Košice: Hoffmannovy povídky zbavené své fantazijní podstaty

  1. 1
  2. 2
Hoffmannove poviedky Jacquesa Offenbacha patria k operám s najvyšším počtom verzií. Túto skutočnosť zdôvodňuje predčasná skladateľova smrť a zanechanie neúplnej partitúry. Keďže uznávaný majster francúzskej operety, terminologicky presnejšie žánru opéra bouffe, alebo opéra comique, svoju poslednú javiskovú prácu nedokončil, rukopisu sa ujal a zinštrumentoval ho Ernest Guiraud. Známy aj vytvorením spievaných recitatívov k Bizetovej Carmen. Ani to nebola jediná a definitívna úprava Hoffmannových poviedok, po prvýkrát uvedených posmrtne 10. februára 1881 v parížskej Opéra Comique.
J. Offenbach: Hoffmannove poviedky – Tomáš Černý (Hoffmann) – ŠD Košice 2018 (zdroj ŠD Košice / foto Joseph Marčinský)

 

Košické Hoffmannove poviedky zbavené svojej fantazijnej podstaty

Len v druhej polovici 20. storočia sa Hoffmannky objavili vo viacerých variáciách. Kritériom ich vzniku boli dilemy medzi použitím hovorových dialógov verzus spievaných recitatívov, označenie počtu dejstiev (tri plus prológ a epilóg, alebo päť), meniace sa poradie obrazov Antonie a Giulietty, ale aj miera škrtov. K dôležitým revízorom Offenbachovej „labutej piesne“ patrili Walter Felsenstein v berlínskej Komickej opere roku 1958, Richard Bonynge na CD nahrávke z roku 1971, Fritz Oeser (o neho sa opierala ostatná bratislavská inscenácia v pamätnej réžii Jozefa Bednárika z roku 1992), z novších potom Michael Kaye či Jean-Christophe Keck.

Na Slovensku sa Hoffmannove poviedky v ostatných šiestich desaťročiach nehrali často. V Bratislave dvakrát (roku 1963 ako trojdejstvové s prológom a epilógom a v poradí Olympia, Giulietta, Antonia; roku 1992 ako päťdejstvové, opreté o Oesera s usporiadaním Olympia, Antonia, Giulietta a dĺžkou trvania: rozsiahlejšie), v Banskej Bystrici raz (1969 s jedinou predstaviteľkou Hoffmannových lások) a do Košíc sa vrátili po päťdesiatich ôsmich rokoch. Inscenačný tím sa rozhodol rešpektovať pôvodný zámer Jacquesa Offenbacha obsadiť Olympiu, Giuliettu a Antoniu jedinou interpretkou. Nie je to ľahké riešenie, hoci v minulosti i dnes sa s ním stretávame. Predovšetkým vtedy, keď tento variant vyplýva z režijného plánu a zároveň sú k dispozícii univerzálnejšie typy sopránu. U Felsensteina takou bola Melitta Muszely, u Richarda Bonyngea Joan Sutherland, z ďalších spomeniem mená ako Anja Silja či Beverly Sills. V súčasnosti sa k modelu s jedným sopránom upína napríklad Barrie Kosky v Komickej opere Berlín, v Monte Carlo stvárňuje všetky roly Oľga Peretyatko, v Mníchove Aleksandra Kurzak. Väčšina aktuálnych inscenácií však soprány delí medzi tri predstaviteľky.

V novej košickej inscenácii sa hrá na päť dejstiev (uvádzajú prológ i epilóg ako samostatné, čo mi vzhľadom na dĺžku okrajových obrazov prichádza ako menej logické), usporiadaných v poradí Olympia, Giulietta a Antonia. Predstavenie je predelené pauzou po druhom dejstve. Podstatný dôvod, ktorý by legitímne preukázal nevyhnutnosť prepojenia troch ženských postáv jednou speváčkou, však maďarský režisér Imre Halasi neosvetlil. Práve najviac zlyhávajúcou zložkou nových Hoffmannových poviedok boli réžia, scéna a kostýmy. Povedľa Halasim za vizuálny tvar zodpovedala výtvarníčka Henriette Laczó. Zväčša na domácej pôde pracujúci režisér, ktorý už dvakrát hosťoval na Slovensku (v Štátnom divadle Košice i v banskobystrickej Štátnej opere pripravil Kálmánovu Čardášovú princeznú, v druhom prípade s tou istou scénografkou ako Hoffmannky), bol zrejme opätovne prizvaný do východoslovenskej metropoly z dôvodu jeho prevažne operetnej aprobácie. Avšak Hoffmannove poviedky, aj napriek Offenbachovmu autorstvu, nie sú operetou. Ich žánrové určenie je opéra fantastique. Ak sa nakoniec zrodí inscenácia, ktorá nemá ani štipku fantázie a nápaditosti, natíska sa otázka (a zároveň odpoveď) o kompetentnosti zvoleného tandemu.

Priam šokujúcou bola totálna bezradnosť inscenátorov. Snaha aspoň tanečníkmi oživiť dianie zväčša tiež neklapala a pôsobila ako povrchová ilustrácia. Havasi a Laczóová nechceli byť príliš konzervatívni ani príliš moderní, a nakoniec neboli nijakí. Ak norimberský hostinec ešte ako-tak mohol výtvarne (náznaky mohutných delených oblúkov) evokovať dané prostredie, tak plynulým prechodom do Olympiinho dejstva sa už atmosféra vytratila nadobro. Že sme sa ocitli v „laboratóriu“ fyzika a vynálezcu Spalanzaniho, nenasvedčovalo nič. Herecká „etuda“ Olympie bola síce štandardná (jej kostým neveľmi šťastný), no pointa dejstva v rozbití sa bábiky v rytme tanca s prekvapením Hoffmanna sa úplne stratila. Olympia sama odcupká do zákulisia, aby sa vzápätí objavil Coppélius s jej atrapou v rukách. Nemiestne bolo počas koloratúrnej árie hlučné manipulovanie zrkadlami, o gýčovitých hviezdičkách v tomto dozelena ladenom obraze ani nehovorím.

„Červené“ Giuliettino dejstvo, poňaté ako statické intermezzo, sa začalo barkarolou, odspievanou na akýchsi hojdačkách, spúšťaných z povraziska. Jediným konkretizujúcim znakom prostredia bol azda len benátsky lev. Maskovaná spoločnosť na večierku bola statická, o nejakom náznaku erosu (Giulietta je predsa miestna kurtizána) nemohlo byť reči, duel medzi Hoffmannom a Schlémilom prebehol virtuálne a celé veľké finále dostalo koncertné aranžmán na proscéniu. O nič menej režisérskej bezradnosti nemal ani Antoniin obraz. Klavír bol nevyužitou rekvizitou (podobne ako po celý večer Lindorfov stolík, nenápadne postavený do pravého rohu javiska), čiernou látkou pokrytý stôl (či lôžko?) bol prvoplánovým znakom smrti. Výstupy aktérov nemali žiaden náboj invencie, a pointa – podobne ako v predchádzajúcich dejstvách – opäť chýbala. Epilóg, resp. v tomto prípade piate dejstvo, bol len prilepeným doslovom k úplne spackanej a bezduchej podobe košických Hoffmannových poviedok.

0 0 vote
Ohodnoťte článek

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - J. Offenbach: Hoffmannove poviedky (SD Košice 2018)

[yasr_visitor_votes postid="287080" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


6 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments