Král a princ. Dramatičtí tenoři Mario Del Monaco a Corneliu Murgu
Kráľ a princ. Dramatickí tenori Mario Del Monaco a Corneliu Murgu
Písal sa rok 1953 a jeden z najslávnejších tenorov svojej doby, Mario Del Monaco, mal v La Scale premiéru Catalaniho opery La Wally. Mal to byť ďalší krôčik na piedestál slávy, serata straordinaria, fajočka za úspešným dátumom v diári, spomienka, ktorá sa buď zmení na mýtus, alebo vybledne. Tento večer bol však iný. V hľadisku sedela mladá, tridsaťtriročná Američanka Irene Mayer, bývalá sekretárka, ktorá neváhala precestovať pol sveta, aby zažila Del Monaca na scéne. Jej priatelia z mesta Gaithersburg na tento účel dokonca zorganizovali finančnú zbierku. Túžba počuť obľúbeného interpreta naživo, zdieľať atmosféru živého procesu tvorby, „byť pri tom“ však nie je nič nezvyčajné, veď fenomén „fanúšikovstva“ nie je žiadne nóvum pre hudobných manažérov ani pre psychológov. V tomto prípade však išlo o niečo viac. Mladá žena pred štyrmi rokmi prišla o zrak.
V roku 1951, pri návšteve Aidy s Del Monacom ako Radamom, sa stalo niečo, čo neskôr zamestnávalo celý regiment lekárov: po prvých tónoch Del Monacovho spevu Irene vykríkla, že vidí tenora! Nevidiaca žena bola schopná presne popísať tenorov kostým, situáciu na scéne a herecký prejav. Po odchode Radama zo scény sa stav jej zraku vrátil do starých koľají. Fenomén opätovného nadobudnutia zrakových funkcií pri speve Maria Del Monaca sa zopakoval aj počas predstavenia Catalaniho opery v La Scale. Irene Mayer opäť dokázala detailne popísať tenorov kostým, réžiu, výpravu, herecké nuansy. Keďže išlo o premiéru, o presnej vizuálnej podobe predstavenia nemohla byť vopred informovaná. Konkrétny vizuálny tvar inscenácie verejnosť pred premiérou nepoznala (navyše treba brať do úvahy fakt, že nevidiaca žena opisovala situáciu v divadle z konkrétnej pozície v hľadisku, inými slovami, zo svojho „uhla pohľadu“). Lekári, medzi ktorými nechýbali oční špecialisti a psychiatri, dospeli k záveru, že mladá dáma nič nepredstiera a počas tenorovho spevu skutočne vidí.
Zaujímavosťou je, že k tomuto javu nedochádzalo pri sledovaní zvukových alebo filmových nahrávok, nevidiaca dievčina bola schopná vidieť tenora výlučne na divadelnej scéne. Návrat zraku sa týkal iba Maria Del Monaca, pri inom interpretovi to nefungovalo. Keďže prípad bol medializovaný, nechýbali kritické hlasy, ktoré za všetkým hľadali lacnú reklamu. Nie je naším cieľom vyrieknuť v tejto kauze konečný verdikt. Hlavní aktéri príbehu sú mŕtvi a verifikovať, čo sa vlastne stalo, sa objektívne nedá. Vyvolali snáď vibrácie či alikvotné tóny Del Monacovho spevu v dievčati extázu a neznámy typ zrakovej stimulácie? Všetky hlbiny psyché neprebádali ani Freud s Jungom, skúsme teda operovať s myšlienkou, že svedectvo Ireny Mayer o nezvyčajnom terapeutickom účinku Del Monacovho tenoru je pravdivé. Pre melomanov z toho vyplýva možno trochu nadnesený, ale v každom prípade zaujímavý záver: ľudský hlas, osobitne tenor, je schopný konať zázraky.
Zázrak je aj každý tón, ktorý sprostredkuje percipientovi to, čo antickí filozofi – múdrejší ako my – nazývali katarziou. Každý takýto zázrak sa začína celkom prozaicky – bolesťou a odriekaním. Nebolo to inak ani v prípade Maria Del Monaca. Narodil sa v kolíske opery vo Florencii 27. júla 1915. Jeho otec Ettore Del Monaco – pôvodom Neapolčan – sa živil ako účtovník.
