Lawrence Brownlee: Nemohu udělat to, že budu vyšší a bílý (2)

(Pokračovanie)

„Spevák musí okrem hlasiviek a srdca používať aj rozum“…

Prejdime od súkromia naspäť k spevu. O spevákoch a špeciálne o tenoroch sa traduje, že sa až prehnane starajú o svoje hlasivky. Ako ste na tom vy?

Je to zvláštne, ale nie som ten typ speváka, ktorý by neustále kontroloval, či na neho niekde neťahá chladný vzduch z klimatizácie alebo či niekde náhodou nezacíti cigaretový dym spred dvoch dní. Snažím sa pohybovať v úplne normálnom prostredí. Pokiaľ sa snažíte dodržiavať základné zásady a nefajčiť, nepiť alkohol, prípadne užívať drogy a netlačíte svoj hlas do neprirodzeného repertoáru, tak sa nemusíte ničoho báť.

Ako si  vysvetlujete, že tu boli alebo sú speváci ako Alfredo Kraus, Luciano Pavarotti či Placido Domingo, výborní aj po šestďesiatke?

Keď  hovoríme napríklad o Domingovi a o jeho neuveriteľne silnej a dlhoročnej pozícii medzi opernými spevákmi, tak mi z toho vyvstáva jedno kľúčové slovo: chytrosť. S Placidom sa osobne poznám a patrím medzi tých mnoho mladých spevákov, ktorým v kariére veľmi pomohol. A práve od neho som sa naučil, že spevák musí používať nielen hlasivky a srdce, ale aj rozum. Ten vám najlepšie poradí, čomu  sa vo svojej kariére vyvarovať, čo je pre vás prirodzené a kde radšej nejsť, aby ste si neublížili. Je príliš veľa spevákov, ktorí môžu byť odstrašujúcimi príkladmi toho, že aj z najväčšieho talentu sa behom jedného roka môže stať zničený človek. Pevne verím, že mne sa to nestane a že aj po šesťdesiatke budem podobne ako spomínaní páni čeliť stále novým umeleckým výzvam. A ak nie, tak to jedného pekného dňa zabalím a skončím so spevom. Aj keď si to neviem celkom dobre predstaviť, lebo hudbu bytostne milujem.

Konečne sa budete môcť naplno venovať salse…

Áno, stanem sa inštruktorom salsy..(smiech). Nie, vážne, viem si celkom dobre predstaviť, že v takom prípade by som učil spievať mladých spevákov. Z času na čas vediem „majstrovské triedy“  a musím povedať, že ma to nesmierne baví a obohacuje. Je to nielen o drilovaní techniky, ale aj o značnej dávke psychológie, každý musí nájsť vlastnú cestu k úspechu a ja mám ten pocit, že v tomto viem mladým spevákom pomôcť. Cítim, že vedomosti, ktoré som sa rokmi naučil, môžem posunúť opäť ďalej a pomôcť tým niekomu inému, kto je v podobnej pozícii ako som bol ja pred 20 rokmi.

Tradičná otázka – máte svoj operný vzor?

Vzor? Tých mám mnoho! No keď si ich všetkých predstavím, tak najviac mi z nich „svieti“ Pavarotti. Už som spomínal, že opera mi dlho nič nehovorila, no on bol prvý operný spevák, o ktorom som jednoducho musel povedať „Wow, toto je hlas od Boha“. On bol v podstate tým človekom, cez ktorého som sa postupne do opery zamiloval. Ďalším veľkým vzorom bol Alfredo Kraus, ktorého ste spomínali, fenomén, ktorý bol na vrchole takmer 50 rokov. V jeho prípade ma upútalo aj to, že sme sa narodil v jeden deň. No vedľa týchto dvoch velikánov je to určite ešte Fritz  Wunderlich, Jussi Björling, Placido Domingo, Giuseppe  Di Stefano. Keď chcete, nemám problém vymenovať ďalších 15 spevákov…   

Ďalšia „ťažká“ otázka… Obľúbená ária?

