Svatební košile z roku 1884 vznikli v Dvořákovej strednej tvorivej perióde, no ešte pred jeho vrcholnými operami. Cítiť v nich silný dramatický a programový náboj, partitúra miestami osciluje medzi kantátou a operou. Dejom hýbajúce situácie sa menia, podobne ako sa striedajú čísla pre sólový soprán a tenor (evokujúce formu árií), duetá a zbory, prevažne zviazané s hlbokým mužským hlasom. Partitúra je natoľko strhujúca, vyzývajúca k emočným extázam, že interpretov môže vtiahnuť do vôd, primárne opojených zvukovým objemom a temnou farebnou sýtosťou. „Zradnosť“ Svadobných košieľ tkvie práve v potenciálnom príklone k ich jednorozmernému, monumentálnemu vnímaniu. Žiaľ, v citeľnej miere mu podľahla koncepcia dirigenta Rastislava Štúra na čele Slovenskej filharmónie a Slovenského filharmonického zboru, pripraveného hosťujúcim Jaroslavom Brychom na prvom z dvoch bratislavských uvedení v rámci abonentného cyklu Hudba troch storočí.
Z prideleného miesta tlačovým oddelením (predposledný rad na balkóne zboka, na ktoré, priznám sa, nie som adaptovaný) zneli tóny z pódia ako prisilná a dynamicky málo vypointovaná masa zvuku. Napriek tomu, prepočuť sa nedali výkyvy v plechoch hneď v úvode, ale aj chýbajúce jemné sláčikové pradivo počas lyrických čísel. Prekvapujúco sa nechal strhnúť aj zbor, ktorý prekrývaním najväčšmi ublížil sólovému barytónu. Nemohol som sa ubrániť pocitu, že Rastislav Štúr sa uspokojil tým, že orchester a zbor zneli súdržne, že určil svižné tempá s dynamicky vyostrenými gradáciami. Zanedbal však delikátne detaily, radosť z muzicírovania. A pritom, ak sa nepletiem, Dvořáka má v láske.
Svatební košile majú zopár miest (predovšetkým obe sopránové modlitby, ale aj kantabilné plochy tenora), kde možno rozšifrovať zvukomaľbu a presmerovať dynamiku do intímnych sfér. Ak som vypichol skôr negatívne posolstvá z navštíveného koncertu, neznamená to, že Štúrova Slovenská filharmónia ponúkla len polemiku vyvolávajúce podnety. Tam, kde to bolo opodstatnené, hrala s vervou a bez závažnejších nepresností. V kontexte jej výkonov, ktorými bola nútená počas Bratislavských hudobných slávností konkurovať zahraničným telesám, alebo aj nedávno navštíveného špičkového koncertu pod taktovkou Juraja Valčuhu (Šostakovičov Babij jar), išlo predsa len o zľavu z nastavených kritérií. K tomu by u reprezentatívneho telesa nemalo dochádzať a Rastislav Štúr, ako stály hosťujúci dirigent (popri novej funkcii riaditeľa Opery Slovenského národného divadla), by mal o túto prestíž bojovať.
Sopránový part Dívky stvárnila popredná česká sopranistka Kateřina Kněžíková, ktorej soprán zjavne nadobúda na objeme a tónovej opojnosti vo vyššej strednej a vysokej polohe. V dosiahnutiu rezonancie hĺbok ju však čaká ešte kúsok práce na technike. Čo však prekvapilo, bola pomerne slabá zrozumiteľnosť spievaného slova. Časť výčitky ide na margo prihustého orchestra v jej sólových číslach. Barytonista Adam Plachetka (jeho ostatný viedenský Rossiniho Figaro dokazuje, že umelec už inklinuje k tomuto odboru) mal tiež smolu, že ho orchester i zbor nemilosrdne prekrývali. A pritom ani v jeho prípade nemožno hovoriť o nedostatku volumenu či priebojnosti tónu. Miesta, ktoré spieval vedno so zborom zanikali, tam kde mu bola vytvorená adekvátna zvuková „kulisa“ (najmä v druhej, celkovo zo strany hudobného naštudovania disciplinovanejšej polovici), znel jeho hlas farebne, šťavnato a pôsobivo. Do výšin a hlbín balkóna sa najlepšie niesol tenor Ľudovíta Ludhu. Koncentrovaný, vzorne frázujúci, v polohách absolútne vyrovnane znejúci a vo výraze stotožnený s charakterom postavy Umrlca.
Vo veľkom priestore, ktorý v kantáte určil Antonín Dvořák zboru, naše reprezentatívne teleso pripravil hosťujúci český zbormajster Jaroslav Brych. Opäť trocha váham, či to bolo len akustikou prideleného miesta, ale tento raz mi aj v tejto zložke chýbalo viac nižšej a adaptabilnejšej dynamiky.
Hodnotenie recenzenta: 70%
Antonín Dvořák: Svatební košile, kantáta pre sóla, zbor a orchester, op.69
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, 17. január 2019
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Rastislav Štúr, dirigent
Jaroslav Brych, zbormajster
Kateřina Kněžíková, soprán (Dívka)
Ľudovít Ludha, tenor (Umrlec)
Adam Plachetka, basbarytón (Vyprávéč)
