Lohengrin v Bratislavě: velký otazník z plakátu doletěl pod padákem
Veľký otáznik z plagátu doletel pod padákom
Richard Wagner po dvoch desaťročiach v SND
Tak ho tu konečne máme. Richarda Wagnera. Vďaka dvestoročným narodeninám? Z ambície popasovať sa s náročnejšou látkou? Z dramaturgickej povinnosti? A či z úprimnej vôle naservírovať divákovi autora, ktorý dodnes lomcuje vášňami? 
V predstihu sa zjavil veľký červený otáznik na bielom propagačnom plagáte. „Kto si?“ – pýtal sa päťpísmenkový slogan. Odpovede z veľkej časti ponúkli dve víkendové premiéry Lohengrina na javisku novej budovy Opery Slovenského národného divadla. No ešte pred nimi metaforický znak a predovšetkým dvojité jubileum napomohli nečakanej mediálnej vlne (vďaka za ňu, bolo na čase ju odštartovať), rozpitvávajúcej zjav Richarda Wagnera komplexne. Nielen jeho opernú tvorbu, jej genialitu sotva poprie aj zarytý „antiwagnerián“. Ale Wagnera ako vari najrozporuplnejšiu bytosť v hudobných dejinách. Nespozoroval som dosiaľ, žeby slovenský mediálny priestor (bravúrna úvaha Róberta Bayera v mesačníku Hudobný život, esej Adama Bžocha v Pravde, podnetný článok Zuzany Uličianskej v denníku Sme) uvažoval tak otvorene a bez predsudkov aj o ľudských a morálnych zlyhaniach kontroverzného operného giganta. Zatiaľ sa tejto téme (strategicky ?) vyhla len inak hĺbavá a odborne nespochybniteľná štúdia v bulletine, ktorá po bagatelizujúcom úvodníku v programom zošite k Tannhäuserovi z roku 1994 (bol to posledný Wagner v SND), mohla načrtnúť aj v našich reláciách doteraz viac-menej tabuizovaný aspekt.
Opera SND a Lohengrin: áno či nie? Z pohľadu dramaturgie oboje. Jednoznačný súhlas vedie cez prizmu takmer dve desaťročia pretrvávajúcej absencie diela Richarda Wagnera na prvej slovenskej scéne a odstupu necelých 37 rokov od premiéry predchádzajúceho bratislavského Lohengrina. Minimálne jedna generácia (umelcov i divákov) bola ukrátená o šancu priamej konfrontácie s predlohou. Zároveň sa však žiada uvažovať aj z iného zorného uhla. Sledujúceho kontext wagnerovských naštudovaní počas 93 sezón Slovenského národného divadla. Ak si uvedomíme, že celou históriou inštitúcie sa vinú len sporadické návraty k romantickej časti skladateľovho odkazu (najmä k Blúdiacemu Holanďanovi, Tannhäuserovi a Lohengrinovi) a posledný iný, nazvime ho „signifikantný“ Wagner zaznel z dosák SND len trikrát (Zlato Rýna roku 1928, Tristan a Izolda roku 1934 a o rok neskôr Parsifal) – dovedna v pätnástich predstaveniach a českých prekladoch – je azda namieste otvoriť aj túto paralelnú otázku. Pádnych argumentov, prečo na „veľkého Wagnera“ nemáme, by sa zrejme stále našlo nadostač. Ale rovnako verím, že vôľa stavania náročnejších cieľov, dvíhania latky kritérií a ambícia prekročenia vlastného tieňa si tiež nájde svojich zástancov. Zvlášť, keď sa riaditeľ Opery SND a šéfdirigent Friedrich Haider v predpremiérovom období vyjadril, že po istom čase by mohlo dôjsť aj k prvému slovenskému uvedeniu Majstrov spevákov norimberských. Ak by sa tak stalo už uplynulý víkend, ak by na mieste Lohengrina stál ktorýkoľvek zo siedmich neskorších opusov, mohli sme sa hrdiť aj výrazným dramaturgickým posunom. Bola by to vysoko cenená pridaná hodnota. Ale – úprimne – vďaka aj za Lohengrina.
