Kýč, balast, nebo cesta k masám?

Gýč, balast, alebo cesta k masám?

Pop opera sa stala v posledných rokoch kultúrnym fenoménom, ktorý zmenil jej pôvodný charakter a poslanie. Zjednodušením mnohých aspektov tohto veľkého dramatického žánru posúva svoju pozornosť aj do mainstremu. Pop opera je výsledkom dlhoročného procesu transformovania umeleckých aj obchodných ambícií, ktorých korene siahajú až do začiatku vývoja opery.

Príčiny nájdeme v koreňoch
Opera patrila k najreprezentatívnejším druhom hudobného baroka, už v tomto období si však osvojila mnohé maniere. Nasledujúce generácie skladateľov sa ich však snažili vylepšovať, alebo úplne zavrhnúť. Od sedemnásteho storočia prežíval operný žáner intenzívny rozvoj, keď nastal jeho prechod z exkluzívneho umenia do oblasti zábavy pre pospolitý ľud. Zveličene by sme mohli povedať, že suplovala dnešnú televíziu. Bola nielen módnou záležitosťou, ale naozaj úprimne ju milovali aj obyčajní ľudia. Opera sa stala tovarom, predmetom obchodu a dôležitým zdrojom ziskov. Veľkú časť z rozpočtu operných predstavení predstavoval honorár pre operné hviezdy, primadony a kastrátov. Boli to práve kastráti, ktorí svojim neobyčajným hlasom a charizmou priťahovali početné publikum. Kastráti vyšperkovali umenie bel canto až na taký virtuózny spôsob ,že skladatelia im museli komponovať a prispôsobovať čoraz náročnejšie vokálne party.

Ich hviezdne maniere uberali na rôznorodosti operných predstavení, keď sa až príliš mnoho aspektov točilo iba okolo ich interpretácie. Kult kastrátov postupne vymizol a skladatelia sa mohli v ďalšom zložitom opernom vývoji uberať iným smerom. Začali sa tak venovať ďalším podstatným častiam, ako bol divadelný aspekt a posilneniu dramatickosti pomocou orchestrálnych častí. Vytiahnutie jedinečnosti jednotlivca a speňaženie jeho talentu je dodnes poplatné nielen v pop opere. Všetci milovníci opery si spomenú na uctievanie (a uprednostňovanie) tenoristov v druhej polovici dvadsiateho storočia.

Talianski migranti menia tvár hudobnej Ameriky
Za zrodom moderného hudobného priemyslu stálo vydavateľstvo Tin Pan Alley Records. Ich úspech súvisel s prvými opernými nahrávkami, ktoré vznikali ešte v jednoduchších aranžmánoch, aby mohol naplno vyniknúť operný hlas speváka. Ten bol totiž kľúčovým ťažiskom v predajnosti. Jednou z najväčších osobností tohto vydavateľstva, ale aj operného sveta dvadsiateho prvého storočia, bol tenorista Enrico Caruso. Jeho popularitu do veľkej miery ovplyvnil v tej dobe veľký príval prisťahovalcov do USA. Caruso začínal ako pouličný spevák s príležitostnými vystúpeniami v kaviarňach. Zdokonaľoval sa samo štúdiom, no neskôr mu ponúkol pomoc barytonista Eduardo Missiano a jeho neskorší učiteľ Guglielmo Vergine, ktorí rozpoznali jeho talent. Domácou scénou Carusa sa stala slávna Metropolitná opera v New Yorku, kde odspieval viac ako šesťsto predstavení. Jej riaditeľ Heinrich Conried o ňom raz povedal: „Počul som všetkých veľkých tenorov svojho času znovu a znovu. Mnohí z nich boli úžasní umelci a mali mimoriadne hlasy. Ale podľa môjho názoru, ani jeden z nich nikdy nespieval s takou umeleckou a vokálnou konzistenciou ako Caruso.” Hlas Enrico Carusa bol unikátny, skĺbila sa v ňom lyrická komunikácia a univerzálnosť. Jeho najväčším prínosom pre svet opery bola schopnosť naplno sa identifikovať s postavou a zapojiť všetky emócie do vypätých situácií vyplývajúcich z operného deja. “Zlatý hlas dvadsiateho storočia” (ako ho prezývali hudobní kritici) nahral pre spoločnosť Gramophone Company desať skladieb a týmto počinom fatálne ovplyvnil predaj hudby. Obraty zo zisku predstavovali sumu niekoľkých miliónov dolárov. Vďaka rozhlasu poznali jeho hlas ľudia na celom svete, čím pomohol opere k jej opätovnému šíreniu.

