Kouzelná flétna v Banské Bystrici od Dominika Beneše

Čarovná flauta ako príťažlivé rodinné predstavenie

Javiskové dedičstvo salzburského génia Wolfganga Amadea Mozarta dlhodobo v celosvetových štatistikách, vyhodnocujúcich frekvenciu uvádzania operných skladateľov, zaberá jednu z troch vedúcich pozícií. Z jeho odkazu víťazí Čarovná flauta, ktorá aj v konkurencii s najhranejšími talianskymi operami sa udržiava v prvej pätici. Tajomstvo úspechu Mozartovho predposledného hudobno-divadelného opusu 620 (La clemenza di Tito nesie číslo 621), ale zároveň poslednej premiéry za života skladateľa (30. septembra 1791 v Theater im Freihaus au der Wieden), nie je ťažké odhaliť.

Námet prostý, prístupný adresátovi bez vekového obmedzenia, morálne očisťujúci a zároveň pootvárajúci filozofickú dimenziu. Z hľadiska diváckeho je tu príbeh s postavami z rôznych spoločenských vrstiev, odveká konfrontácia princípov dobra a zla, v Čarovnej flaute sa stretávajú árie lyrické, virtuózne i ľudové, je v nej humor, hudobná poézia i próza, no a predovšetkým geniálny Mozartov rukopis. Z pohľadu interpretov je to na jednej strane hygiena pre hlasy, na druhej nemilosrdná previerka technickej zdatnosti spevákov. Túto partitúru neoblafne žiaden nedoškolený hlas. Jej transparentnosť odhalí každý prehrešok. Navyše, v sólistických partoch máme možnosť počuť najvyššie sopránové a najnižšie basové tóny. Nuž a pre inscenátorov je Čarovná flauta tiež veľkou výzvou. Hrozia dva extrémy: podľahnutie prvoplánovej rozprávkovosti, alebo zamotanie sa do filozofického labyrintu s odklínaním slobodomurárskych súvislostí. Prax ukazuje, že ani druhá, „sofistikovaná“ cesta nemusí vždy priniesť jednoznačné obohatenie a často uviazne v ťažko čitateľnej symbolike, prípadne len vo verbálnej rovine.

V Štátnej opere Banská Bystrica zaradili Čarovnú flautu do repertoáru so zámerom obohatiť ponuku hracieho plánu o rodinný typ predstavenia. Takáto objednávka môže byť zradná. Skĺznuť do triviálnosti nie je kumšt, vmestiť sa do mantinelov zmysluplného výkladu a decentného humoru už také ľahké nie je. Navyše, padlo rozhodnutie uviesť dielo v slovenskej verzii (použitý bol osvedčený preklad Jely Krčméryovej), čo považujem za plne opodstatnené. Niet sporu, že opera v jazykovom origináli vyznie ideálne, no hriechom nie sú ani preklady do národných jazykov, o čom svedčí prax v divadlách typu Anglickej národnej opery v Londýne, Komische Oper v Berlíne či Volksoper vo Viedni. Bystričania išli ešte o krôčik ďalej a dramaturgička Alžbeta Lukáčová upravila hovorené časti partu Papagena do stredoslovenského nárečia. Spravila to v decentnej miere, so vkusom, takže ľudová postava priam splynula s mestom pod Urpínom a jeho publikom. Na navštívenej druhej premiére značne omladenými diváckymi radmi. Rodiny s deťmi rôzneho veku sledovali trojhodinové predstavenie so zatajeným dychom. Padol jasný dôkaz, že cesta ponúkania opery návštevníkovi v štádiu jeho osobnostného formovania a získavania základných kultúrnych návykov je možná formou kompletnej inscenácie. Narážam tým na módne ponuky prierezov diel s moderátorom. Ako prvý kontaktný krok táto forma obstojí, no informáciu o podobe celistvého operného diela nepodáva.

Vedenie divadla oslovilo k zinscenovaniu Čarovnej flauty mladého českého režiséra Dominika Beneša, ktorý si priviedol scénickú a kostýmovú výtvarníčku Zuzanu Přidalovú a svetelného dizajnéra Martina Špetlíka. Ich ambíciou bolo vyhovieť zákazke objednávateľa a zároveň predostrieť víziu, ako možno prostredníctvom rozprávky s víťazstvom dobra nad zlom nenásilne upozorniť, že toto posolstvo v najelementárnejšej podobe kóduje tiež filozofický princíp spravodlivosti. Vznikla tak inscenácia hravá, bezbariérová, nabitá akciami, ktoré ladia s hudbou. Vzhľadom na obmedzené technické možnosti javiska sústredil sa inscenačný tím na dva koncepčné okruhy. Jedným bola réžia svetiel a farieb (bez lacných efektov), druhým veľmi presné vyformovanie charakterov postáv. Scéna vo svojom základe sa zásadne nemení, tvorí ju polkruhový horizont, doprava miernymi schodmi zošikmená čiernobiela kocková podlaha a spúšťanie stĺporadí. Veľmi dôrazné a zrozumiteľné je odlíšenie svetov dobra, zla a ľudovosti: farebné (aj v krásnych kostýmoch) a svetelné. Nápadito vyriešil Dominik Beneš aj miesta odohrávajúce sa mimo javiska (neboli to samoúčelné barličky), keď na jednom mieste sa hlas Paminy ozýva z balkóna a Papageno pred poslednou áriou vstupuje z hľadiska, zatiaľ čo z opačnej strany prichádzajú traja chlapci. Vznikol tak sympatický stereo efekt.
Drobné posuny si réžia predsa len dovolila. Po predohre so spustenou oponou (oceňujem jej nerozohrávanie) Tamina neprenasleduje had, ale skupinka šermiarov. Nie celkom ma presvedčilo herecké preexponovanie trojice dám Kráľovnej noci do polohy stríg. To, že slúžia zlu, nemuselo byť znázornené až na hranici karikatúry. V podstate aj samotná Kráľovná noci v próze a hereckom geste sa odkláňa od stavovskej dôstojnosti (nevedno, prečo počas prvej árie padá na zem), čo trocha splošťuje jej zástoj. Jej družina, ilustrovaná tanečníkmi, však pôsobila invenčne. Nadbytočné mi pripadalo exponovať Papagenu v pridaných nemých výstupoch. Na druhej strane, trojicu chlapcov-géniov sa podarilo vytvoriť veľmi milým spôsobom (v pyžamových kostýmoch s balónikmi, neskôr v pestrých pršiplášťoch s dáždnikmi) a všetky ich akcie boli bravúrne vymyslené. Nesmierne vtipnou pointou bol posledný kostým Papagena, ktorý na tričku niesol nápis I love (srdiečko) Banská Bystrica. Kostýmy boli celkovo krásne, bohato pôsobiace a vkusné. Rozprávkovému a nadčasovému priestoru, tak ako ho určuje zámer tvorcov diela, sa Dominikovi Benešovi a jeho tímu oplatilo nespreneveriť.