Lawrence Brownlee a jeho (nejen) američtí rossiniovští předchůdci

Laikovi, zasvätenejšiemu fanúšikovi, ba možno aj znalcovi nezameranému na novodobú renesanciu belcanovej vážnej opery môže znieť nasledovné konštatovanie prekvapujúco. V tenorovom odbore vonkoncom nevedú Taliani. Z kontinentu, ktorý vari najvýraznejším podielom vysokých mužských hlasov prispel k povojnovému znovuzrodeniu skladateľského dedičstva Gioachina Rossiniho, pochádza aj Lawrence Brownlee. Rodák z amerického Ohia prichádza do Bratislavy a Prahy. Jeho recitál, prosto a výstižne nazvaný Belcanto, je zostavený z viac či menej známych tenorových vzoriek tejto atraktívnej a v našom regióne predsa len nedocenenej epochy predverdiovského „krásneho spevu“.

Keďže v repertoári Lawrencea Brownleeho výrazne dominujú hlavné postavy z opier Gioachina Rossiniho, poobhliadnime sa za fenoménom renesancie skladateľových vážnych javiskových opusov. Tie totiž, na rozdiel od komických, ležali po etape úspešného uvádzania dlhé roky zabudnuté v archívoch. V nadväznosti na hlasový odbor hosťa, zamerajme sa na tenoristov.

Hoci za spúšťací mechanizmus rossiniovskej renesancie možno považovať naštudovanie Obliehania Korintu v florentskom Teatro Comunale 4.júna 1949 (s Renatou Tebaldi ako Pamirou a Mirtom Picchim ako Cleomenom), k priam lavínovému nárastu premiér došlo pri príležitosti storočnice skladateľovho úmrtia roku 1968. Pokiaľ v časovom úseku rokov 1949-1967 uzrelo svetlo sveta celkovo 23 naštudovaní ôsmich titulov (hovoríme stále o Rossiniho „opere seria“), akými bolo L´assedio di Corinto, Elisabetta, regina d´Inghilterra, Otello, La donna del lago, Semiramide a Zelmira, do dnešného dňa je javiskové kriesenie 39-členného operného odkazu „pesarskej labute“ takmer skompletizované.

V najkoncentrovanejšej a pravdepodobne najkompetentnejšej forme sa oň stará roku 1980 založený Rossini Opera Festival v Pesare.  Na ňom uvádzajú diela v kritickej edícii vedeckej inštitúcie Fondazione Rossini. Na tejto horúcej, monotematicky zameranej pôde sa pred dvoma rokmi predstavil aj Lawrence Brownlee ako Ramiro v komickej opere La Cenerentola a v exponovanom tenorovom parte kantáty Le nozze di Teti e di Peleo. Jeho pesarský debut sa však viaže k ročníku 2008, keď sa uviedol recitálom v rámci popoludňajších koncertov belcanta.

Ako sa postupne na tomto prestížnom fóre etablovali tenoristi? Americký kontinent vysoko víťazil. Pred Talianskom, Španielskom a inými európskymi krajinami.  Už prvým predstaviteľom úlohy Giannetta v Strake zlodejke v otváracom roku bol americký tenorista Bruce Brewer, ktorý sa však na festivale nadlho neohrial. O rok neskôr prichádza ako Rodrigo v La donna del lago jeho krajan David Kuebler (po jeho boku spieva rolu Giacoma Angličan Philip Langridge), ktorý sa do Pesara vracia o rok neskôr v kostýme Lindora z Talianky v Alžíri a roku 1983 ako Narciso v Turkovi v Taliansku. Počas toho istého leta štartuje hviezdna etapa ďalšieho Američana Rockwella Blakea. Debutuje ako Osiride v talianskej verzii Mojžiša v Egypte, o rok prichádza v titulnej postave Grófa Oryho, neskôr si zopakuje Osirida, v roku 1987 spieva Oresta v opere Ermione a ďalšiu sezónu Rodriga v Otellovi. V polovici 90.rokov sa vracia ako Idreno v Semiramide a svoju oslnivú pesarskú etapu završuje v úlohe Alberta v buffe Príležitosť robí zlodeja.

Medzitým zaznamenávame nástup ďalších skvelých amerických tenoristov. Zatiaľ čo Mexičan Francisco Araiza sa objavil iba v Ceste do Remeša (Conte di Libenskof), pevnejšie miesto si vydobyl Argentínčan Raul Gimenez (Florville v Signorovi Bruschinovi, Alberto v L´occasione fa il ladro, Argirio v Tancredi a naposledy Giocondo v buffe La pietra del paragone). Dlhoročnými hviezdami rossiniovských obsadení sa (nielen v Pesare) stávajú tenoristi so suverénnou trojčiarkovou oktávou a zároveň priam barytónovo tmavými hĺbkami – Chris Merritt,  Bruce Ford a Gregory Kunde. Tento typ hlasu, tzv. „barytenore“ je potrebný najmä do série tzv. neapolských opier, aby kontrastoval i „súperil“ s ďalším, v ešte vyššej polohe zakotveným tenorom. Rossini komponoval tieto roly pre dvoch dobových favoritov – dramatického Andreu Nozzariho (premiérový Otello, Rinaldo v Armide, Agorante v Ricciardovi e Zoraide, Pirro v Ermione, Erisso v Maomettovi II., Antenore v Zelmire) a lyrickejšieho Giovanniho Davida.