Ako sa dnes vyrovnať s touto látkou? To je kľúčová otázka každého zodpovedného inscenátora. Bratislava sa rozhodla (zmluvu podpísalo ešte predchádzajúce vedenie opery) ísť do koprodukcie s Litovským národným divadlom opery a baletu vo Vilniuse a ponúknuť priestor lotyšskému režisérovi Andrejsovi Žagarsovi. V tíme spolupracovníkov má najmä svojich rodákov (scénograf Reinis Suhanovs, kostýmová výtvarníčka Kristine Pasternaka, choreografka Elita Bukovska), len svetelný dizajnér je Angličan (Kevin Wyn-Jones). Žagars rešpektuje fakt, že námetom diela je stredoveká sága. Na tom nič nezmenia ani okolnosti, ako Lohengrina precítil sám skladateľ, aké podnety adresoval do jeho rozorvaného vnútra, aké posolstvá vyslal navonok hudbou a slovom. Či v rytierovi svätého grálu videl sám seba, či ženská hrdinka z neho spravila revolucionára a podobné úvahy sú síce v genéze diela nesmierne zaujímavé, nemenia však podstatu, že ide o ilúziu. Žiaden reálny, pozemský dej v Lohenginovi nehľadajme, o to intenzívnejšie načúvajme jeho emocionálnym a filozofickým odkazom. Zjednodušene – spor dobra a zla pulzuje nad časom a priestorom.
Žagarsovho hrdinu neprinesie loďka ťahaná labuťou. Okolo roku 1940, kam dej presadil (nota bene Hitler, fanatický obdivovateľ Wagnera, bol pri moci!), už takýmto fígľom verili azda len vo večerníčkoch. A snáď (to si osobne netrúfam odhadnúť) v kostoloch. Možno preto Lohengrin pristáva na padáku, možno preto dejiskom je katedrála, možno preto vojenské uniformy. Je to jedna z interpretačných eventualít. Iks alternatív by bolo rovnako prípustných, rovnako (ne)logických, rovnako polarizujúcich a skúšajúcich toleranciu verejnej mienky. Ponechať rozprávku rozprávkou, alebo šifrovať do nej podobenstvá? Táto dilema nepozná jednoznačnú odpoveď. A aj to je na dnešnom opernom divadle pikantné.
Bratislavský Lohengrin je aktualizáciou, nie však provokáciou. Andrejs Žagars v režisérskom rukopise nemá v úmysle dvíhať krvný tlak ani zrýchľovať tep. Z jeho Lohengrina nikoho neodvezie sanitka (viď nedávne udalosti v zahraničí) a nádejam sa, že málokto sa ráno po predstavení (ak vôbec dokázal zaspať) zobudí bez nutnosti zamyslieť sa nad predchádzajúcim štvorhodinovým večerom. Toto považujem za lakmusový papier inscenácie. Ak spustením poslednej opony nepadne do zabudnutia.
Žagars so Suhanovsom a Pasternakovou ponúkli poetiku v značnej miere minimalizujúcu mýtus predlohy i pátos realizácie. Zvolili si kľúč, ktorý kreslí mnoho scén tak, že (vzaté čisto akademicky) aj bez väzby na hudbu a text, môžu pôsobiť ako intímna ľudská dráma, konflikt kladných a záporných vlastností, potrestanie vinníkov a víťazstvo dobra. Politikum je vnášané nevtieravo, do druhého plánu a nevnucujú ho ani štylizované vojenské uniformy. Výtvarne ide o čistý a vzdušný priestor, bez konkretizujúceho religiózneho koloritu, ktorý ožíva a variuje prostredníctvom projekcií. Je to síce v súčasnosti dosť sprofanovaná metóda, no v tejto inscenácii zväčša pôsobí funkčne. Premietanie videí počas medzihier možno zaúčinkovalo skôr v meste pôvodnej premiéry inscenácie (ide o dobové