V mladosti ho osud zavial za Veľkú mláku, kde pôsobil ako hudobný korešpondent popredného denníka Taliansko-americký pokrok (Il progresso italo-americano). Nešlo o hocijaký plátok – tento žurnál pre amerických Talianov vychádzal v rokoch 1880–1988 a v čase jeho najväčšej slávy sa predalo viac ako stotisíc výtlačkov denne! Matka Flora Giachetti mala krásny soprán, ktorý by možno zaplnil i samotnú La Scalu, keby… Áno, malo to jeden háčik – Flora bola vysoká iba sto päťdesiat päť centimetrov (podobným handicapom trpel aj rumunsko-nemecký tenor židovského pôvodu Joseph Schmidt, od ktorého bola každá sopranistka vyššia minimálne o hlavu, čo na javisku pôsobilo, žiaľ, dosť komicky – zato však spravil oslnivú kariéru rozhlasovej hviezdy). Flore sa nepodarilo stáť na doskách, ktoré znamenajú svet. O to viac dbala na to, aby lásku k hudbe vštepila do sŕdc svojim synom.
Štyri roky po Mariovi prišiel na svet Marcello Del Monaco – budúci básnik, filozof a rešpektovaný vokálny pedagóg. Práve Marcello sa v detstve prejavoval ako veľmi sľubný spevák. Prvorodený Mario sa učil hre na husliach a chcel byť radšej kňazom. Keď z tejto túžby vyrástol, zlákali ho štetec a paleta. O Mariovu dušu sa bili dve múzy – maliarstvo a hudba. Ešte počas štúdia na pesarskom konzervatóriu, kde prežil osem rokov, navštevoval Mario Del Monaco hodiny kresby, maľby a sochárstva (v tomto kontexte stojí za zmienku, že brat Petra Dvorského, tenorista Jaroslav, sólista Štátnej opery v Košiciach, je vyštudovaný umelecký sochár a reštaurátor). Učňovské roky v Pesare priniesli Del Monacovi ešte jedno prekvapenie – spoznáva Renatu Tebaldi, ktorá bude jeho stabilnou sopránovou partnerkou v nahrávacom štúdiu.
Mario študoval pod vedením Artura Melocchiho a robil veľké pokroky. Tenorov otec Ettore Del Monaco bol opojený synovými úspechmi a čoraz väčšmi túžil prekročiť Rubikon pesarského provincionalizmu. Najradšej by syna videl vo Večnom meste. Mario Del Monaco prešiel sitom prijímacích pohovorov a v roku 1936 sa stal štipendistom vokálnych kurzov pri rímskom Teatro dell’Opera. Dostal sa pod ochranné krídla konzervatívneho profesora Marcantoniho, ktorý bol zamilovaný do Rossiniho fioritúr a Mariov hlas považoval za primálo flexibilný a tvrdý. Prívrženec lyrického spievania à la tenore di grazia nemohol budúcemu Otellovi poskytnúť pevnú pôdu pod nohami. Mariovu myseľ začal nahlodávať červík pochybností.
Po viac než roku váhania opúšťa Marcantoniho triedu a vracia sa do Melocchiho náruče. Del Monacova hviezda napokon zažiarila v roku 1939, kedy v mestečku Cagli, vzdialenom 70 km od Pesara, vystúpil ako sicílsky vidiečan Turiddu v Mascagniho Cavallerii rusticane. Prvé divadelné skúsenosti začal zbierať ešte vo vojenskej uniforme. Po niekoľkých šťastných večeroch v milánskom Teatro Puccini dostáva svoju prvú scritturu – zmluvu na turné po Taliansku. Po jeho boku stojí spolužiačka zo štúdií v Ríme, nádejná sopranistka Rina Fedora Filippini, s ktorou sa tenor oženil v roku 1941.
Kovový hlas Maria Del Monaca sa v roku 1946 niesol arkádami veronskej Arény. Na opätovné otvorenie legendárneho amfiteátra sotva možno zvoliť vhodnejšie dielo než Verdiho Aidu – operu plnú spektakulárnych masových scén i melodramatického sentimentu. Mario Del Monaco sa predstavil ako Radames (úloha egyptského vojvodcu sa stala jednou z jeho najlepších javiskových postáv). Svoj medzinárodný debut si Mario Del Monaco odkrútil v Londýne, kde sa ocitol v kostýme Cavaradossiho (táto rola bola pre tenora-výtvarníka významná i z toho dôvodu, že mu pripomínala maliarsku minulosť). Bolo len otázkou času, kedy dobyje La Scalu. Podľa niektorých prameňov stál na javisku milánskeho operného svätostánku už v roku 1943 ako dvadsaťosemročný – v úlohe Rodolfa v Pucciniho Bohéme, pre neho netypickej. V roku 1949 sa na scéne Scaly Del Monaco predstavil už v plnej kráse ako Giordanov Andrea Chénier.
Tu niekde možno hľadať korene tenorovej prezývky Milánsky býk, ktorá má nehudobné pozadie. Na dlažbe svetoznámej nákupnej Galérie Viktora Emanuela II. v Miláne je zobrazený robustný býk. Podľa legendy tento symbol sily prinesie šťastie tomu, kto stúpi na isté citlivé miesto mozaiky a pravou nohou sa niekoľkokrát otočí okolo svojej osi. Našťastie, náš tenor mal úspech aj bez podivných rituálov.
Po Tosce v Shakespearovom meste nasledovalo ďalšie zahraničné angažmán – tentoraz v krajine, ktorá sa od Anglicka líši tak ako voda od ohňa. Mario Del Monaco prešiel krstom ohňom v temperamentnom Rio de Janeiro, kde spieval Fausta v Boitovom Mefistofelovi a Pucciniho zlatokopa Dicka Johnsona. Po brazílskom varnom kotli prišla na rad Argentína a Teatro Colón, ovenčené gloriolou Carusa, Gigliho a Schipu. Del Monacovo meno bolo na juhoamerické pomery ešte primalým sústom. O to priaznivejšieho prijatia sa dočkal v Taliansku, kde na neho blikalo červené svetielko kamery.
Vidieť operného speváka na filmovom pľaci je na prvý pohľad neobvyklé, ale nie nemožné – bohatú filmografiu má na konte sám Gigli, čaru strieborného plátna podľahli Toti dal Monte, Tito Schipa, Giuseppe Lugo a barytonista Gino Bechi – a to je iba zlomok mien (záujemcovia o túto problematiku môžu siahnuť po nahrávke s príznačným názvom Singers of the Century – Cinefollia! – Opera Singers in Film, ktorá vyšla na labeli Jube Classic v roku 2015).
Divergentný život tenora a herca úspešne zdieľa súčasný taliansky tenorista Gianluca Terranova, ktorý je slovenskému publiku známy z košickej produkcie rockovej opery Dušana Rapoša Pietro e Lucia. Terranova bol odchovaný na materskom mlieku Carusových a Del Monacových vinylových recitálov. S týmito velikánmi ho spája rovnaká vokálna estetika, hoci treba podotknúť, že výkony Gianluca Terranovu na opernej scéne sú v porovnaní s výkonmi jeho predchodcov predsa len poznačené stigmou eklekticizmu (v repertoári má Verdiho, Pucciniho, Donizettiho, ale aj Faustovo prekliatie od Berlioza a tenorový part v Beethovenovej Deviatej symfónii).
Terranova sa živí aj ako autor muzikálov. Najúspešnejší z nich, Caruso, príbeh mýtu (Caruso, la storia di un mito) z roku 2002 mal v Taliansku stoosemdesiat repríz a medzi protagonistami nechýbala napríklad Katia Ricciarelli. S Carusom sa spája spev nesmrteľného Maria Lanzu, ktorý si našiel cestu k miliónom poslucháčov práve vďaka magickému Hollywoodu. Nuž, filmov s tematikou Carusovho životného príbehu (viac-menej prifarbeného podľa ľubovôle scenáristu a režiséra) je pomerne dosť. Jeden z nich je spätý aj s Mariom Del Monacom. Film Enrico Caruso, legenda jedného hlasu (Enrico Caruso, leggenda di una voce) z roku 1951 neurobil dieru do sveta (v Amerike sa hral iba krátko pod názvom Mladý Caruso – The Young Caruso), no bude nás zaujímať, že svoj hlas Carusovi neprepožičal nikto iný než Del Monaco.
Filmografiu Maria Del Monaca možno rozdeliť na filmy, z ktorých znie iba jeho hlas, napríklad Rigoletto a jeho tragédia (Rigoletto e la sua tragedia), ktorý vznikol v roku 1956 na motívy rovnomennej Verdiho opery. Mario Del Monaco spieva Vojvodu, hlavnej úlohy Rigoletta sa zhostil Tito Gobbi. Ďalšou kategóriou sú filmy, kde tenor paralelne hrá i spieva. Videozáznamy Del Monacových operných kreácií (tvár i hlas) sú školou vokálno-hereckého majstrovstva (len z Otella existujú asi tri videoverzie).