Caruso si veľmi dobre uvedomoval vplyv nových médií a so spoločnosťou Victor Talking Machine Company podpísal celoživotný kontrakt. Taliansky tenorista stál aj za vznikom tzv. novelty songs, v ktorých hlavnú úlohu zohrával komický efekt. Do týchto skladieb sa používali buď celé operné motívy, alebo štylizované a parodované tanečné aranžmány. Na novelty songs nadviazali komediálne vaudeville, operety a  muzikály. Po roku 1920 sa opera dostala opäť na okraj a žila si svojim pokojným životom popri rozmáhajúcej sa populárnej hudbe. Až na sklonku sedemdesiatych rokov, vďaka skupinám The Queen a The Who, sa opera opäť vracia do popredia komerčného záujmu.

Rock našiel v opere nový výraz
Rocková hudba neuveriteľným spôsobom zmenila nielen chod umeleckých dejín, ale zasiahla aj do spoločenských udalostí a sociologických javov. Veľmi dobre si to uvedomovali ľudia z hudobného priemyslu, ktorí pod vplyvom nových technológii vytvárali nové hviezdy v populárnej hudbe. No samotní hudobníci sa už neuspokojili iba s funkciou zábavy. Postupne hľadali hlbší estetický zmysel vo svojej tvorbe, ako aj spôsob ako ovplyvniť spoločnosť prostredníctvom svojich myšlienok a nápadov. K tomu potrebovali nájsť iný spôsob komunikácie, už nestačili iba jednoduché skladby obalené do sweet music aranžmánov. Aj preto prechádzali od jednoduchých piesňových foriem k zložitejším výstavbám. Rozširovacie výrazové prvky našli aj v opere. Prostredníctvom rockových elévov sa opera opäť dostáva do masovej pozornosti publika a to najmä v sedemdesiatych rokoch. Jedným z nich bol Freddie Mercury, prirodzený barytonista, ktorý väčšinu skladieb spieval v tenore. Mercury svoj záujem o rockovú hudbu obrátil až potom, keď si prvý krát vypočul Jimi Hendrixa. Pod vplyvom jeho tvorby začal hrať na gitare, ale nikdy nezvládol gitarovú techniku a tak pokračoval v štúdiu klavíra. Queen už od začiatku svojej činnosti menili zabehnuté šablóny rockových kapiel. Freddie Mercury, Brian May, Roger Tayler a John Deacon patrili k vzdelaným hudobníkom, ktorí sa zaujímali nielen o kompozičné špecifiká, ale aj o technické parametre. Vyhľadávali nové revolučné spôsoby nahrávania. Radi však experimentovali nielen so zvukom, ale aj s formou piesní. Jedným z vrcholných príkladov ich kompozičného myslenia bola skladba Bohemian Rhapsody, v ktorej naplno uplatnili operné prvky. Tým, že znamenite spojili tri rôznorodé časti do jedného suitového celku posilnili dramatický účinok skladby. Druhá časť tejto kompozície sa významnou mierou zapísala do histórie populárnej hudby, keďže vôbec po prvý krát sa stalo, že rocková pieseň obsahovala koncepciu opernej árie. No napriek vyspelým interpretačným zručnostiam hudobníkov bolo nesmierne ťažké ju nacvičiť. Členovia kapely svoje party spievali neustále aj desať – dvanásť hodín denne. Komplikovanosť vokálov bola zložitá vzhľadom na sériu rýchlych rytmických a harmonických zmien, preto si tieto komponenty na živých koncertoch rôznych spôsobom prispôsobovali. V roku 1977 prijali trvalý koncept jej živej prezentácie, keď sa im podarilo zakomponovať vokálny playback do koncertného deja.

Pre Mercuryho to nebolo posledný krát, čo sa stretol so svetom opery. Ako dlhoročný fanúšik tohto žánru, prirodzene sledoval jej dianie. Obľúbil si predovšetkým Montserrat Caballé a bol uchvátený, keď ju naživo videl v roku 1983 v úlohe Amelie v opere Maškarný ples od Giuseppe Verdiho. No aj Montserrat paralelne sledovala Mercuryho kariéru. Spevák na ňu zapôsobil prirodzeným frázovaním, lyrickým vypätím a zmyslom pre dynamický rytmus.Po prvý krát sa spolu stretli v roku 1987 v Barcelone, neskôr keď mesto vybrali pre usporiadanie OH v roku 1992, organizátori poprosili Caballé o zloženie hymny. Tá neváhala a navrhla Mercurymu spoločný duet, z ktorého neskôr vznikol celý album. Freddie Mercury dokonca v tej dobe povedal, že na rock and roll zabudol a odteraz myslí už len na operu.

