Macbeth na Zámeckých hrách zvolenských

  1. 1
  2. 2

Inscenačný tvar režiséra Petra Gábora, scénografa Jaroslava Valeka a kostýmovej výtvarníčky Kataríny Holkovej sa totiž v kresbe atmosféry v značnej miere odvíja od nuáns svietenia a sýto temného farebného spektra. Celkom príznačne dominuje červená, symbol krvi, vinúcej sa v rôznych podobách celým príbehom. Farba a svetlá sú silným prvkom vo vytváraní a variovaní situácií. Pomocou nich a niekoľkých pohyblivých panelov, presklených alebo zrkadlových, dokázalo javisko na jednotnom pôdoryse sledovať vývoj drámy, reagovať na podnety vyvierajúce z hudby a libreta. Peter Gábor z oboch prameňov výdatne čerpal. Jeho činoherný „pôvod“ mu uľahčil čítať texty a dešifrovať ich významové nuansy, vrodená muzikálnosť zasa viesť akcie tak, aby sa nedostávali do konfliktu s primárnym temporytmom partitúry. Gáborova a Valekova „modernosť“ je pritom striedma, nič neprekrúca a dokonca si môže dovoliť aj istú dávku nevtieravej opisnosti. Napríklad – v banketovom obraze pri opakovanom prechádzaní mŕtveho Banca v životnej veľkosti, pri nástupe ôsmich kráľov počas Macbethovho blúznenia, troch zjavení a aj všelikde inde. Nepôsobí pritom lacnou ilustratívnosťou, skôr nabíja dianie dramatickým účinkom. Zrkadlá sú výrečnou rekvizitou inscenácie. S ich úlomkami sa pohrávajú čarodejnice, v nich hľadá „pravdu“ veštieb kráľ, sú povýšené na symbol nastavovania tvárí. Posuvný vysvietený panel je priehľadnou a viacúčelovou bariérou. Zbory sú čiastočne aranžované staticky (majú svoje „divadelné“ kreslá na polkruhovom arénovom horizonte), avšak v scénach bosoriek je ich pohybové vedenie (choreograf Jaroslav Moravčík) akčné a zmysluplné. V obraze mužského zboru vrahov zaujmú na čiernom pozadí efektným bodovým osvietením tvárí. Kostýmy evokujú škótsky kolorit, diferencujú typy postáv aj maskovaním a účesmi.Inscenátori si z dvoch verzií, florentskej z roku 1847 a parížskej z roku 1865, vyskladali kombináciu, čo je dnes pomerne bežným javom. Najväčšiu rozdielnosť vykazuje štvrté dejstvo a samotný záver opery, kde sa banskobystrický tím upriamil na pôvodnú podobu. Tá umožňuje vykresliť portrét Macbetha až do stavu umierania, kde kráľ priznáva svoju vinu. Pompézny záverečný hymnický zbor parížskej verzie sa v tomto naštudovaní neobjavuje. Gáborova réžia sa sústreďuje na dôsledné profilovanie postáv, na element zla v povahách kráľovskej dvojice, na jeho pôvod, motívy a šírenie. Vierohodne sa mu darí podčiarknuť dominantnosť Lady nad Macbethom, ktorého psychický zlom na jednej strane a hnací motor k plánovaniu ďalších vrážd na strane druhej, vyznievajú zreteľne, bez zbytočných šifier. Peter Gábor nezvyklo exponoval aj postavu Bancovho syna, ktorý sa opakovane zjavuje na scéne, hľadí do hŕby osudových zrkadlových úlomkov, ako sirota sa túli ku škótskym utečencom. O hudobné naštudovanie sa postaral šéfdirigent Marián Vach, ktorý ani tento raz nenechal nikoho na pochybách, že Verdiho štýl je mu bytostne blízky a má s ním z dirigentov pôsobiacich na Slovensku najväčšie skúsenosti. Vach je typom analytika partitúr, má presne zdôvodnenú každú agogickú vlnu, nuansy výrazu a tempa pramenia nielen z nôt ale aj z čítania psychológie postáv, vzťahov a situácií „medzi riadkami“. Preto nie je jeho koncepcia metronomicky suchopárna, ale pulzuje životom, drámou, duševnými záchvevmi hrdinov. Orchester na jeho taktovku reaguje mimoriadne vnímavo , dokáže narábať dynamikou, farbiť zvuk, evokovať atmosféru. Samozrejme, pri posudzovaní mimobratislavských divadiel nemožno nezohľadniť krutejšie ekonomické podmienky, v akých kolektívne telesá pôsobia. Platí to rovnako o zbore, ktorý Iveta Popovičová pripravila svedomito, no k väčšej šťave a farbe verdiovských partov by bolo potrebné zvýšiť počet členov. Efekt každého uvedenia Macbetha stojí a padá na predstaviteľoch manželského páru. V bystrickej premiére držala primát Lady, ktorá v súlade s charakterom postavy a koncepciou réžie bola mocichtivou a krvilačnou manipulátorkou. Hosťujúca Louise Hudson vytvára titulnú rolu aj v bratislavskej inscenácii, no až v tomto hudobnom a režijnom poňatí mohla naplniť jej charakter vo všetkých farbách. Je to v prvom rade vokálne suverénna interpretka, ktorej vzácny a u nás bezkonkurenčný dramatický soprán si bez námahy poradí s rozsahom partu, s jeho ozdobnosťou i dynamickým tieňovaním. Úderné a okrúhle výšky sú efektnou korunou nad obsažnou strednou polohou, z rezonancie tón nestráca ani v hĺbkach, má spoľahlivú koloratúru (Brindisi) a v záverečnej árii „Una macchia…“ fascinuje dokonca výrazovým mezza voce. Tentokrát prekvapila aj angažovaným herectvom a citlivým vnímaním partnera. Azerbajdžanský barytonista Evez Abdulla vlastní tvárny, mocný a farebne zaujímavý barytón. Nerobí mu problém rozsah partu, dokáže hrať a spievať so spontánnym výrazom. Chýba mu však jedna podstatná črta. Je to schopnosť viesť tón v disciplinovaných lagatových frázach, nedrobiť ich a neskĺzať do intonačnej približnosti. Tento faktor devalvuje inak pozoruhodnú a výsostne dramatickú kreáciu.Za obrovský zisk premiérového večera, ale aj celého tohtoročného festivalu, považujem angažovanie slovenského svetobežníka Štefana Kocána do úlohy Banca. Hoci okrem árie v 2.dejstve „Come dal ciel precipita“ nemá veľký priestor na spievanie, dokázal strhnúť tmavým, koncentrovaným basom, ktorého kovové jadro sprevádza každú polohu. Newyorskou Met, milánskou Scalou či Viedenskou štátnou operou opuncovaný sólista ponúkol Banca v kvalite, akú sme u nás ešte nepočuli. Výborne sa darilo ďalšiemu exkluzívnemu hosťovi, tenoristovi Miroslavovi Dvorskému, ktorý ako Macduff upútal v árii „Ah, la paterna mano“ talianskou frázou a dramatickým nábojom tónu. V duete zo záverečného aktu mu úspešne sekundoval Róbert Smiščík ako Malcolm.