Del Monaco bol mužom hereckej kultúry a objavuje sa vo filmoch, ktoré s operou spája námet či fabula. Jeho výkon nadchýna kinosály v snímke Muž so šedými rukavicami (L’uomo dal guanto grigio, 1948), kde Mario Del Monaco zosobňuje spievajúceho policajného komisára (tento film bol Del Monacovým debutom na striebornom plátne). Spevák sa vo filmovom ateliéri prevtelil do úlohy svojho tenorového predchodcu Francesca Tamagna (film Giuseppe Verdi roku 1953). Rok predtým zosobnil ďalšieho tenora, Roberta Stagna, vo filmovej biografii Pietra Mascagniho (Nesmrteľné melódie – Melodie immortali, 1952) a objavil sa aj v ságe klanu hudobných vydavateľov Ricordiovcov (Casa Ricordi z roku 1954).
Posledným Del Monacovým filmom je snímka s názvom Prvá láska (Primo amore) z roku 1978, v ktorej hrá postavu charizmatického riaditeľa domova dôchodcov. Tento film s arómou sladkastej tragikomédie je so všetkými kladmi i zápormi svojho druhu v Del Monacovej filmotéke kuriozitou. Prečo? Slávny tenor v celom filme nezaspieva ani notu! Generácie operných spevákov, ktorí si tykali s biografom, postavili svoju filmovú kariéru na vlastnom speve (je to tiež prípad Pavarottiho neúspešného hollywoodskeho výletu pod názvom Yes, Giorgio z roku 1982). Del Monaco však vo svojom poslednom filme neťaží z vokálnych dispozícií a je celkom odkázaný na výrazové prostriedky klasickej činohry. Skutočnosť, že operný sólista sa úspešne etabloval na filmovom plátne po boku Marcella Mastroianniho, Uga Tognazziho či Ornelly Muti, a to aj v titule, ktorý s operou nemá nič spoločné, svedčí o jeho pozoruhodnom hereckom talente.
Mario Del Monaco predbehol svoju dobu a ukázal, že veľký operný spevák sa bez hereckého nadania nezaobíde. Škoda len, že karta sa zrazu obrátila a mnohí súčasní králi a kráľovné opery sú lepšími hercami než hudobníkmi. Múza tragédie Melpomené a múza hudby Euterpé však najväčším majstrom operných scén rozdávajú dary rovným dielom.
Je všeobecne známe, že galérii Del Monacových javiskových postáv dominuje už spomínaný Otello. O to viac nás prekvapí, keď zistíme, že úloha žiarlivého bojovníka nie je Del Monacovou jedinou srdcovou záležitosťou. Z jedinej českej monografie o Mariovi Del Monacovi, ktorej autorom je Karel Vladimír Burian (vyšla v edícii Lyra na pôde pražského Supraphonu v roku 1969) sa dozvedáme, že svetoznámy tenorista dával pred mýtickým Maurom prednosť Bizetovmu donovi Josému (za zmienku stojí fakt, že Del Monacov prvý americký Otello neobstál pod paľbou kritiky, recenzent Irwing Kolodin tenora jednoducho nešetril). Verdiho shakespearovský exponent nie je podľa Del Monacovho úsudku jediným Everestom tenorov – z vokálneho hľadiska si Mario Del Monaco radšej naservíruje štyroch Otellov než jediného des Grieuxa v Pucciniho Manon!
Mimochodom, v tejto úlohe náš hrdinský tenor z Florencie debutoval v Metropolitnej opere. Stalo sa tak v roku 1950. Voilà – Puccini. Mario Del Monaco si obliekal kostým Calafa, Pinkertona a Cavaradossiho, no jeho skladateľom číslo jeden bol papà Verdi. Nezanedbateľné sú tenorove kreácie v Trubadúrovi (rolu Manrica sa údajne naučil za päť dní), tlieskali mu v Aide, v Rigolettovi, v Ernanim, v Maškarnom bále a samozrejme, v Otellovi (vraj až štyristo dvadsať sedemkrát). Portfólio Del Monacových hrdinov sa nezaobíde bez rarít – Talian vystúpil z osudového zajatia románskeho repertoáru a trúfol si na Richarda Wagnera (naštudoval Lohengrina, Rienziho a Siegmunda z Valkýry). Málokto vie, že Mario Del Monaco ovládal nielen Rossiniho Almavivu, ale tiež kompletnú barytónovú úlohu Figara (tento počin neskôr zopakoval Domingo). Najviac miloval postavy, ktoré prekonávajú zložitý psychický vývoj. Motorom jeho kreativity je realizmus, ktorý neslobodno stotožňovať s heroizmom.