Naživo stihli skladby od prezentovať na viacerých slávnostných ceremóniách, ale Olympiády sa už spevák nedožil. Zomrel rok pred jej otvorením. Po jeho smrti sa Montserrat Caballé vyjadrila o Mercuryho prínose pre populárnu hudbu: „On objavil nový spôsob, ako priniesť rôzne hudobný štýly dohromady. On je prvým a jediným človekom, ktorý to urobil“. Aj, keď Queen upozornili širšiu verejnosť na svet opery, v ich skladbách však zohrávala skôr iba epizódnu úlohu. Až ďalšia britská kapela The Who uskutočnila prvú koncepčnú fúziu opery a rocku a to na svojom štvrtom albume Tommy. Príbeh hluchého a nemého chlapca Tommyho je považovaný za prvú rockovú operu na svete.

Pri živej adaptácii nešlo o predstavenie operného charakteru, ale skôr o koncertnú dramatizáciu a to nie v divadelnom prostredí, ale v rockových halách. V divadelných kruhoch sa titul nikdy výraznejšie nepresadil, aj keď mal mnoho naštudovaní. Rocková opera bola potom na istý čas stredobodom pozornosti, Pink Floyd zaujali monumentálnym dielom The Wall a Genesis pripravili svoj opus The Lamb Lies Down on Broadway. Postupne si cestu na divadelné javiská razili muzikály s fúziou rocku a opery, ako bola napríklad Evita či Jesus Christ Superstar. Ich divadelné adaptácie potvrdili stúpajúci záujem o operu a to predovšetkým po zjednodušení jej afektu a výrazových prostriedkov. Pre pop operu boli tieto predstavenia smerodajné, interpreti a nahrávacie spoločnosti pochopili, že v spojením operného spevu a popových aranžmánov môžu dosiahnuť prostredníctvom pútavého marketingu horibilné zisky.

Hneď na začiatku treba presne pomenovať tento žáner, no problematika vymedzenia názvoslovia nie je ešte dostatočne vyhranená. Na Slovensku sa udomácnilo pomenovanie pop opera, vo svete je naopak zaužívaný predovšetkým pojem operatic pop a vyskytuje sa aj pomenovanie classical crossover.

Pop operu reprezentujú interpreti a zoskupenia využívajúci vplyv artificiálnej hudby, ktorú prostredníctvom zjednodušenia aranžmánov sprístupňujú širšiemu publiku. Zásadnou charakteristikou hudobníkov pôsobiacich v rámci tohto žánru je, že skladby väčšinou nekomponujú, ale preberajú svojou interpretáciou do svojho repertoáru. Napriek tomu mnohé z dnešných albumov pop opery obsahujú aj jednu či dve originálne skomponované piesne. Obľúbenými motívmi pop opery sú operné árie väčšinou belcantového vyznenia. Ide o techniku spevu, ktorého podstata spočíva v čistote tónu. Preto sa speváci usilujú o pestovaný legátový zvuk. Skupina La Gioia, ktorá patrí k jediným reprezentantom tohto štýlu na Slovensku a v Čechách hovorí: „Tento štýl sa automaticky priraďuje k opere, ale ako je vidno na nás, môže fungovať aj v symbióze s popom. Výber našich skladieb je veľmi starostlivý a naozaj nevieme prespievať všetko. Teda prespievať možno áno, ale v niektorých skladbách by to mohlo znieť komicky. Naše pesničky majú poväčšine ľúbivú kantilénu a gradáciu, čím vlastne dosiahneme ten istý efekt ako belcantové árie.“ Podobné zoskupenia sa nikdy neusilujú o interpretáciu avantgardnej či súčasnej artificiálnej hudby a do svojho repertoáru si vyberajú overené mená ako Mozart, Verdi, Puccini, Lascout či Mascagni. Často krát nahrávajú aj piesne z populárnej hudby, ktorým pozmenia aranžmány alebo ich prespievajú do iného jazyka. O tomto obľúbenom postupe hovoria aj speváci z La Gioia: „Naším zámerom bolo predstaviť pop operu slovenskému aj českému publiku. Je nám prirodzene spievať v operných jazykoch, ale zároveň sme sa chceli priblížiť k našim poslucháčom. Keď sme počuli, ako krásne a exoticky môžu znieť anglické originály od Il Divo v taliančine či španielčine, chceli sme nájsť podobnú formu. A keďže sme ale nechceli byť ich úplnou kópiou, tak najschodnejšou cestou bol pravé pokus- domáci hit, zahraničný jazyk.”

