Kýč, balast, nebo cesta k masám?

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Gýč, balast, alebo cesta k masám?

Pop opera sa stala v posledných rokoch kultúrnym fenoménom, ktorý zmenil jej pôvodný charakter a poslanie. Zjednodušením mnohých aspektov tohto veľkého dramatického žánru posúva svoju pozornosť aj do mainstremu. Pop opera je výsledkom dlhoročného procesu transformovania umeleckých aj obchodných ambícií, ktorých korene siahajú až do začiatku vývoja opery.

Príčiny nájdeme v koreňoch
Opera patrila k najreprezentatívnejším druhom hudobného baroka, už v tomto období si však osvojila mnohé maniere. Nasledujúce generácie skladateľov sa ich však snažili vylepšovať, alebo úplne zavrhnúť. Od sedemnásteho storočia prežíval operný žáner intenzívny rozvoj, keď nastal jeho prechod z exkluzívneho umenia do oblasti zábavy pre pospolitý ľud. Zveličene by sme mohli povedať, že suplovala dnešnú televíziu. Bola nielen módnou záležitosťou, ale naozaj úprimne ju milovali aj obyčajní ľudia. Opera sa stala tovarom, predmetom obchodu a dôležitým zdrojom ziskov. Veľkú časť z rozpočtu operných predstavení predstavoval honorár pre operné hviezdy, primadony a kastrátov. Boli to práve kastráti, ktorí svojim neobyčajným hlasom a charizmou priťahovali početné publikum. Kastráti vyšperkovali umenie bel canto až na taký virtuózny spôsob ,že skladatelia im museli komponovať a prispôsobovať čoraz náročnejšie vokálne party.

Ich hviezdne maniere uberali na rôznorodosti operných predstavení, keď sa až príliš mnoho aspektov točilo iba okolo ich interpretácie. Kult kastrátov postupne vymizol a skladatelia sa mohli v ďalšom zložitom opernom vývoji uberať iným smerom. Začali sa tak venovať ďalším podstatným častiam, ako bol divadelný aspekt a posilneniu dramatickosti pomocou orchestrálnych častí. Vytiahnutie jedinečnosti jednotlivca a speňaženie jeho talentu je dodnes poplatné nielen v pop opere. Všetci milovníci opery si spomenú na uctievanie (a uprednostňovanie) tenoristov v druhej polovici dvadsiateho storočia.

Talianski migranti menia tvár hudobnej Ameriky
Za zrodom moderného hudobného priemyslu stálo vydavateľstvo Tin Pan Alley Records. Ich úspech súvisel s prvými opernými nahrávkami, ktoré vznikali ešte v jednoduchších aranžmánoch, aby mohol naplno vyniknúť operný hlas speváka. Ten bol totiž kľúčovým ťažiskom v predajnosti. Jednou z najväčších osobností tohto vydavateľstva, ale aj operného sveta dvadsiateho prvého storočia, bol tenorista Enrico Caruso. Jeho popularitu do veľkej miery ovplyvnil v tej dobe veľký príval prisťahovalcov do USA. Caruso začínal ako pouličný spevák s príležitostnými vystúpeniami v kaviarňach. Zdokonaľoval sa samo štúdiom, no neskôr mu ponúkol pomoc barytonista Eduardo Missiano a jeho neskorší učiteľ Guglielmo Vergine, ktorí rozpoznali jeho talent. Domácou scénou Carusa sa stala slávna Metropolitná opera v New Yorku, kde odspieval viac ako šesťsto predstavení. Jej riaditeľ Heinrich Conried o ňom raz povedal: „Počul som všetkých veľkých tenorov svojho času znovu a znovu. Mnohí z nich boli úžasní umelci a mali mimoriadne hlasy. Ale podľa môjho názoru, ani jeden z nich nikdy nespieval s takou umeleckou a vokálnou konzistenciou ako Caruso.“ Hlas Enrico Carusa bol unikátny, skĺbila sa v ňom lyrická komunikácia a univerzálnosť. Jeho najväčším prínosom pre svet opery bola schopnosť naplno sa identifikovať s postavou a zapojiť všetky emócie do vypätých situácií vyplývajúcich z operného deja. „Zlatý hlas dvadsiateho storočia“ (ako ho prezývali hudobní kritici) nahral pre spoločnosť Gramophone Company desať skladieb a týmto počinom fatálne ovplyvnil predaj hudby. Obraty zo zisku predstavovali sumu niekoľkých miliónov dolárov. Vďaka rozhlasu poznali jeho hlas ľudia na celom svete, čím pomohol opere k jej opätovnému šíreniu.

Caruso si veľmi dobre uvedomoval vplyv nových médií a so spoločnosťou Victor Talking Machine Company podpísal celoživotný kontrakt. Taliansky tenorista stál aj za vznikom tzv. novelty songs, v ktorých hlavnú úlohu zohrával komický efekt. Do týchto skladieb sa používali buď celé operné motívy, alebo štylizované a parodované tanečné aranžmány. Na novelty songs nadviazali komediálne vaudeville, operety a  muzikály. Po roku 1920 sa opera dostala opäť na okraj a žila si svojim pokojným životom popri rozmáhajúcej sa populárnej hudbe. Až na sklonku sedemdesiatych rokov, vďaka skupinám The Queen a The Who, sa opera opäť vracia do popredia komerčného záujmu.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat