Kněžíková, Ludha, Plachetka: Dvořákovy Svatební košile ve Slovenské filharmonii

Z košatej a mnohorakými žánrami naplnenej tvorby Antonína Dvořáka sa kantáta Svatební košile predsa len trocha vyníma. Nevšedne pôsobivé, melodicky bohaté, emóciou i drámou nasýtené dielo, skomponoval skladateľ na texty Karla Jaromíra Erbena. Vedľa seba dýchajú poetický obsah s baladickými náladami a dramatickými vzopätiami. Kontrast medzi číslami komentujúcimi príbeh (zbor a sólový bas, prípadne barytón) a výstupmi dvoch dejotvorných postáv (Dívka, Umrlec) vytvára monolitný, svojráznou rytmikou veršov pulzujúci ťah.
Kněžíková, Štúr, Plachetka, Slovenská filharmonie (foto Jan F. Lukas)

Svatební košile z roku 1884 vznikli v Dvořákovej strednej tvorivej perióde, no ešte pred jeho vrcholnými operami. Cítiť v nich silný dramatický a programový náboj, partitúra miestami osciluje medzi kantátou a operou. Dejom hýbajúce situácie sa menia, podobne ako sa striedajú čísla pre sólový soprán a tenor (evokujúce formu árií), duetá a zbory, prevažne zviazané s hlbokým mužským hlasom. Partitúra je natoľko strhujúca, vyzývajúca k emočným extázam, že interpretov môže vtiahnuť do vôd, primárne opojených zvukovým objemom a temnou farebnou sýtosťou. „Zradnosť“ Svadobných košieľ tkvie práve v potenciálnom príklone k ich jednorozmernému, monumentálnemu vnímaniu. Žiaľ, v citeľnej miere mu podľahla koncepcia dirigenta Rastislava Štúra na čele Slovenskej filharmónieSlovenského filharmonického zboru, pripraveného hosťujúcim Jaroslavom Brychom na prvom z dvoch bratislavských uvedení v rámci abonentného cyklu Hudba troch storočí.

Z prideleného miesta tlačovým oddelením (predposledný rad na balkóne zboka, na ktoré, priznám sa, nie som adaptovaný) zneli tóny z pódia ako prisilná a dynamicky málo vypointovaná masa zvuku. Napriek tomu, prepočuť sa nedali výkyvy v plechoch hneď v úvode, ale aj chýbajúce jemné sláčikové pradivo počas lyrických čísel. Prekvapujúco sa nechal strhnúť aj zbor, ktorý prekrývaním najväčšmi ublížil sólovému barytónu. Nemohol som sa ubrániť pocitu, že Rastislav Štúr sa uspokojil tým, že orchester a zbor zneli súdržne, že určil svižné tempá s dynamicky vyostrenými gradáciami. Zanedbal však delikátne detaily, radosť z muzicírovania. A pritom, ak sa nepletiem, Dvořáka má v láske.

Slovenská filharmonie (foto Jan F. Lukas)

Svatební košile majú zopár miest (predovšetkým obe sopránové modlitby, ale aj kantabilné plochy tenora), kde možno rozšifrovať zvukomaľbu a presmerovať dynamiku do intímnych sfér. Ak som vypichol skôr negatívne posolstvá z navštíveného koncertu, neznamená to, že Štúrova Slovenská filharmónia ponúkla len polemiku vyvolávajúce podnety. Tam, kde to bolo opodstatnené, hrala s vervou a bez závažnejších nepresností. V kontexte jej výkonov, ktorými bola nútená počas Bratislavských hudobných slávností konkurovať zahraničným telesám, alebo aj nedávno navštíveného špičkového koncertu pod taktovkou Juraja Valčuhu (Šostakovičov Babij jar), išlo predsa len o zľavu z nastavených kritérií. K tomu by u reprezentatívneho telesa nemalo dochádzať a Rastislav Štúr, ako stály hosťujúci dirigent (popri novej funkcii riaditeľa Opery Slovenského národného divadla), by mal o túto prestíž bojovať.

