšove pašie, a tak ďalšie.

Po odchode z Hamburgu tancovala v Scapino Ballete Rotterdam, neskôr do roku 2012 sa stala členkou Nederlands Dans Theater 1. Za šesť rokov v Nederlands Dans Theater tancovala v dielach najprednejších svetových choreografov. Jiří Kylián, Sol León a Paul Lightfoot, William Forsythe, Mats Ek, Wayne McGregor, Jacopo Godani. Od tohto roku sa rozhodla živiť ako choreografka na voľnej nohe na plný úväzok. Vytvorila choreografie pre Nederlands Dans Theater: Lullaby of Little Soldier (2007), My Broken Self, Funeral Purgatorial (2011), Spat Upon (2012), pre ďalšie divadlá holandské divadlá: Lie Lies (2008), As If It Happened. Pre mladý hamburský balet Dressed Up in Tissue Paper (2012), Not Without My Head pre sólistov hamburského baletu. Gloomy Triptych pre Chemnitz Ballet. Pre Ballet Graz Firebird (2012). Voor De Deur pre balet Kiel (2013), Tree With Cherries pre International Dance Stage v Antverpách (2013), Joyful Tales pre Tanečnú akadémiu v Ríme, či Das Affentheater (War of The Roses) pre Nederlands Dans Theater 2. V roku 2012 sa stala podľa ankety baletných kritikov nemeckého Tanz Jahrbuch 2012 choreografkou roka.

www.nataliahorecna.nl

Foto archiv, Lubo Spirko, archív N. Horečnej, Holger Badekow 

Mohlo by vás zajímat