Leo Nucci v SND: bonbónek na závěr a malé zhodnocení sezony

  1. 1
  2. 2

Po tenoristovi José Curovi v Otellovi, dirigentovi Nellovi Santim v Requiem zavítala do Opery Slovenského národného divadla v závere sezóny tretia zahraničná osobnosť svetového formátu, barytonista Leo NucciZhodou okolností, aj jemu pripadla verdiovská parketa, rola Francesca Foscariho v u nás pomerne málo známom ranom skladateľovom opuse Dvaja Foscariovci.

Pred nedávnom sedemdesiatročný umelec sa neuveriteľne dlho drží na vrchole kariéry, dodnes neopúšťa najvýznamnejšie operné scény sveta.  Priamo z milánskej La Scaly (Luisa Miller) viedla jeho cesta do Bratislavy, budúcu sezónu začne v Barcelone (Sila osudu) a Palerme (Dvaja Foscariovci) a na jar sa v titulnej postave Nabucca objaví opäť v milánskej La Scale a londýnskej Covent Garden. V ostatnom období sa Leo Nucci zaoberá takmer výlučne verdiovským repertoárom. Je najmladším z trojice veľkých barytonistov (popri Pierovi Cappuccillim a Renatovi Brusonovi), ktorá niekoľko desaťročí udávala trend a štýl talianskej  vokálnej interpretácie. Všetci boli častými javiskovými partnermi Petra Dvorského a práve Nucci je už jediným z nich (Cappuccilli nie je medzi živými), čo dodnes demonštruje živú školu bel canta.

Zvlášť v postave vyše 80-ročného benátskeho dóžu je umelcov vek skôr bonusom. K vykresleniu kľukatého osudu zlomeného starca, prežívajúceho vo svojom vnútri konflikt otca a panovníka, nepotrebuje žiadne vonkajšie herecké a výrazové barličky. Dokáže sa bez veľkých gest, no s o to vnútornejším emocionálnym stotožnením vyrovnať s definitívnou porážkou v súkromnom i politickom živote.

Bratislavské vystúpenie Lea Nucciho potvrdilo, že zdravý technický základ, hlasová hygiena a disciplína dovoľujú zachovať si dlhodobú umeleckú i mentálnu sviežosť. Počul som ho po roku 1989 veľakrát, vo Viedenskej štátnej opere, v Arene di Verona či v Ríme, no na kvalite jeho tónu sa nič podstatné nezmenilo. Stále je to materiál pôsobiaci ako balzam, okrúhly, mäkký, vyrovnaný v registroch, s fascinujúcou hornou polohou, ktorá vždy bývala jeho výsadou. Nucci nikdy nestrhával mimoriadne veľkým fondom, či primárnou dramatickou silou, jeho doménou vždy bývala  – a dodnes je – elegancia kantilény, nekonečne dlhé, o dych opreté frázy a zmysel pre hudobno-výrazové vypointovanie detailov. Presne tie isté devízy sú piliermi jeho portrétu Francesca Foscariho. Síce bratislavská inscenácia Dvoch Foscariovcov z októbra 2010 (réžia Marián Chudovský, scéna Jozef Ciller)  patrí k nevydarenejšej časti repertoáru, jeho prítomnosť na javisku a osobnostné vyžarovanie, dodali predstaveniu priam zázračnú injekciu optimizmu. Leo Nucci pritom nemusel prepínať svoj hlas, dokonca vo finále 2.dejstva sa mohol zjavne šetriť, aj tak profil postavy bol ucelený a z umelca vyžarovala charizma. Tretie dejstvo a veľká záverečná scéna už boli plne v jeho moci. Výčitky svedomia, rezignáciu a smrť vykreslil v nuansách výrazu, dynamiky, v akcentoch na slovo pretavené do hudby. Bola to ukážka kultivovaného verdiovského spevu, syntéza technickej neomylnosti a emocionálnosti prejavu.Napriek tomu, že od svojich bratislavských javiskových partnerov je hádam o tri desaťročia starší, paradoxne, jeho hlas znel najsviežejšie. Louise Hudson (Lucrezia) pôsobila miestami trocha unavene, jej mezza voce nemalo mäkkosť a opojnosť farby, občas jej ušlo viac vibrata, no dramatické vrcholy zneli prierazne a koloratúry vyspievala pomerne poctivo. Značné technické limity vo vysokej polohe znova odhalil v roli Jacopa stály hosť bratislavskej opery, maďarský tenorista Boldizsár László. Neuváženým a permanentným obsadzovaním do dramatických postáv sa dostáva predčasne do problémov, z ktorých sa samovoľne a takomto režime nasadenia ťažko dostane.Popri hosťujúcom Leovi Nuccim sa žiada zo štvrtkového predstavenia vyzdvihnúť ešte jedno meno. Je to mladý dirigent Martin Leginus, ktorý napriek nadpriemernému talentu počas Dvorského éry nedostal žiadnu samostatnú premiéru (nemá ju naplánovanú ani do budúcej sezóny), hoci neraz v reprízach dokázal, že najmä pre taliansku operu má nie každodenné dispozície. Našťastie sa nezopakovalo to, čo v prípade nedorozumení v tempách a celkovej koncepcii postavy medzi José Curom a Ondrejom Lenárdom v Otellovi. Vznikol silný dojem, že Leo Nucci a Martin Leginus sa vzájomne rešpektovali, dýchali a modelovali frázy spoločne, že vyznávali tú istú poetiku výrazu. Výsledok, aj čo sa týka výkonu orchestra, dopadol nad očakávanie. Reakcie publika na vystúpenie prominentného hosťa boli mimoriadne srdečné. Záhadou už len ostáva, že ani takého osobnosti nedokážu naplniť hľadisko novej budovy (ani po vypísaní dodatočných „akciových“ cien za vstupenky) do posledného miesta. Vraví sa –  koniec dobrý, všetko dobré. Žiaľ, pre ukončenú sezónu Opery SND to celkom neplatí a rovnako v celoštátnom meradle sa uplynulý divadelný rok – až na niektoré výnimky – nevymanil z bežnej úrovne. Bratislava zažila druhú (a s najvyššou pravdepodobnosťou poslednú) sezónu pod vedením Petra Dvorského, Košice a Banská Bystrica zasa prvú s novými umeleckými šéfmi Karolom Kevickým a Šimonom Svitkom. Ako celok ju možno nazvať rokom českých režisérov. Z jedenástich premiér (vrátane dvoch operiet) ôsmim vtisli vizuálny tvar umelci zo susednej opernej kultúry. Len tri režírovali domáci tvorcovia. Logicky sa natíska otázka – prečo? Že ich nemáme, je konštatovaním sotva polopravdivým. Jednak dnes diplom z opernej réžie nie je žiadnou výlučnou podmienkou, jednak nevyužívame ani tých, ktorí boli na daný žáner školení. Paradoxne, práve činoherný režisér Roman Polák dosiahol Cikkerovým Coriolanom v banskobystrickej Štátnej opere najpozoruhodnejší výsledok a najspornejší, rovnako v opere Jána Cikkera, operná režisérka Andrea Hlinková v bratislavskom Misterovi Scroogeovi.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Verdi: Dva Foscariové (SND Bratislava)

[Total: 23    Average: 3.3/5]

Související články


Napsat komentář