La Wally je únikem z uzavřeného veristického kruhu

V kontexte štvrtkovej premiéry prvého českého uvedenia opery Alfreda Catalaniho La Wally v Ostrave a nedávno skončeného Salzburského festivalu 2012 s tamojším historicky prvým naštudovaním Bohémy, vynárajú sa mi slová súčasného intendanta Alexandra Pereiru. Oponoval v nich názor jedného zo svojich predchodcov Gerarda Mortiera, ktorý vyhlásil, že Pucciniho na festival nepustí. Zarezonoval vo mne aj postoj prvého slovenského operného kritika Ivana Ballu, ktorý mal k verizmu takmer paušálne odmietavý postoj. Jednoducho, verizmus aj napriek tomu, že patril k významným kapitolám operného vývoja, zjednocoval fanúšikov a provokoval odporcov. Na oba póly má dodnes legitímne právo.

Žijeme v dobe, keď svetová operná veda a prax už vyše polstoročie revitalizuje v archívoch ležiace diela (v lepších prípadoch so zachovanými autografmi) predverdiovských skladateľov, ale čoraz intenzívnejšiu pozornosť venuje aj titulom, nachádzajúcim sa mimo uzavretého veristického okruhu. Je hodné chvály, že tieto tendencie neobchádzajú ani český a slovenský hudobno-divadelný priestor. Akceptujem túto ambíciu dramaturgie aj napriek potrebe tolerancie, nutnej voči istým nedostatkom väčšiny partitúr, ktoré prax nepreverila tak, ako gros Pucciniho opier, Mascagniho a Leoncavallove dvojičky, Giordanovho Andrea Chéniera či zopár ďalších výnimiek.

Do kategórie zriedka uvádzaných veristických titulov patrí nesporne aj La Wally z pera Alfreda Catalaniho. Rodákovi z Luccy, o štyri roky staršiemu Pucciniho krajanovi, nebol dopriaty dlhý život. Ako tridsaťdeväťročný zomrel na síce diagnostikovateľnú, no v tom čase neliečiteľnú tuberkulózu. V rozpätí sedemnástich rokov skomponoval šesť opier, vrátane prepracovanej Eldy, z ktorej vznikla známejšia verzia Loreley. Poslednou skladateľovou javiskovou prácou je La Wally. Štvordejstvová alpská dráma na libreto Luigiho Illicu, spracúvajúca román obľúbenej nemeckej spisovateľky Wilhelminy von Hillern Supia Wally – Rozprávanie z tirolských Álp. Téma, hoci s konvenčným ľúbostným trojuholníkom v jadre, nie je výnimočná ani tak spätosťou deja s prírodou (prostredie Álp inšpirovalo viacero operných tvorcov), ako prekvapujúcimi dramatickými situáciami v druhej polovici opery – Gellnerovým zhodením Hagenbacha do hlbokej rokliny a jeho zachraňovaním, či smrťou milencov v padajúcej snehovej lavíne. V tom už je Catalani unikátny.

La Wally uzrela svetlo sveta pred 120 rokmi na javisku milánskej La Scaly (v hudobnom naštudovaní Edoarda Mascheroniho, o rok neskôr prvého dirigenta Verdiho Falstaffa), premiérovou  predstaviteľkou titulnej roly bola rumunská sopranistka Hariclea Darclée (neskoršia prvá Mascagniho Iris a Pucciniho Tosca). Úspech bol údajne veľký a dielo po troch desiatkach repríz v Scale preniklo do iných miest sveta. O jeho najmä americkú popularitu sa zaslúžil veľký nadšenec Catalaniho, dirigent Arturo Toscanini, ktorý dokonca aj dve zo svojich štyroch detí (dcéru Wally a syna Waltera) pomenoval podľa hrdinov z tejto opery. To sú však skôr kuriozity, nie však nezaujímavé a nesúce istú výpovednú silu. V súčasnosti síce La Wally nepatrí k bežným repertoárovým číslam (paradoxne, opomínajú ju talianske divadlá), nie je však ani vyslovenou „vykopávkou“. Navyše, ária titulnej hrdinky „Ebben? Ne andro lontana“ patrí k často vyhľadávaným a koncertne uvádzaným číslam sopranistiek.

V Catalaniho hudobnom slovníku je citeľný vplyv Richarda Wagnera, ktorého obdivoval (nie je to však jediný wagnerovský vplyv v teréne verizmu), ale aj svojho vrstovníka Pietra Mascagniho (Sedliacka česť mala premiéru necelé dva roky pred La Wally), zato Pucciniho kompozičný rozmach nastal až po zavŕšení Catalaniho tvorby. Záver La Wally, pripomínajúci obetujúcu sa Toscu, teda zjavne nemohol byť z jeho strany kopírovaný.

Pod hudobné naštudovanie ostravskej premiéry sa podpísal hudobný riaditeľ divadla Robert Jindra, ktorý poznajúc partitúru z čias düsseldorfského pôsobenia, bol zrejme aj iniciátorom tejto dramaturgickej voľby. Nenaprojektoval si práve najjednoduchšiu úlohu, partitúra La Wally má svoje koncepčné aj interpretačné úskalia. Jindra je však dirigent s empatiou voči dramaticky nabitým faktúram, má rád plný a šťavnatý zvuk, ale vládne aj citom pre dynamické uvoľnenia. Catalani sa prienikom wagnerovskej estetiky netajil, nie je v tom však ani náznak plagiátorstva, sú to skôr črty v inštrumentácii a preferencia „nekonečnej“ melódie, bez uzavretých čísel. V rámci nej však dochádza k množstvu emočných vibrácií, vyhrotených dramatických situácií, ale zavše aj istej melodickej i inštrumentačnej banálnosti a rozvláčnosti niektorých scén. Pod Jindrovou taktovkou znel ostravský orchester kompaktne, disciplinovane a tvárnosť tónu i výrazu dokázal aj v dvoch medzihrách. Pomerne veľký priestor má v La Wally aj zbor (pripravený Jurijom Galatenkom), ktorý vo výbornej akustike divadla mal priebojný zvuk a pomerne vyváženú farbu.Za kratší koniec ťahala vizuálna stránka inscenácie. Pokiaľ sa od činoherného režiséra očakával kľúč, odkrývajúci vrstvy pod povrchom, či prinajmenšom vynaliezavo narábajúci s veristickým arzenálom, tak výsledok v poňatí Václava Klemensa ho nepriniesol. O prvkoch moderného operného divadla už vonkoncom nemohla byť reč. Optike realizmu napomáhala výprava Davida Baziku len minimálne. Prevládala kašírovanosť kulís, kľúčové scény v treťom dejstve(konflikt oboch sokov a pád Hagenbacha do rokliny, spolu s jeho nasledujúcim vyťahovaním prostredníctvom lana) boli stráviteľné len s nadmernou dávkou fantázie. Finálové dejstvo na zasneženej hore, búrka a pád lavíny pôsobili absolútnou bezradnosťou a ponechávali protagonistov k využívaniu obligátnych manier. Atmosféra drámy a kulminácia emócií sa po vizuálnej stránke nedostavila. Je to na škodu raritnej predlohy a dôkaz, že voľba tohto inscenačného tímu vedeniu divadla nevyšla.Sólistické obsadenie prvej premiéry, aj vzhľadom na nesmiernu vypätosť troch hlavných postáv, možno považovať za veľmi vydarené. Najrozsiahlejšou je titulná postava Wally, v ktorej si Eva Urbanová údajne splnila jedno zo svojich osobných prianí. Je to typický veristický part s vyhrotenými dramatickými miestami, exponovaný vo všetkých polohách. Urbanovej naturel smeroval práve tam. Aj napriek tomu, že ponúkala aj dynamické odtiene, efekt roly stavila na vypätú dynamiku, kde jej dramatický soprán, s istou agresivitou vo vedení vokálnej línie, dokázal zvukovo strhnúť. Handicapom jej kreácie je isté manko v „italianite“ timbru a pravdepodobne by sa našli miesta, ktoré by teplejší a väčšou dávkou emócie naplnený tón vyjadril ešte príťažlivejšie. Argentínsky tenorista Gustavo Porta (Giuseppe Hagenbach) patrí stále k obsadzovaným predstaviteľom dramatického repertoáru na významných scénach. S Catalaniho hrdinom sa stretol po prvýkrát a zrejme aj jeho samotného zaskočila nepríjemne vysoká poloha partu. Porta je však skúseným umelcom, ktorý cez isté neprehliadnuteľné technické problémy (part sa dlho drží vo výške) dokázal prekľučkovať bez toho, aby mu akýkoľvek tón nevyšiel. Part odspieval v plnom objeme svojho mimoriadne dramatického materiálu, ktorému nechýba talianska farba i schopnosť štýlového frázovania. Do tretice sa v dominantnej úlohe Vincenza Gellnera predstavil český barytonista Svatopluk Sem. Po pražskom Jakobínovi bolo to moje druhé stretnutie s talentovaným umelcom, ktorý dokázal, že aj na talianskej pôde, obzvlášť veristickej, má svoje miesto. Hlas znel jadrne, kovovo a priebojne, na limity v rozsahu narážal len výnimočne a to tam, kde sa part dotýkal extrémnej polohy.Ďalšie, už nie tak rozsiahle postavy, dostali priliehavé obsadenie. Martin Gurbaľ sa musel uspokojiť len s prvým dejstvom (postava Strommingera po ňom umiera), do ktorého vniesol svoj pevne znejúci bas. Agnieszka Bochenek-Osiecka vložila do nohavičkovej postavy Waltera síce nie veľký, ale okrúhly a cituplný soprán. Mezzosopranistka Anna Nitrová bola spoľahlivou Afrou a juhokórejský barytonista Insoo Hwoang (cena z Dvořákovej speváckej súťaže v Karlových Varoch) ponúkol farebný lyrický materiál ako Vyslúžilec.

Do posledného miesta zaplnené hľadisko Divadla Antonína Dvořáka prijalo novinku s veľkým pochopením a srdečnými ováciami. Zdá sa, že výlet z uzavretého veristického kruhu našiel svojho adresáta. A to je jednou z hlavných satisfakcií pre súbor. Pokiaľ by však nový titul dostal priliehavejšiu vizuálnu polohu, mal by ambíciu stať sa doslova exportným artiklom.

Hodnotenie autora recenzie: 65 %

Alfred Catalani:
La Wally
Hudební nastudování: Robert Jindra
Dirigent: Robert Jindra (alt. Jan Šrubař)
Režie: Václav Klemens
Scéna: David Bazika
Kostýmy: Sylva Zimula Hanáková
Pohybová spolupráce: Igor Vejsada
Sbormistr: Jurij Galatenko
Dramaturgie:Daniel Jäger
Orchestr a sbor opery Národního divadla moravskoslezského
Premiéra 20. září 2012 Divadlo Antonína Dvořáka Ostrava

Wally – Eva Urbanová (alt. Olga Romanko)
Stromminger – Martin Gurbaľ (alt. Bogdan Stanislaw Kurowski)
Afra – Anna Nitrová (alt. Erika Šporerová)
Walter – Agnieszka Bochenek-Osiecka (alt. Marianna Pillárová)
Giuseppe Hagenbach –Gustavo Porta (alt. Gianluca Zampieri)
Vincerzo Gellner – Svatopluk Sem (alt. Jakub Kettner)
Il pedone – Insoo Hwoang (alt. Michal Onufer, Václav Živný)

www.ndm.cz

Foto NDM Ostrava -Martin Popelář