zábery Vilniusu), v Bratislave by som si ich absenciu a sústredenie sa na hudbu vedel predstaviť. K pozitívam Žagarsovej koncepcie radím skutočnosť, že – odhliadnuc od rozporu medzi libretom a javiskom v prípade labute verzus padáka – citlivo vníma hudbu, aranžuje akcie v súlade s ňou a pomerne detailne formuje charaktery. Tie vyšli v dvojici Elsa – Lohengrin nesmierne účinne na druhej premiéra, v páre Ortrud – Telramund zasa na prvej. Bez zbytočných ornamentov je stvárnený svadobný pochod, účinne, no nie celkom jednoznačne vyznieva záverečné objatie Elsy s malým Gottfriedom. Žagarsova Elsa umiera? Otáznik…
Podiel dirigenta Friedricha Haidera na vyznení nového bratislavského Lohengrina je podstatný. Pokiaľ by tu jestvovala tradícia a mali sme v živej pamäti zopár produkcií, dalo by sa azda uvažovať o miere opodstatnenosti veľmi svižných temp. Určite by bolo možné (na prvej premiére, druhá bola podstatne konsolidovanejšia) polemizovať s predohrou, kde dynamické spektrum sa neodvíjalo od najnižšej hladiny, možno s niektorými inými detailmi, mierou „striebra“ v sláčikoch, atď. To je však normálne aj na takpovediac bayreuthskej úrovni. Malichernosť tento raz nie je namieste. Vštiepiť orchestru a zboru (poctivo pripravenému Pavlom Procházkom) wagnerovskú poetiku a sloh, keď sa jej dlhé roky nevenoval, znamenalo takmer začať od nuly. Haider je však trpezlivý a cieľavedomý. Zdá sa, že v našom divadle zakorenenú floskulu „nejde to lebo“ zmietol z povrchu a nadradil ju imperatívom „musí to ísť!“. A ono to išlo. Postupne, v priebehu prvého večera sa orchester uvoľnil a rešpektoval aj paletu farieb, temp i dynamiky. Komplikovaný zborový part preveril dispozície aparátu a potvrdil, že po poctivej príprave je kompetentný zdolávať aj najnáročnejšie úlohy. Pochvalu si zaslúžia aj členovia Bratislavského chlapčenského zboru, vedeného Magdalénou Rovňákovou.
V sólistickom obsadení prvej premiéry dominovali slovenskí umelci. Je to konštatovanie o to radostnejšie, že až na jednu výnimku nik z nich nemal s Wagnerom skúsenosti. Peter Mikuláš ako Heinrich Vtáčnik má rolu vyskúšanú z ostravskej inscenácie (má za sebou aj Hermanna z Tannhäusera či Dalanda z Blúdiaceho Holanďana) a podal najdokonalejší výkon večera. Jeho majestátny, v každej polohe objemný a balzamovo znejúci bas priam dokonale spojil legátovú frázu s deklamačným princípom. Z interpretácie sálala kráľovská dôstojnosť, jeho vokálne i herecko-výrazové prostriedky maximálne korešpondovali s postavou aj s réžiou. Napäto očakávaný debut Miroslava Dvorského v titulnej úlohe dopadol tiež úspešne. Potvrdil čo platí vo svete, že „italianita“ v timbri a rešpektovanie zákonitostí belcantového frázovania, môžu byť pre Lohengrina (a Placido Domingo či Jonas Kauffmann potvrdzujú že aj v iných úlohách) len bonusom. Dvorského spinto tenor na titulný part postačoval objemom a priebojnosťou, v polohách znel vyrovnane, tón mal lesk i energiu. Zrejme v reprízach si sily rozloží tak, aby Rozprávanie o sv. grále malo silnejšiu gradácia, celkovo dozrie aj v detailoch výrazu a zbaví sa patetických gest.