Tak toto naozaj ešte náročnejšia otázka… Sú ich stovky! Ale ak by som mal vybrať jednu, tak asi je to Che gelida manina z Bohémy.

Che gelida manina? Veď vy Bohému nespievate…

Veď práve… (smiech). Bohému nespievam, nie som ten správny typ tenora na Pucciniho, no to sa môže ešte zmeniť, tak ako sa mení farba hlasu. Možno o desať rokov budem pripravený na to, aby som konečne mohol spievať aj Rodolfa, no teraz by to asi nebolo ono. Tak si ju aspoň niekedy zaspievam na koncertoch ako prídavok. Možno zaznie aj v Bratislave a v Košiciach…

„Keď máte päť súrodencov, musíte byť silný v argumentoch…“

Je o vás známe, že ste pôvodne študovali právo…

Áno, študoval som právo do momentu, keď som sa musel rozhodnúť či sa chcem venovať naďalej právu alebo opere, ktorá sa stále stávala pevnejšou súčasťou môjho života. A potom prišiel ten deň D, keď som si musel zvážiť všetky plusy a riziká možnej opernej kariéry a ja som sa rozhodol tak ako som sa rozhodol. Štúdium práva som nikdy neskončil.

Prečo ste sa vôbec rozhodli  pre štúdium práva?

No, to bolo tak… Môj otec bol robotník a veľmi chcel, aby sme mali všetci lepšiu východiskovú pozíciu do života ako mal on. Mám piatich súrodencov, z ktorých sú tri dievčatá. Jedna vyštudovala ekonomiku, druhá medicínu a tretia bude zdravotnou sestrou. V rámci rodinných „srandičiek“ ma vždy podpichovali, že nám chýba právnik a ja som to zobral vážne. Okrem toho, ak máte v rodine toľko súrodencov, musíte byť silný v argumentovaní a toto mi išlo. Vždy som rád pozeral televízne programy v ktorých vystupovali tí pekne oblečení a upravení právnici, ktorí mali vždy pravdu a vtedy som si povedal, že to právo naozaj môže byť niečo pre mňa.

Nastal počas vašej opernej kariéry moment, keď ste si povedali: Škoda, že som to právo nedokončil…?

Ani nie.. Viete, keď som sa rozhodol, že sa budem venovať iba opere, samozrejme boli okolo ľudia, ktorí ma od toho odhovárali a vraveli: Nerob to, radšej skonči to právo, opera nie je práve ten najistejší job. No takéto reči ma paradoxne ešte viac motivovali pracovať na sebe tvrdšie ako dovtedy. Mal som viacero kritických momentov, ktoré by slabšiu povahu položili, no ja som sa tváril, že je všetko ok a podarilo sa mi cez ne preniesť. Je veľmi dôležité, aby ste sa koncentrovali iba na jednu cestu po ktorej chcete ísť, všetko ostatné musíte vypustiť. No a potom na tej mojej, prísne koncentrovanej ceste nastal rok 2002 a ja som debutoval v Európe. A nebolo to v nejakom malom divadle, bolo to priamo v La Scale. Vtedy si poviete: Stálo to za to a rovnako vám to povedia aj tí, ktorí vás od toho spočiatku odhovárali.
„Opera môže byť aj fresh & cool…“

Poďme z milánskej La Scaly do vašej Metropolitnej opery v New Yorku. Aký je to pocit spievať pred 3800 divákmi bez mikrofónov a iných technických pomôcok? Bývate nervózny?

Prvý krát som tam spieval v roku 1999 v rámci celoamerickej súťaže Metropolitan Opera National Council Auditions, ktorú som vtedy nevyhral. To sa mi nepodarilo ani o rok na to, no do tretice, v roku 2001 mi to vyšlo. Keď absolvujete 3 takéto ročníky pred najvyberanejšou porotou a kamerami, ktoré prenášajú súťaž LIVE do celej krajiny, odnaučíte sa byť nervózny.  Ľudia predsa nechodia do divadla, aby videli strémovanú postavičku, ale preto, lebo sa chcú baviť alebo prežiť spolu s vami nejaký silný operný príbeh. Keby som bol nervózny, nemôžem im dať to najlepšie čo je vo mne. Áno, môže sa stať, že máte objektívne zdravotné alebo emocionálne problémy, ktoré vás bohužiaľ na scéne determinujú, ale nikdy nemôžete dať najavo svoju nervozitu.