Mario Del Monaco bol vo svojej dobe jedným z najlepšie oceňovaných reprodukčných umelcov. Jeho smrť v roku 1982 v Mestre bola pre hudobný svet obrovskou stratou. Podmanil si publikum na európskej pevnine i za oceánom, vystupoval v Japonsku, a v slávnom Veľkom divadle v Moskve vyvolal eufóriu. V metropole sovietskeho Ruska si Mario Del Monaco podal ruku s Chruščovom.
Pokiaľ ide o politické osobnosti a ich vzťah k opere, existuje úsmevná historka, ktorá stojí za pripomenutie. Juhoslovanský prezident Josip Broz Tito na ktoromsi súkromnom koncerte popustil uzdu nadšeniu a sprevádzal Del Monaca ako klavirista. Titove schopnosti korepetítora si slávny tenor veľmi pochvaľoval. Ťažko povedať, či išlo o súčasť diplomatickej rétoriky, alebo o skutočný údiv talianskeho tenora nad hudobnými schopnosťami diktátora.
Na Východe však ešte zostaneme a presunieme sa do kultúrneho centra rumunského Banátu. Temešvár – multikultúrny kotol bývalého rakúsko-uhorského mocnárstva a prvé mesto v Európe, ktoré sa od novembra 1884 mohlo pýšiť elektrickým osvetlením, je známe aj hudobnými tradíciami. V tomto meste sa v roku 1948 narodil tenor, ktorý – obrazne povedané – Mariovi Del Monacovi akoby vypadol z oka. Rumun podľa pôvodu, Talian podľa vokálnej školy a naturelu – Corneliu Murgu.
Prvé hudobné vedomosti Murgu nasával v rodnom Temešvári. Na konzervatóriu v Bukurešti o neho nemali záujem, skúsil teda šťastie vo Florencii, kde v roku 1971 prišiel na prázdniny. Výlet sa skončil prijatím na Konzervatórium Luigi Cherubiniho a návrat do Rumunska sa nekonal. Corneliu Murgu po absolutóriu v roku 1976 dva roky navštevoval majstrovské kurzy Marcella Del Monaca v Livorne a v Trevise. Netreba prízvukovať, že u tohto vzdelaného muža a estéta (v najlepšom zmysle slova) s hlbokým basovým hlasom si podávali kľučky Nicola Martinucci, Giuseppe Giacomini, Gianfranco Cecchele a Silvano Caroli.
Rumunský tenor bol jeho obľúbeným žiakom. Murgu spomína, že vďaka láskavosti maestra sa mohol stretnúť so svojím idolom Mariom Del Monacom. Bolo to počas druhej lekcie u Marcella, keď tenorov brat diskrétne zavolal Mariovi, aby si prišiel vypočuť jeden hlas. Murgu nevedel, s kým jeho pedagóg hovorí, a pokojne spieval ďalej. Asi po pol hodine sa vo dverách objavil najväčší taliansky Otello svojej doby. Takéto privilégium sa nedostalo každému. Marcello Del Monaco dokonca vymyslel Murgovi prezývku il mio cavallo bianco (môj biely kôň). Nebolo v tom nič hanlivé. V tej dobe bežala v televízii reklama na zubnú pastu, v ktorej cválali čierne kone, a medzi nimi bol jeden biely. Tenor z Temešváru bol podľa Marcella del Monaca najlepším bielym koňom medzi jeho študentami. Pre budúceho princa tenorového neba, ktorý pochádzal z krajiny sužovanej tvrdou komunistickou diktatúrou, to bola pocta.
Vavríny pre Cornelia Murga dozreli v roku 1979. Dejiskom jeho debutu bola viedenská Staatsoper. Neznámy rumunský tenorista stál na doskách opery na Ringu v kostýme Turidda (všimnime si, že debutoval v rovnakej úlohe ako Mario Del Monaco). Nota bene, myšlienku, že bol Del Monacovým tieňom, Murgu vytrvalo odmietal. Po viedenskom debute sa so zahraničnými ponukami roztrhlo vrece. Murgova tovaryšská vandrovka po významných európskych divadlách neunikla pozornému uchu Metropolitnej opery a v roku 1982 si Murgu v legendárnej Zlatej podkove zaspieval Riccarda vo Verdiho Maškarnom bále.