V skladbách pop opery sú aranžmány podané v zjednodušenej podobe. Zostávajú síce orchestrálne časti, ale v oblasti rytmu pridávajú producenti automatického bubeníka. Najväčšie uplatnenie v pop opere nájdu tenoristi a sopranistky. Nad fenoménom obsadenia týchto hlasov sa zamýšľajú aj La Gioia: „Nevieme si zo presne vysvetliť, ale ľudí vždy fascinovali vysoké tóny. My sme dvaja barytonisti a jeden tenor. Myslime si, že výsledná farebnosť zvuku je preto omnoho bohatšia a zaujímavejšia. Možno iba doteraz nikto nenabral odvahu skúsiť to inak.” Čo sa týka samotného marketingu, ten má svoje zabehnuté pravidlá, ktoré sa snažia manažéri a tvorcovia podobných projektov striktne dodržiavať. Trh pop opery je primárne určený pre ženy nad päťdesiat rokov. Umelec by mal vyzerať atraktívne a jeho prezentácia nesmie byť komplikovaná. Vydávania ich albumov sa uskutočňuje najčastejšie okolo Vianoc, keďže sa jedná o ideálne darčeky pre rodičov a starých rodičov. Producenti sa zameriavajú predovšetkým na Veľkú Britániu a východnú Áziu, ktoré predstavujú najväčšie trhy pre pop operu. Najúspešnejšou a najznámejšou vokálnou skupinou v žánri pop opery je Il Divo. Práve ich úspech inšpiroval podobné zoskupenia po celom svete k nahrávaniu a koncertovaniu. Il Divo stvoril Simon Cowell, známy porotca z American Idol a X Factor. Simon neskôr v rozhovoroch priznal, že chcel znovu obnoviť štýl, ktorý kedysi priniesli traja tenori (Plácido Domingo, José Carreras a Luciano Pavarotti). Trvalo mu dva roky, kým našiel na svojom konkurze mladých spevákov, ktorí boli schopní a ochotní ísť do tohto medzinárodného projektu. Il Divo pôsobia v pestrom národnom zložení – Sébastian Izambard (Francúzsko), Carlon Marín (Španielsko), David Miller (USA) a Urs Bühler (Švajčiarsko). Fungujú pod Cowellovým labelom Syco Music a po celom svete doteraz predali viac ako 26 miliónov nosičov.

Ďalšou populárnou formáciou je austrálska skupina The Ten Tenors, ktorá zaujala interpretáciou Bohemian Rhapsody, hitmi speváka Meat Loaf či AC DC. Talianskou odozvou na Il Divo je Il Volo, v ktorom pôsobí trio Piero Barone, Ignazio Boschetto a Gianluca Ginoble. Úrodnou pôdou pre zrodenie, respektíve mediálne prezentovanie zoskupení v štýle pop opera sa stali spevácke a talentové súťaže. Pred účinkovaním v X Factor bola skupina G4 iba zoskupenie pouličných spevákov, ktorí sa zaoberali spevom vo voľnom čase medzi vysokou školou, no prvotný úspech ich naštartoval k profesionalite. Podobne sa presadili Forte Tenors v edícii America´s Got Talent. Veľkú popularitu získalo v posledných rokoch aj kanadské zoskupenie The Tenors, ktorí predstavujú klasícký svet pop opery.

Vrcholom vizuálneho gýču predvádza britská kapela All Angels. Najčastejšie interpretujú zborové kompozície od skladateľov ako Franz Schubert, Léo Delibes, Jacques Offenbach či Pietro Mascagni, ale v prehnanej barokovej prezentácii.

Ako sme spomínali na začiatku, na Slovensku a v Čechách existuje a pôsobí de facto len jedna formácia, ktorá sa naplno venuje výhradne tomuto žánru. La Gioia o tom hovoria: „Pokiaľ mame informácie, sme jediné zoskupenie tohto žánru na Slovensku. V minulosti sa niektorí operní speváci snažili prespievať aj popove pesničky, vždy to však bolo iba odskočenie od opery. Výnimkou je snáď iba Sisa Sklovská a preto s ňou veľmi radi spolupracujeme. Verím, že za šesť rokov nášho pôsobenia si na nás ľudia už zvykli a tým pádom si zvykli aj na pop operu.”

Pop opera sa stihla za relatívne krátky čas stať celosvetovým fenoménom. Jej vyprofilovanie však bude trvať ešte niekoľko rokov, kým usadené marketingové maniere zmiznú z umeleckého smerovania a to sa naopak stane výraznejším činiteľom.

Foto archiv, Ivona Orešková