Košice: Hoffmannovy povídky zbavené své fantazijní podstaty

Košické Hoffmannove poviedky zbavené svojej fantazijnej podstaty

Len v druhej polovici 20. storočia sa Hoffmannky objavili vo viacerých variáciách. Kritériom ich vzniku boli dilemy medzi použitím hovorových dialógov verzus spievaných recitatívov, označenie počtu dejstiev (tri plus prológ a epilóg, alebo päť), meniace sa poradie obrazov Antonie a Giulietty, ale aj miera škrtov. K dôležitým revízorom Offenbachovej „labutej piesne“ patrili Walter Felsenstein v berlínskej Komickej opere roku 1958, Richard Bonynge na CD nahrávke z roku 1971, Fritz Oeser (o neho sa opierala ostatná bratislavská inscenácia v pamätnej réžii Jozefa Bednárika z roku 1992), z novších potom Michael Kaye či Jean-Christophe Keck.

Na Slovensku sa Hoffmannove poviedky v ostatných šiestich desaťročiach nehrali často. V Bratislave dvakrát (roku 1963 ako trojdejstvové s prológom a epilógom a v poradí Olympia, Giulietta, Antonia; roku 1992 ako päťdejstvové, opreté o Oesera s usporiadaním Olympia, Antonia, Giulietta a dĺžkou trvania: rozsiahlejšie), v Banskej Bystrici raz (1969 s jedinou predstaviteľkou Hoffmannových lások) a do Košíc sa vrátili po päťdesiatich ôsmich rokoch. Inscenačný tím sa rozhodol rešpektovať pôvodný zámer Jacquesa Offenbacha obsadiť Olympiu, Giuliettu a Antoniu jedinou interpretkou. Nie je to ľahké riešenie, hoci v minulosti i dnes sa s ním stretávame. Predovšetkým vtedy, keď tento variant vyplýva z režijného plánu a zároveň sú k dispozícii univerzálnejšie typy sopránu. U Felsensteina takou bola Melitta Muszely, u Richarda Bonyngea Joan Sutherland, z ďalších spomeniem mená ako Anja Silja či Beverly Sills. V súčasnosti sa k modelu s jedným sopránom upína napríklad Barrie Kosky v Komickej opere Berlín, v Monte Carlo stvárňuje všetky roly Oľga Peretyatko, v Mníchove Aleksandra Kurzak. Väčšina aktuálnych inscenácií však soprány delí medzi tri predstaviteľky.

V novej košickej inscenácii sa hrá na päť dejstiev (uvádzajú prológ i epilóg ako samostatné, čo mi vzhľadom na dĺžku okrajových obrazov prichádza ako menej logické), usporiadaných v poradí Olympia, Giulietta a Antonia. Predstavenie je predelené pauzou po druhom dejstve. Podstatný dôvod, ktorý by legitímne preukázal nevyhnutnosť prepojenia troch ženských postáv jednou speváčkou, však maďarský režisér Imre Halasi neosvetlil. Práve najviac zlyhávajúcou zložkou nových Hoffmannových poviedok boli réžia, scéna a kostýmy. Povedľa Halasim za vizuálny tvar zodpovedala výtvarníčka Henriette Laczó. Zväčša na domácej pôde pracujúci režisér, ktorý už dvakrát hosťoval na Slovensku (v Štátnom divadle Košice i v banskobystrickej Štátnej opere pripravil Kálmánovu Čardášovú princeznú, v druhom prípade s tou istou scénografkou ako Hoffmannky), bol zrejme opätovne prizvaný do východoslovenskej metropoly z dôvodu jeho prevažne operetnej aprobácie. Avšak Hoffmannove poviedky, aj napriek Offenbachovmu autorstvu, nie sú operetou. Ich žánrové určenie je opéra fantastique. Ak sa nakoniec zrodí inscenácia, ktorá nemá ani štipku fantázie a nápaditosti, natíska sa otázka (a zároveň odpoveď) o kompetentnosti zvoleného tandemu.