Štart Zámockých hier zvolenských síce nebol zámocký ani zvolenský, ale divadelný a banskobystrický. Vo vypredanom hľadisku však vládlo nadšenie. Macbeth pritom zaznel na Slovensku v iba štvrtom naštudovaní. Všetky doterajšie, v rokoch 1968, 1989 a 2003, boli bratislavské. Prvá mimo Slovenského národného divadla ich, zdá sa, pretromfla. Nič nové pod slnkom. Štátna opera v Banskej Bystrici iba nadviazala na trend z ostatných rokov. V rámci Verdiho roka už nebude ľahké nového Macbetha odsunúť na vedľajšiu koľaj.Hodnotenie autora recenzie: 85 % 

Giuseppe Verdi:
Macbeth
Hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Vach
Réžia: Peter Gábor
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Katarína Holková
Choreografia:  Jaroslav Moravčík
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Koncertný majster Michal Hudák
Orchester, zbor a balet Štátnej opery
Premiéra 23. júna 2013 Štátne divadlo Banská Bystrica

Macbeth – Evez Abdulla (alt. Zoltán Vongrey)
Banco – Štefan Kocán (alt. Ivan Zvarík / David Szendiuch)
Lady Macbeth – Louise Hudson (alt. Katarína Vovková)
Dama di Lady – Andrea Ľuptáková (alt. Dominika Stráňavská)
Macduff – Miroslav Dvorský (alt. Michal Hýrošš / Stanislav Matis)
Malcolm – Róbert Smiščík (alt. Peter Schneider)
Medico – Igor Lacko (alt. Marián Hadraba)
Domestico – Slavomír Macák
Sicario – Dušan Kubíny
Araldo – Daniel Kováčik

www.stateopera.sk

Foto Jozef Lomnický

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]
  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Verdi: Macbeth (SO Banská Bystrica)

[yasr_visitor_votes postid="60438" size="small"]

Mohlo by vás zajímat