Keď hovoríme o MET, aký je váš názor na celosvetovo populárny projekt MET Live in HD (priame prenosy z Metropolitnej opery do kín a divadiel po celom svete) ?

Milujem ten projekt! Je úžasné, keď môžete vďaka špičkovej digitálnej technike realizovať niečo o čom sa generáciám spevákov pred nami ani len nesnívalo. Mám veľa priateľov na facebooku alebo na twitteri, ktorí mi píšu svoje pozdravy a postrehy po tom ako práve prišli z miestneho kina alebo divadla a videli ma spievať v Armide alebo v Popoluške. A tí ľudia sú z Číny, Venezuely alebo zo Slovenska. A je fantastické, že je do projektu zapojená práve MET so svojou vysokou úrovňou operných predstavení, kde spievajú speváci ako Renee Fleming, Dmitry Hvorostovsky, Bryn Terfel alebo Joyce di Donato, teda tí najlepší, ktorí sa momentálne v opernej branži nachádzajú.

Viete o tom, že aj ľudia na Slovensku vás spoznali práve vďaka tomuto projektu?

Naozaj? Vďaka Armide? Áno, toto bol pre mňa mimoriadne dôležitý moment v kariére, videl som to vďaka reakciám agentov a promotérov z celého sveta, ktoré v priebehu niekoľkých dní po prenose. A vidím to aj teraz, ak by tento projekt nebol, tak som si nie celkom istý, či by sme sa teraz bavili o mojich nadchádzajúcich koncertoch na Slovensku (smiech)…

Okrem tohto projektu sú v súvislosti  s operou momentálne veľmi populárni aj tzv. crossoveroví umelci typu Andrea Bocelli alebo  Il Divo, ktorí spájajú operu s popom. Aký máte na to názor?

Fandím tomu. Sú totiž ľudia, ktorých neohúrite hneď na úvod Verdim alebo Wagnerom, ale potrebujú byť do sveta opery jemne a citlivo pozvaní možno aj cez takéto projekty. Veľmi si vážim umelcov typu Andrea Bocelli, lebo robia veľkú službu pre operu, tým že sú pre mnohých fanúšikov hudby akousi „prestupnou stanicou“ medzi ľahšími žánrami a klasikou. Poznám veľa ľudí, ktorí si našli cestu ku klasike práve cez takéto „crossovery“ a dnes bežne chodia do opery na Pucciniho či Mozarta.

Fakt je, že na Slovensku chodia do opery skôr ľudia vyššieho veku. Aký je trend v USA?

U nás je podobne ako v západnej Európe cítiť, že operní producenti sa snažia priblížiť operu aj mladšiemu divákovi. Bohužiaľ, doteraz sa táto stránka zanedbávala a preto vidíte aj u nás v hľadisku väčšinou ľudí nad 60 rokov. V USA sú momentálne veľmi IN projekty pre základné školy a stredné školy, pomocou ktorých sa deti a teenageri viac zblížia so svetom opery a postupne zisťujú, že opera môže byť aj „fresh & cool“, teda blízka aj im. Samozrejme, nemôžeme byť naivní v tom, že sa z nich na druhý deň stanú veľkí operní fanúšikovia, no základy dané v nízkom veku v nich ostanú a povedzme po rokoch sa môžu objaviť a priviesť ich naspäť do opery na Rossiniho či Verdiho.

Môžete mať na návrate mladšieho diváka do opery svoj podiel aj vy, speváci?

Určite áno, pre mňa osobne je riešenie tohto „problému“ veľkou výzvou. Tým že som ten „obyčajný chalan“ z Ohia, tak nemám problém spievať a vystupovať moderne, dokonca ma to baví…

(Dokončenie zajtra)