Priam šokujúcou bola totálna bezradnosť inscenátorov. Snaha aspoň tanečníkmi oživiť dianie zväčša tiež neklapala a pôsobila ako povrchová ilustrácia. Havasi a Laczóová nechceli byť príliš konzervatívni ani príliš moderní, a nakoniec neboli nijakí. Ak norimberský hostinec ešte ako-tak mohol výtvarne (náznaky mohutných delených oblúkov) evokovať dané prostredie, tak plynulým prechodom do Olympiinho dejstva sa už atmosféra vytratila nadobro. Že sme sa ocitli v „laboratóriu“ fyzika a vynálezcu Spalanzaniho, nenasvedčovalo nič. Herecká „etuda“ Olympie bola síce štandardná (jej kostým neveľmi šťastný), no pointa dejstva v rozbití sa bábiky v rytme tanca s prekvapením Hoffmanna sa úplne stratila. Olympia sama odcupká do zákulisia, aby sa vzápätí objavil Coppélius s jej atrapou v rukách. Nemiestne bolo počas koloratúrnej árie hlučné manipulovanie zrkadlami, o gýčovitých hviezdičkách v tomto dozelena ladenom obraze ani nehovorím.

„Červené“ Giuliettino dejstvo, poňaté ako statické intermezzo, sa začalo barkarolou, odspievanou na akýchsi hojdačkách, spúšťaných z povraziska. Jediným konkretizujúcim znakom prostredia bol azda len benátsky lev. Maskovaná spoločnosť na večierku bola statická, o nejakom náznaku erosu (Giulietta je predsa miestna kurtizána) nemohlo byť reči, duel medzi Hoffmannom a Schlémilom prebehol virtuálne a celé veľké finále dostalo koncertné aranžmán na proscéniu. O nič menej režisérskej bezradnosti nemal ani Antoniin obraz. Klavír bol nevyužitou rekvizitou (podobne ako po celý večer Lindorfov stolík, nenápadne postavený do pravého rohu javiska), čiernou látkou pokrytý stôl (či lôžko?) bol prvoplánovým znakom smrti. Výstupy aktérov nemali žiaden náboj invencie, a pointa – podobne ako v predchádzajúcich dejstvách – opäť chýbala. Epilóg, resp. v tomto prípade piate dejstvo, bol len prilepeným doslovom k úplne spackanej a bezduchej podobe košických Hoffmannových poviedok.

Hudobné naštudovanie zverilo vedenie opery do rúk mladého dirigenta Maroša Potokára. Výsledok bol tiež nejednoznačný. Partitúra skrýva nemalé nástrahy, a ak sa z nej nevypreparujú jemné, farebne, dynamicky a inštrumentačne rafinované nuansy, má tendenciu skĺznuť do banálnosti. Potokárovo naštudovanie nešlo vždy do náležitej hĺbky, nezvyčajne veľa nepresností sa objavilo v rytmickej súhre javiska s orchestrom (dokonca aj taký muzikálny spevák ako Marián Lukáč viackrát nebol v súlade), onen tajomný esprit a maľba atmosféry rozdielnych dejstiev sa dostali nanajvýš do náznaku. Ak si z predchádzajúcich premiér v košickej opere uvedomím, aký kvalitný výkon dokázal podať orchester pod taktovkou Roberta Jindru alebo Martina Leginusa (v neľahkých tituloch Wagnerových Víl a Verdiho Falstaffa), tak tento raz uviazla úroveň v rovine priemeru. O trocha lepšie vyznel zbor (zbormajster Lukáš Kozubík), ten aj s prihliadnutím na jeho obmedzenú veľkosť a iné objektívne limity podal solídny výkon.

Košičania siahli po alternatíve obsadenia ženských postáv jednou predstaviteľkou. Rizikovejšou je preto, lebo Olympia, Giulietta a Antonia nie sú písané pre rovnaký hlasový odbor. Na prvej premiére sa trojice úloh odvážne zhostila Michaela Várady. Má za sebou bohatú prax v koloratúrnom odbore, ale vďaka sýtejšej farbe stredov a hĺbok má i schopnosť vyhovieť lyrickým sopránovým partom. Ak od jej Olympie sa neočakávala vyslovená brilantnosť v ozdobných kaskádach, tak aj trocha zjednodušená podoba bola akceptovateľná. Nad očakávanie farebne znel jej hlas v Giuliettinom dejstve (odhliadnuc od menšej priebojnosti tónu vo finále), no v postave Antonie, ktorá by jej mohla byť momentálne najvlastnejšou, trocha sklamala. Prekvapujúco práve vo výškach, kde sa jej tón zužoval a chýbal mu potrebný objem a mäkkosť.