Rastislav Štúr, Slovenská filharmonie (foto Jan F. Lukas)

Sopránový part Dívky stvárnila popredná česká sopranistka Kateřina Kněžíková, ktorej soprán zjavne nadobúda na objeme a tónovej opojnosti vo vyššej strednej a vysokej polohe. V dosiahnutiu rezonancie hĺbok ju však čaká ešte kúsok práce na technike. Čo však prekvapilo, bola pomerne slabá zrozumiteľnosť spievaného slova. Časť výčitky ide na margo prihustého orchestra v jej sólových číslach. Barytonista Adam Plachetka (jeho ostatný viedenský Rossiniho Figaro dokazuje, že umelec už inklinuje k tomuto odboru) mal tiež smolu, že ho orchester i zbor nemilosrdne prekrývali. A pritom ani v jeho prípade nemožno hovoriť o nedostatku volumenu či priebojnosti tónu. Miesta, ktoré spieval vedno so zborom zanikali, tam kde mu bola vytvorená adekvátna zvuková „kulisa“ (najmä v druhej, celkovo zo strany hudobného naštudovania disciplinovanejšej polovici), znel jeho hlas farebne, šťavnato a pôsobivo. Do výšin a hlbín balkóna sa najlepšie niesol tenor Ľudovíta Ludhu. Koncentrovaný, vzorne frázujúci, v polohách absolútne vyrovnane znejúci a vo výraze stotožnený s charakterom postavy Umrlca.

Slovenská filharmonie (foto Jan F. Lukas)

Vo veľkom priestore, ktorý v kantáte určil Antonín Dvořák zboru, naše reprezentatívne teleso pripravil hosťujúci český zbormajster Jaroslav Brych. Opäť trocha váham, či to bolo len akustikou prideleného miesta, ale tento raz mi aj v tejto zložke chýbalo viac nižšej a adaptabilnejšej dynamiky.

 

Hodnotenie recenzenta:   70%

 

Antonín Dvořák: Svatební košile, kantáta pre sóla, zbor a orchester, op.69
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, 17. január 2019

Slovenská filharmónia

Slovenský filharmonický zbor

Rastislav Štúr, dirigent

Jaroslav Brych, zbormajster

Kateřina Kněžíková, soprán (Dívka)

Ľudovít Ludha, tenor (Umrlec)

Adam Plachetka, basbarytón (Vyprávéč)

 

Mohlo by vás zajímat


2
Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment
2 Comment threads
0 Thread replies
0 Followers
 
Most reacted comment
Hottest comment thread
2 Comment authors

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
nejnovější nejstarší nejlépe hodnocené
Upozornit na
amadeus4891

Autor recenzie zase nezaprel svoju záľubu v urážaní, porovnávaní a zaujatosti . Ale chápem, bulvárne kritiky sa lepšie predávajú a čítajú.Na spomínanom koncerte Dvorakovej Svatebni košile som osobne bol a myslím si že orchester SF podal pod inšpirativnym vedením skvelého Rastislava Štúra opäť oduševnený a preciteny výkon. Sólistov Adama Plachetku a jeho partnerku pani Knežikovu bolo veľmi dobre počuť, majú zvučné hlasy a opäť potvrdili svoje európske kvality a myslím si že vyčnievali aj technicky aj muzikantsky nad tenorom. Málo dirigentov dokáže svojim entuziazmom a radosťou z hudby tak inšpirovať náš prvý slovenský orchester ako spomínaný Rastislav Štúr. Klobúk dole… Číst vice »

dalibor

Gustav Mahler r.1897 jako ředitel Vídeňské dvorní opery ZRUŠIL volné lístky pro kritiky, kterým je pak musely platit jejich redakce (La Grange: GM str.153). Tož ať si pan kritik zakoupí vstupenku na sedadlo v místě nejlepší (nebo aspoň skvělé) akustiky a bude moci “exatkně” a objektivně popsat zmíněný koncert. Redakce mu jistě ráda lístek proplatí… Já sám si musím každý lístek na cokoliv tvrdě zaplatit. A konečně – PROČ NE?