Londýn: vylovená perla

Pavol Juráš, 26.06.2014 0:00

Predstava, že nejaké domáce divadlo, nemusí byť nutne operné, vďaka donátorom, ktorí zaplatia náklady, vráti na repertoár niektorú inscenáciu, je asi celkom šialená. V tomto je západ ďaleko pred nami. Po znovu nasadení Bizetovej opery Lovci perál na repertoár v Anglickej národnej opere je nutné konštatovať, že je pred nami i o niekoľko míľ aj v kvalite inscenovania. English National Opera už dlhé desaťročia hľadá ideálny tvar svojho repertoáru. Hľadá nezvyklých, neetablovaných operných režisérov, strednú cestu výkladu medzi aktualizáciou bez samo účelných schválností režijného divadla. Zostala verná svojmu princípu, ktorým je spievanie diel v anglickom preklade. Či v pestrosti repertoáru a inscenačných výkladov prekonala už i Royal Opera House nie je dôležité. Dôležitá je fascinujúca remeselná zručnosť a starostlivosť, ktorú inscenačné tímy a súbor venuje svojim inscenáciám. Problematika inscenovania romantického odkazu francúzskej opery devätnásteho storočia je zrejmá, je však isté, že ísť na Lovcov perál môže znamenať buď vidieť nejakú muzeálnu vykopávku, alebo streštenú modernu, kde je v záujme dramaturgie a akčnosti mnohé postavené na hlavu. Režisérka, dramatička, filmárka Penny Woolcock vďaka osobitnému prístupu našla ideálny tvar ako resuscitovať hudobne pôsobivé dielo poplatné dobe vzniku a zároveň ho vybaviť divadelnými postupmi, v ktorých sa vyžíva súčasné divadlo bez ohľadu na žáner. Režisérkina prvá opera po filmovej a divadelnej kariére bol Doktor Atomic v Met (2008). Lovci perál v English National Opera prišli o dva roky neskôr a na konci tejto sezóny sa dočkali obnovenej premiéry. Čaká ich presun do Met, s ktorou Londýn naplánoval koprodukciu. Woolcock vymyslela inscenačný kľúč, ktorý svojou pôsobivosťou prekonal i banálnosť poézie libreta, skladateľove žánrové nástrahy medzi operou lyrique a grand operou a priniesol i aktuálny morálny apel. Režisérka s výtvarníkom scény Dickom Birdom neabsentovali na orientálnu krásu prostredia Cejlónu, ale naopak ho znásobili spektakulárnou scénou, ktorá má svoje architektonické a výtvarné kvality.

V prvom dejstve sme uchvátení storočiami overenou architektúrou týchto krajín, malými domčekmi, ktoré stoja na nohách vo vode a rastú na sebe ako huby. S pôsobivou perspektívou toto novodobé sídlisko, kde niet miesta a domy sa na seba lepia a podopierajú, vytvára orientálnu poetiku. Zároveň pozornému divákovi neujdú drobné detaily odkazujúce na dnešok a problémy so životným prostredím, či chudobou. Scéna je variabilná a vytvára sugestívne premeny, pričom neustále vytvára zložité bludisko uličiek a príbytkov, za ktorými a medzi ktorými sa zrkadlí zátoka, v ktorej lovci perál hľadajú dary mora, za predaj ktorých získajú biedny príjem. V pozadí scény, bez toho, aby rušil či exhiboval, stojí ako výkričník divákovi moderný bilboard s belostnou rukou utopenou vo vode s heslom Hlboké potešenie z hlbín. Vďaka fascinujúcemu svieteniu možné obydlie romantického príbehu opery, zároveň však možné apokalyptické miesto súčasnej tragédie vykorisťovania oceánu a ľudí. Režisérka sa vyžíva v kreslení vody a hladiny mora podľa exotických nálad hudby. Dosahuje to banálnymi scénografickými trikmi, ktoré však svojim remeselným zvládnutím vytvárajú okúzľujúci pocit 3D reality. Hladina je raz pokojná a chladná ako ľad, potom príde vášnivá noc a mesiac rozbúri vlny, a na záver druhého dejstva strašidelná tsunami zaplaví celú dedinku ako hnev bohov. Brilantná práca svetla s projekciou, ktorá znázorňuje oblaky, lunu, či prírodnú katastrofu je nám v našich divadlách stále odoprená. Woolcock nezaprie svoje bohaté filmárske skúsenosti. Realistický rozmer drámy dotvára tretie dejstvo po povodni, kedy v koloniálnej kancelárii Zurgu, ktorý tvrdo vládne táboru lovcov a ich rodín, nezostal jediný list papiera so záznamami suchý. Dramatický cit pre výstavbu drámy režisérka umocňuje sugestívnym záverom, kedy po dvoch hodinách vody Zurgom založený požiar skutočne fyzicky na scéne prítomný, vyvolá v divákovi ohromnú zmenu pocitov. Fyzicky prítomný oheň, hodný filmovej reality, v závere drámy vykoná svoju katarziu. Zároveň režisérka neabsentuje na zmysluplné psychologické rozkrytie a herecké vedenie postáv.

Dokonale typovo vybraní speváci, plastický hlas ľudu dediny v mohutných skladateľových zboroch, záhadný veľkňaz a prekrásna, panenská Leila. Zároveň vedľa naturalistického hrania, tretie dejstvo; dueto Zurgu a Leily je na pohybovej mizanscéne prinajmenšom na úrovni druhého dejstva Toscy, Woolcock cíti potrebu šokujúcich efektov v duchu grand opery. Leilin extatický príchod na lodi, ktorá sa plaví zátokou medzi chudobné chatrče, vedľa milostného dueta Leily a Nadira na lodičke lovci perál, ktorí sa potápajú a hľadajú perly, gradácia s povodňou, excelentné detaily ako projekcia tváre Leily pri slávnom duete Nadira a Zurgu… to je len pár umných kúzelníckych trikov inscenačného tímu, ktorými fascinujúco oživujú divadelnú poéziu efektov, ktoré operu sprevádzajú od jej vzniku, akurát sa bohužiaľ niekde v invencii tvorcov stratili.

Úsiliu režisérky dopomáha aj dirigent a hudobné naštudovanie Jeana-Luca Tingauda. Ten brilantne vedie orchester nielen k pochopeniu žánru, k pôsobivým farebným zvukom Bizetovho orientálneho koloritu, ale aj k dramatickému cíteniu a prečítaniu nôt. Hudobná partitúra ani raz neupadne do nudy, do nudného interpretovania. Vo fascinujúcich zvukových a rytmických vlnách táto partitúra kvitne a šumí ako hlas oceánu. Výborné rytmické cítenie dirigenta, kedy je potreba zrýchliť, kedy treba zvoľniť, kontrasty budujúce napätie, vypointované zbory, neprekrývanie sólistov, vypichnutie nástrojov dotvárajúcich zvukové nuansy klenotov – ako árie Nadira, či milostné dueto Nadira a Leily sú oslnivé.

Kňažka Leila Sophie Bevan spievala v indispozícii. Keby to manažér súboru neohlásil pred začiatkom verím, že by to nikto ani nepoznal. Woolcock fantasticky graduje napätie a záhadu okolo brahmovej kňažky, keď aj spieva zahalená závojom a my len tušíme z orientálneho rúcha a jej drobnej postavy, že to je vedľa zemitých dedinčanov skutočná bohyňa nesmiernej božskej krásy. Bevan štýlovo a kultivovane spieva, čaruje s hlasom, vlastní obdivuhodné piana, dokáže však vyburcovať svoj hlas i seba samu k dramatickému jednaniu. Jej scéna so Zurgom, kedy ho prosí o záchranu Nadira, patrila k vrcholom možnej hereckej akcie pri speve. Nadir John Tessier, je nielen krásny chlap, ktorému skutočne je možné i dnes veriť, že jeho krása tiež oslní svätú kňažku, ale má aj veľmi osobitý lyrický tenor. Jeho vnútorné pocity vyspievané v slávnej árii, šťastné blúznenie s lyrickým vnútorným zapálením v duete s milovanou Leilou boli ako zjavenie. Vedľa jadrného barytónu Zurgu Georga von Bergena skvelý kontrast a veľmi vhodné obsadenie. Bergen vytvoril strhujúcu figúru v intenciách režisérky. Najprv so svojimi posluhovačmi reprezentuje tvrdého biznismena, ktorý potrebuje jednoznačnú moc nad zátokou a nad rybármi, neskôr je to príjemný človek, ktorý sa teší z návratu dávneho priateľa. Potom sa mení v krutú beštiu ochotnú obetovať dva životy pre svoje zranené ego. V treťom dejstve Bergen na štýlovo jasne koncipovanú dramatickú scénu English National Opera storočia vytvoril dramatickú figúru, ktorá handicap operného žánru zmazala. Minulosť reprezentuje prísny Barnaby Rea so svojim vzhľadom krutého veľkňaza, vedľa ostatných postáv s rituálnou presnosťou sakrálneho vzhľadu i nemilosrdného oko za oko. Jeho sošný tón podobne ako barbarský výzor prezentuje zanikajúci svet kolonizovanej krajiny.

Tvorivý tím režisérky Woolcock spojil svoje sily a vytvoril inscenáciu, ktorá je prototypom ako môže vyzerať inscenácia opery devätnásteho storočia v dvadsiatom prvom storočí. Zároveň nastoľuje i znepokojivé otázky našej environmentálnej katastrofy. O biede, chudobe, znečistení, umieraniu minulosti, tradícií, prírody, jedinečného sveta, ktorému egoistický človek túžiaci skolonializovať všetko k obrazu svojmu nielenže prihliada ale ho aj naďalej realizuje. Výtvarná krása inscenácie, brilantné scénické riešenia konvenujúce s hudbou sú úchvatné. Možno sa to môže javiť ako nepatričné, ale rozpočty v miliónoch libier na londýnske oslnivé muzikály, ktorými klasickí diváci pohŕdajú celkom neprávom, posunuli hranice divadelného kúzla o niekoľko krokov dopredu. Fascinujúce scénické efekty sú výzvou pre ostatné londýnske produkcie. Zároveň však v popredí u Woolcock zostáva dráma milostného trojuholníka. Ľudské osudy v kontexte sveta. Malinký konflikt v parametroch vojny, súboj o šťastie. Nie nadarmo režisérka hovorí v súvislosti s dielom o motíve contemporary klímy delty Bangladéša. Svoju apokalyptickú správu o svete však necháva ako decentnú šifru a nepresadzuje sa ňou.

Čo je však výraznejšie než apokalyptický záver, nie nepodobný desivému skóre filmu Čierny jastrab zostrelený. Horiaca osada so všetkým tým, čo ľudia vlastnia, v popredí plačúci Zurga a prichádzajúci sprievod zo zhoreniska, ktorý nesie neidentifikovateľné dve mŕtve telá. Nie je to Nadir a Leila? Alebo niekto ešte nevinnejší? Woolcock vylovila svojou mravenčou prácou na interpretácii opery klenot. Jej ohromujúca práca a práca všetkých z Anglickej národnej opery diváka potešia viac, než keby vlastnil skutočnú perlu. Silu záverečného obrazu prekonáva len predohra. Z výšky padajú svetelné paprsky, ako lúče slnka sveta ľudí a prenikajú do hlbiny oceánu. A z portálového mostu smerom dolu plávajú v ohromnom priestore scény lovci perál. Fascinujúci obraz, ktorý vás zbaví slov.

Hodnotenie autora recenzie: 90%

Georges Bizet:
The Pearl Fishers
(Les pêcheurs de perles)
Dirigent: Jean-Luc Tingaud
Režisér: Penny Woolcock
Scéna: Dick Bird
Kostýmy: Designer Kevin Pollard
Svetelný design: Jen Schriever
Video design: Productions Ltd
Choreografie: Andrew Dawson
ENO Orchestra and Chorus
(koprodukcie English National Opera Londýn / Metropolitan Opera New York)
Premiéra 3. júna 2010 English National Opera – London Coliseum Londýn
Obnovená premiéra 16. júna 2014