Z dvojice ženských postáv jednoznačne uprednostňujem Adrianu Kohútkovú ako Elsu z Brabantu. Dominantné miesta mala v lyrických pasážach a vo vyššej strednej i vysokej polohe. Tam jej hlas znel okrúhlo, dominoval nad orchestrom a prednášal nielen noty ale aj význam slova. Mladodramatický soprán je pre part Elsy nevyhnutnosťou a umelkyňa sa momentálne v tomto odbore udomácňuje. Spoľahnúť sa môže na veľmi zdatnú techniku, takže menšie manko farebnosti stredov v dramatických pasážach by ďalším zrením malo vymiznúť. Slabým miestom premiéry bola hosťujúca švajčiarska sopranistka Mona Somm ako Ortrud. Napriek maximálneho hereckému nasadeniu a expresivite výrazu jej k naplneniu partu chýbalo to podstatné. Farebný a v nižšej polohe rezonančný hlas. Wagnerovskú deklamáciu nemôže nahradiť parlando. Ďalší hosť večera, z Bulharska pochádzajúci barytonista Anton Keremidtchiev (Friedrich z Telramundu), je štýlovo precíznym a tónovo príjemne sfarbeným predstaviteľom vypätej roly. Pokiaľ nemusel súperiť s masou orchestra (to nejde na vrub dirigenta) znel presvedčivo, v miestach dramaticky vyhrotených mu chýbal údernejší tón. Spoľahlivým, hoci lyrickým predstaviteľom Kráľovského hlásateľa bol Daniel Čapkovič.
Druhá premiéra mala kompletne zmenené obsadenie. Jolana Fogašová je úplne inou Elsou ako Adriana Kohútková. Mezzosopránový „pôvod“ svojho hlasu zúročuje v sýtych a rezonančných hĺbkach, strednú a vysokú polohu má technicky zvládnutú a má dostatok rezerv, aby mohla vnášať do výrazu rozmanité dynamické odtiene. Herecky pôsobivo a bez afektu vyjadrila celú paletu charakteru roly. Podobne prirodzene a bez veľkooperných gest, teda v súlade s koncepciou Žagarsa, vyznel titulný hrdina v podaní Ferdinanda von Bothmera. Jeho lyrický tenor už v stredoch nadobúda tmavší fundament, vo výškach je zatiaľ o niečo užší a svetlejší, no v tóne koncentrovaný. Oproti alternantke je Denisa Hamarová (Ortrud) vo veľkej výhode, že jej hlas má farbu a obsah. Je to však mezzosoprán, takže v najvyšších tónoch (prejavilo sa to najmä v 3.dejstve) sa už dotkla hraníc svojich možností. Stredy a hĺbky však zneli skvelo. Jakub Kettner dobre pozná rolu Telramunda (vytvára ho v ostravskej inscenácii) a vie ako si rozložiť sily. V druhom dejstve dominoval farebne bohatým, v každej polohe technicky vyváženým barytónom, ktorý s orchestrom držal rovnocenný dialóg. Jozef Benci (Heinrich Vtáčnik) sa cítil bezpečne v strednej a hlbokej polohe, tessitura partu je však preňho trocha privysoká. Ján Ďurčo bol dramatickejším Kráľovským hlásateľom, no jeho hlas má priveľa vibrata.
Hodnotenie autora recenzie: 80 %
Richard Wagner:
Lohengrin
Hudobné naštudovanie: Friedrich Haider
Dirigent: Friedrich Haider (alt. Martin Leginus)
Réžia: Andrejs Žagars
Scéna: Reinis Suhanovs
Kostýmy:Kristine Pasternaka
Pohybová spolupráca: Elita Bukovska
Svetelný design: Kevin Wyn-Jones
Dramaturgia: Slavomír Jakubek
Zbormajster: Pavol Procházka
Orchester a zbor Opery SND
Premiéry 24.a 16. mája 2013 Sála opery a baletu, nová budova SND Bratislava
Kráľ Heinrich – Peter Mikuláš / Jozef Benci
Lohengrin – Miroslav Dvorský / Ferdinand von Bothmer
Elsa Brabantská – Adriana Kohútková / Jolana Fogašová
Friedrich z Telramundu – Anton Keremidtchiev / Jakub Kettner
Ortrud – Mona Somm / Denisa Hamarová
Kráľovský hlásateľ – Daniel Čapkovič / Ján Ďurčo
Vojvoda Gottfried – Róbert Klenka / Lukáš Mňačko
Štyria brabantskí šľachtici – Martin Gyimesi, Martin Klempár, Milan Kľučár, Daniel Hlásny / Martin Smolnický, Mário Tóth, Ján Keder, Michal Želonka
www.snd.sk
Foto z inscenace Anton Sládek
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