Oklahomský rodák Chris Merritt vstupuje na festivalovú pôdu roku 1985 ako Paolo Erisso v Maomettovi II., v nasledujúcej sezóne pribúda Contareno v Biance a Fallierovi, ďalšie leto  Pirro v Ermione. V roku 1988 stvárňuje titulný part Otella ( Blake ako Rodrigo), neskôr sa vracia v reprízach Biancy a Falliera i Otella. Zápisným, z Texasu pochádzajúceho Brucea Forda, bol Agorante v Ricciardovi a Zoraide (1990), o rok nasledoval záskok za Merrita v Otellovi (narýchlo bolo treba zmeniť scénickú formu na koncertnú) a ďalšou premiérovou príležitosťou sa stal Almaviva v Barbierovi zo Sevilly (1992). Zaskvel sa tiež ako Antenore v Zelmire a roku 1998 mu Pesaro tlieskalo opäť v Otellovi.

Stále vysoko aktívnym a obsadzovaným je  Illinoičan Gregory Kunde. Na Rossini Opera Festivale debutoval roku 1992 v kostýme Idrena v inscenácii Semiramide, nasledoval Rinaldo v Armide, Arnold vo Viliamovi Tellovi a titulná rola v Ricciardovi a Zoraide. Po sedemročnej pauze sa Kunde do Pesara vrátil opäť ako Idreno, nasledovaný Argiriom v Tancredovi, Otellom a Pirrom v Ermione. V roku 2009 ponúkol svojho Antenora v Zelmire. Vskutku jedinečná bilancia!

Vypäté rossiniovské party na pesarskom festivale preverovali aj ďalších Američanov. Donald Kaasch, Jeffrey Francis a Bruce Fowler stáli povedľa dominujúceho Rinalda Gregory Kundeho na javisku Teatro Rossini v nezabudnuteľnej Armide (réžia Luca Ronconi, debutujúca Renée Fleming v titulnej postave) z roku 1993. Obísť nemožno ani Paula Austina Kellyho, Charlesa Workmana či Matthewa Polenzaniho, všetci úspešne prešli skúškou rossiniovských hlavných úloh.

V roku 1996 bol Rossini Opera Festival svedkom prelomového debutu. Takpovediac z večera do rána sa zrodila najoslnivejšia hviezda súčasnej (a možno i historickej) rossiniovskej interpretácie. Dovtedy neznámy 23-ročný Peruánec Juan Diego Flórez v postave Corradina v Matilde di Shabran, v náhlom záskoku za chorého kolegu, farbou hlasu, suverénnou technikou a štýlom vyrazil dych publiku i kritike. Potom nasledovala takmer neprerušená šnúra pesarských vystúpení vo vážnych i komických skvostoch Rossiniho javiskovej, ale aj koncertnej spisby. Il signor Bruschino, La Cenerentola, Cesta do Remeša, La donna del lago, Gróf Ory, Barbier zo Sevilly (s Daliborom Jenisom ako Figarom), Otello, Zelmira – to sú tituly opier, v ktorých Flórez žal nekonečné ovácie. Tohtoročné augustové Pesaro sa teší na umelcov návrat v jeho debutovej roli spred šestnástich rokov, v Corradinovi z Matilde di Shabran.

Do kompletnosti výpočtu amerických tenoristov hosťujúcich na Rossini Opera Festivale chýba určite ešte niekoľko mien. Oveľa viac by ich bolo, keby sme mali ambíciu obsiahnuť všetkých, nielen Američanov. Patril by sem rad Talianov (počnúc Williamom Matteuzzim, cez Antonina Siragusu, Giuseppe Filianotiho, Francesca Meliho po Eneu Scalu), Španielov (od Dalmacia Gonzaleza po Josého Manuela Zapatu), boli by to mladí Rusi (Maxim Mironov, Dmitry Korchak), Albánec (Saimir Pirgu), Číňan (Yijie Shi) či Rumun (Bogdan Mihai). A „na čiare“ stoja ďalší: Američan Michael Spyres, Rus Alexey Kudrya, ktorí sa predstavia už v tomto ročníku ako protagonisti opier Ciro in Babilonia a Il signor Bruschino. A to sme stále len pri tenoristoch…Prvá slovenská a česká návšteva Lawrencea Brownleeho inšpirovala k spracovaniu témy, ktorá môže byť pre niekoho iba záplavou mien. Pre iných, predovšetkým tých, čo majú možnosť sedieť každoročne v hľadisku Rossini Opera Festivalu alebo sprostredkovane spoznávať diela pesarského maestra, je to bilančná pripomienka vokálno-technického a štýlového majstrovstva najvyšších možných parametrov. Záruku, že Američan Lawrence Brownlee do  tejto kategórie tenoristov patrí, dáva nielen jeho široký, približne 15-členný rossiniovský operný repertoár, ale aj prestíž divadelných scén i festivalov, na ktoré ho pravidelne prizývajú.