Najväčším kameňom úrazu bolo však obsadenie titulnej roly. Robiť túto operu bez adekvátneho tenoristu je priam samovraždou. Tomáš Černý, hosťujúci v mnohých českých divadlách, najviac však v pražskom Národnom, sa v „Kleinzachovej“ árii ešte pokúsil obsiahnuť vysoké tóny plným hlasom. No keďže mu vôbec nevyšli, ostatné buď vynechal, alebo odšvindľoval polofalzetom. Žiadne vyžarovanie osobnosti na javisku, žiadne výrazové napätie v hlase ani v herectve. Fádny tenor, spoľahlivý len v strednom registri, stretol sa s partom, ktorý jednoducho nezvládol a ochudobnil ho o najpôsobivejšie momenty. Marián Lukáč (Lindorf, Coppélius, Dapartutto, Miracle) vložil do svojej kreácie nemalé skúsenosti a technickú istotu, no tiež nepresvedčil bez zvyšku. Do istej miery to bol výsledok impotentnej réžie, ale aj čisto vokálne znel vo vyššej polohe málo objemne a vo výraze nie dosť diferencovane a démonicky.

V košickej verzii má Nicklausse menej príležitostí, no Myroslava Havryliuk v kuplete, barkarole i v ansámbloch zúročila svoj príjemne sfarbený lyrický mezzosoprán. Vydarili sa aj ďalšie menšie postavy, resp. dvojroly. Najmä Marek Gurbaľ (Luther, Crespel) spravil pokrok v kultivácii svojho čoraz basovejšie znejúceho materiálu. Peknú figúrku vytvoril Maksym Kutsenko (Nathanaël, Spalanzani), ale uspokojil aj Jaroslav Dvorský najmä v kuplete Franza a Martin Kovács ako Hermann a Schlémil. Menej farebná a nosná bola Sylvia Stenchláková (Matka).

Offenbachove Hoffmannove poviedky sú operou, ktorá, ak nie je interpretovaná – hudobne alebo vizuálne – precízne a invenčne, nemusí zabrať. Ak navyše je ochudobnená o žánrovú podstatu „fantastickej opery“ a do titulnej postavy je obsadený tenorista bez výšok, výsledok je potom márny. Škoda, že v kontexte pozitívneho smerovania košickej opery došlo k tomuto skratu. Život však ide ďalej.

Hodnotenie autora recenzie: 35 %

Jacques Offenbach:
Hoffmannove poviedky
Hudobné naštudovanie: Maroš Potokár
Dirigent: Maroš Potokár (alt. Jan Novobilský)
Réžia: Imre Halasi
Scéna a kostýmy: Henriette Laczó
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Choreograf: Oleksandr Khablo
Dramaturg: Peter Hochel
Koncertný majster: Peter Michalík
Orchester, zbor a balet ŠD Košice
Premiéra 23. februára 2018 Štátne divadlo Košice

Hoffmann – Tomáš Černý (alt. Tomasz Kuk / Róbert Remeselník)
Olympia / Antonia / Giulietta – Michaela Várady (alt. Nicola Proksch)
Stella – Miriam Mrízová
Lindorf / Coppélius / Miracle / Dapertutto – Marian Lukáč (alt. Michal Onufer)
Andrès / Cochenille / Frantz / Pitichinaccio – Jaroslav Dvorský (alt. Peter Svetlík)
Crespel / Luther – Marek Gurbaľ (alt. Juraj Peter)
Nathanaël / Spalanzani – Maksym Kutsenko (alt. Anton Baculík)
Peter Schlémil / Hermann – Martin Kovács (alt. László Havasi / Martin Pado)
Nicklausse – Myroslava Havryliuk (alt. Andrea Nemcová)
Matka – Sylvia Stenchláková (alt. Erika Šporerová)

www.sdke.sk