Lohengrin v Bratislavě: velký otazník z plakátu doletěl pod padákem

Veľký otáznik z plagátu doletel pod padákom
Richard Wagner po dvoch desaťročiach v SND

Tak ho tu konečne máme. Richarda Wagnera. Vďaka dvestoročným narodeninám? Z ambície popasovať sa s náročnejšou látkou? Z dramaturgickej povinnosti? A či z úprimnej vôle naservírovať divákovi autora, ktorý dodnes lomcuje vášňami? V predstihu sa zjavil veľký červený otáznik na bielom propagačnom plagáte. „Kto si?“ – pýtal sa päťpísmenkový slogan. Odpovede z veľkej časti ponúkli dve víkendové premiéry Lohengrina na javisku novej budovy Opery Slovenského národného divadla. No ešte pred nimi metaforický znak a predovšetkým dvojité jubileum napomohli nečakanej mediálnej vlne (vďaka za ňu, bolo na čase ju odštartovať), rozpitvávajúcej zjav Richarda Wagnera komplexne. Nielen jeho opernú tvorbu, jej genialitu sotva poprie aj zarytý „antiwagnerián“. Ale Wagnera ako vari najrozporuplnejšiu bytosť v hudobných dejinách. Nespozoroval som dosiaľ, žeby slovenský mediálny priestor (bravúrna úvaha Róberta Bayera v mesačníku Hudobný život, esej Adama Bžocha v Pravde, podnetný článok Zuzany Uličianskej v denníku Sme) uvažoval tak otvorene a bez predsudkov aj o ľudských a morálnych zlyhaniach kontroverzného operného giganta. Zatiaľ sa tejto téme (strategicky ?) vyhla len inak hĺbavá a odborne nespochybniteľná štúdia v bulletine, ktorá po bagatelizujúcom úvodníku v programom zošite k Tannhäuserovi z roku 1994 (bol to posledný Wagner v SND), mohla načrtnúť aj v našich reláciách doteraz viac-menej tabuizovaný aspekt.

Opera SND a Lohengrin: áno či nie? Z pohľadu dramaturgie oboje. Jednoznačný súhlas vedie cez prizmu takmer dve desaťročia pretrvávajúcej absencie diela Richarda Wagnera na prvej slovenskej scéne a odstupu necelých 37 rokov od premiéry predchádzajúceho bratislavského Lohengrina. Minimálne jedna generácia (umelcov i divákov) bola ukrátená o šancu priamej konfrontácie s predlohou. Zároveň sa však žiada uvažovať aj z iného zorného uhla. Sledujúceho kontext wagnerovských naštudovaní počas 93 sezón Slovenského národného divadla. Ak si uvedomíme, že celou históriou inštitúcie sa vinú len sporadické návraty k romantickej časti skladateľovho odkazu (najmä k Blúdiacemu Holanďanovi, Tannhäuserovi a Lohengrinovi) a posledný iný, nazvime ho „signifikantný“ Wagner zaznel z dosák SND len trikrát (Zlato Rýna roku 1928, Tristan a Izolda roku 1934 a o rok neskôr Parsifal) – dovedna v pätnástich  predstaveniach a českých prekladoch – je azda  namieste otvoriť aj túto paralelnú otázku. Pádnych argumentov, prečo na „veľkého Wagnera“ nemáme, by sa zrejme stále našlo nadostač. Ale rovnako verím, že vôľa stavania náročnejších cieľov, dvíhania latky kritérií a ambícia prekročenia vlastného tieňa si tiež nájde svojich zástancov. Zvlášť, keď sa riaditeľ Opery SND a šéfdirigent Friedrich Haider v predpremiérovom období vyjadril, že po istom čase by mohlo dôjsť aj k prvému slovenskému uvedeniu Majstrov spevákov norimberských. Ak by sa tak stalo už uplynulý víkend, ak by na mieste Lohengrina stál ktorýkoľvek zo siedmich neskorších opusov, mohli sme sa hrdiť aj výrazným dramaturgickým posunom. Bola by to vysoko cenená pridaná hodnota. Ale – úprimne – vďaka aj za Lohengrina.Ako sa dnes vyrovnať s touto látkou? To je kľúčová otázka každého zodpovedného inscenátora. Bratislava sa rozhodla (zmluvu podpísalo ešte predchádzajúce vedenie opery) ísť do koprodukcie s Litovským národným divadlom opery a baletu vo Vilniuse a ponúknuť priestor lotyšskému režisérovi Andrejsovi Žagarsovi. V tíme spolupracovníkov má najmä svojich rodákov (scénograf Reinis Suhanovs, kostýmová výtvarníčka Kristine Pasternaka, choreografka Elita Bukovska), len svetelný dizajnér je Angličan (Kevin Wyn-Jones). Žagars rešpektuje fakt, že námetom diela je stredoveká sága. Na tom nič nezmenia ani okolnosti, ako Lohengrina precítil sám skladateľ, aké podnety adresoval do jeho rozorvaného vnútra, aké posolstvá vyslal  navonok hudbou a slovom. Či v rytierovi svätého grálu videl sám seba, či ženská hrdinka z neho spravila revolucionára a podobné úvahy sú síce v genéze diela nesmierne zaujímavé, nemenia však podstatu, že ide o ilúziu. Žiaden reálny, pozemský dej v Lohenginovi nehľadajme, o to intenzívnejšie načúvajme  jeho emocionálnym a filozofickým odkazom. Zjednodušene – spor dobra a zla  pulzuje nad časom a priestorom.

Žagarsovho hrdinu neprinesie loďka ťahaná labuťou. Okolo roku 1940, kam dej presadil (nota bene Hitler, fanatický obdivovateľ Wagnera, bol pri moci!), už takýmto fígľom verili azda len vo večerníčkoch. A snáď (to si osobne netrúfam odhadnúť) v kostoloch. Možno preto Lohengrin pristáva na padáku, možno preto dejiskom je katedrála, možno preto vojenské uniformy. Je to jedna z interpretačných eventualít. Iks alternatív by bolo rovnako prípustných, rovnako (ne)logických, rovnako polarizujúcich a skúšajúcich toleranciu verejnej mienky. Ponechať rozprávku rozprávkou, alebo šifrovať do nej podobenstvá? Táto dilema nepozná jednoznačnú odpoveď. A aj to je na dnešnom opernom divadle pikantné.Bratislavský Lohengrin je aktualizáciou, nie však provokáciou. Andrejs Žagars v režisérskom rukopise nemá v úmysle dvíhať krvný tlak ani zrýchľovať tep. Z jeho Lohengrina nikoho neodvezie sanitka (viď nedávne udalosti v zahraničí) a nádejam sa, že málokto sa ráno po predstavení (ak vôbec dokázal zaspať) zobudí bez nutnosti zamyslieť sa nad predchádzajúcim štvorhodinovým večerom. Toto považujem za lakmusový papier inscenácie. Ak spustením poslednej opony nepadne do zabudnutia.