Osobným víťazstvom v kariére temešvárskeho tenora bola organizácia dobročinných koncertov na podporu Rumunska v decembri 1989 v Paríži a vo februári 1990 v Štátnej opere vo Viedni. Viedenský galavečer bol prehliadkou svetových hlasov, medzi účinkujúcimi boli Plácido Domingo, José Carreras, štyri rumunské divy svetového mena (Ileana Cotrubaş, Mariana Nicolesco, Eugenia Moldoveanu a Viorica Cortez), mezzosopranistka Agnes Baltsa, barytonista z rumunského Klužu Alexandru Agache, nechýbala ani Slovenka Gabriela Beňačková. Corneliu Murgu si zaspieval áriu Calafa z Pucciniho Turandot.
Úspechy na divadelných doskách ešte nevedú do nahrávacieho štúdia. Corneliu Murgu sa napriek pozoruhodnému vokálnemu fondu nestal predajným artiklom gramofónových firiem a žatva jeho nahrávok je skromná. Medzi kvalitou a kvantitou nebýva znamienko rovnosti. Diskografický odkaz Cornelia Murgu nám ukazuje, že to, čo ekonomicko-marketingové ukazovatele ubrali na množstve, je vyvážené perlou kvality.
V repertoári dramatického tenora nesmú chýbať jednoaktovky Cavalleria rusticana – Pagliacci. Murgu exceluje na komplete veristických dvojičiek pod taktovkou Roberta Paternostra. Jeho interpretácia sa na prvé počutie môže javiť ako zrkadlový obraz Del Monacovho tenore di spada (tenor-meč), rumunský tenorista však svoje podanie obohacuje o balkánsky dynamizmus. Za postavu Otella získal v roku 1998 prestížnu cenu Zlatý Verdi (Verdi d’oro) v Parme. Na margo úlohy Otella vytvorili Mario Del Monaco a Corneliu Murgu vzorové interpretácie tohto partu (každý vo svojom geografickom priestore a sfére vplyvu). Rumunská kritika nazvala Murga najväčším domácim Otellom. Tento epiteton mu prischol aj vďaka kreácii Verdiho Maura v japonskej Suntory Hall, ktorú si môžeme vychutnať na živej nahrávke s Renatom Brusonom.
Tmavý tenor rumunského dravca znie aj na komplete Bizetovej Carmen, na ktorom mu kontruje málo známa americká mezzosopranistka Pamela Pantos (táto bývalá diva šesť rokov šéfovala americkej Opera North a následne sa etablovala v biznise ako finančná expertka). Tu sa výpočet Murgových komerčne dostupných štúdiových nahrávok končí. Existujú pirátske snímky jeho vystúpení v Trubadúrovi, Aide a Maškarnom bále, dostupný je televízny záznam Andrea Chéniera s Aprile Millo (tenora žiaľ neukazuje v najlepšom svetle, spieval v indispozícii) a početné fragmenty z operných a koncertných pódií. Ich zvuková kvalita nie je vždy optimálna. S kolektívom opery v Brašove Murgu realizoval filmový prepis Leoncavallových Komediantov. Žiaľ, kľúčové audiovizuálne dokumenty jeho špičkových výkonov spia v archívoch Rumunskej televízie a rozhlasu.
Corneliu Murgu od roku 2000 šéfuje Rumunskej opere v Temešvári. Do rodného mesta sa vrátil viac než symbolicky – je zakladajúcim členom obnovenej temešvárskej Filharmonickej spoločnosti (Societatea filarmonică din Timişoara), členom porôt, angažuje sa ako donátor a popri práci impresária sedí v režisérskom kresle. Pod režisérskou taktovkou Cornelia Murgu vznikli inscenačné tvary Trubadúra, Turandot, veristických jednoaktoviek a Lehárovej operety Zem úsmevov. Pripomeňme si, že jablko nepadá ďaleko od stromu, a Del Monacov syn Giancarlo sa stal výnimočným režisérom. Legendárny tenor z Florencie a zabudnutý tenor z Transylvánie majú spoločné ešte niečo – lásku k múdrosti. Ich operné postavy sa zrodili z hlbín umeleckej filozofie, ktorá je zlatým grálom géniov.
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
