Marián Chudovský: V umění se pokaždé začíná od bodu nula

První díl:
Marián Chudovský – generální ředitel Slovenského národního divadla

Výberové konanie na post generálneho riaditeľa SND od začiatku sprevádzali rôzne problémy. Jedno kolo bolo zrušené, niektorí kandidáti útočili na zloženie komisie. Vaša koncepcia napokon zaujala najviac a už viac ako pol roka stojíte na čele prvej scény a zoznamujete sa detailne so všetkými problémami. Stálo to za to?

Určite áno, táto práca ma baví aj napĺňa, no s väčšinou problémov som sa nemusel detailne oboznamovať, boli mi známe už dávno predtým. Niektoré z nich som už vyriešil a iné zase na riešenia čakajú. Možno to znie dosť formálne, ale je to tak. Pri vedení  SND chýbala jasná koncepcia. Nie vždy to, čo vyznieva vzletne a je napísané na papieri, vedia potenciálni uchádzači preniesť do praktického života divadla. Niekedy sú to aj dosť podstatné nezmysly a vtedy sa vzletná koncepcia stáva iba zdrapom papiera. Žiaľ, na škodu divadla, ktoré si „musí“ pretrpieť aj také obdobie, aby sa potom kompetentní presvedčili, že sa stal omyl a zase je potrebné  niečo základné naprávať. To znamená profesionalizovať postupy a odstrániť fatálne omyly.

Najviac nepochopenia prejavuje neočakávane baletný súbor, ktorý ale podľa recenzentov za minulého vedenia stratil najviac. Ako si to vysvetľujete?

Nepochopenie by som skôr nazval ako nedorozumenie a tok falošných informácií. Vo vedení baletného súboru sa diali mnohé podivuhodné rozhodnutia. Napríklad aj vo forme vyplácania enormných honorárov, v tunajších podmienkach neobvyklých… Aj vyplácanie tučných výplat na ľudí, ktorých vari ani nikto neuzrel v divadle, na takzvané „čierne duše“. Ale to sú už podnety pre prokuratúru. Aj baletnému súboru bolo treba mnohé vysvetliť, niektorí pochopili, iní nie. Ale karavána ide ďalej… Ďalší vývoj baletu  pod vedením Jozefa Dolinského juniora je inšpirujúci a verím mu.

O tom sa hodne popísalo, vznikol otvorený list z baletu od niektorých tanečníkov, riešilo sa prečo z vašej koncepcie vypadol Mário Radačovský, či to bolo z akýchsi politických dôvodov ako sa písalo, že sa zaplietol s politickou stranou…

Na túto tému som sa už vyjadril niekoľko krát, pre túto chvíľu sa k tomu už nechcem vracať. Je mi to osobne veľmi ľúto, pána Radačovského si veľmi vážim ako človeka i ako umelca. Verím, že sa časom nájde platforma jeho spolupráce so SND.

Ako je vôbec možné, že ministerstvo kultúry ako zriaďovateľ divadla  môže niekoľko rokov robiť také fatálne chyby: dodnes nejasná dostavba novej budovy, vymenovanie generálnej riaditeľky Silvie Hroncovej, ktorá s riadením trojsúborového divadla nemala žiadne skúsenosti – potom jej nečakaný pád a príchod Ondreja Šotha…, neefektívny systém kontroly dodržiavania finančných limitov…

K tomuto sa užnechcem viac vyjadrovať, mnohé sa o tom popísalo a aj ja som sa nechal počuť v plnej miere. Predovšetkým mi neprináleží hodnotiť prácu ministerstva kultúry. V súčasnosti som dokonca jeho zamestnancom, nakoľko sa zodpovedám za svoje konanie kompetentným pracovníkom ministerstva a priamo ministrovi. Už som sa rozhodol, že sa nebudem kriticky vyjadrovať k minulosti, bolo toho dosť a značka SND veľmi utrpela. Zameriavam sa na to čo bude, čo je pred nami a ako to dosiahnuť.

Vy ako režisér a bývalý riaditeľ opery, ktorému vždy záležalo na osude SND, ako ste vôbec zvládali toto obdobie, keď ste chodili okolo budovy a videli ste, že kedysi zo šiestich premiér v sezóne zostali len dve, že namiesto opernej premiéry sa finančné prostriedky vynakladajú na ples…

Priznám sa, že veľmi som tým trpel, zožieralo ma to. Ale na druhej strane som bol presvedčený, že ten pád na dno znamená i to, že je ešte šanca sa od toho dna odraziť, aby ste vyplávali na povrch a nadýchali sa čerstvého vzduchu…

Podrobne som si prečítal vašu koncepciu, s ktorou ste vyhrali. Ak opomenieme Ondreja Šotha, i tak už dávno divadlo významu SND malo mať web, kde sa dajú on-line kúpiť vstupenky, zaplatiť ich kartou, lepší marketing a PR, systematický fundraising, off program, detský program, workshopy, prehliadky budovy, atraktívnu grafiku, kde sa stala chyba?

Divadlo bolo nielen zle riadené, ale dá sa povedať, že priam neriadené. Neprebiehali základné riadiace procesy, ľudia sa nestretávali, nekomunikovali a nespolupracovali. Veď len napríklad Kolégium generálneho riaditeľa SND sa v minulej sezóne zrealizovalo vari asi len trikrát. Bez nejakých zmysluplných úloh a uzáverov. Pritom práve Kolégium GR je základný riadiaci orgán v divadle, na tejto platforme sa musia naformulovať základné koncepčné úlohy SND a musí sa kontrolovať ich dodržiavanie. Každý člen kolégia môže podať tvorivý podnet, vlastne to sa aj od neho očakáva. Mala by a vlastne musí tu prebiehať tvorivá diskusia o problémoch a cieľoch divadla,  o ich riešení a dosahovaní.

Fakty a motívy, ktoré spomínate v otázke, patria medzi najprimárnejšie a riešime ich. Dnes si už môžete kúpiť on-line vstupenky, marketing výrazne zdynamizoval svoju prácu a vytvárame off program. No väčšina z toho je ešte pred nami. Je to otázka dlhšieho časového horizontu… Všetko sa nedá stihnúť hneď a zaraz, no myslím si, že najdôležitejšie je vedieť, čo vlastne chceme dosiahnuť. A v tom máme jasno. Nemáte pocit  s odstupom času, že  bolo veľkým negatívom vo formovaní a otvorení  SND moderným európskym divadlám fakt, že na čele divadla stál herec, na čele opery operný spevák, a to celé desaťročie?

Mám. Ale iba do istej miery, lebo všetko sa dialo v istom čase za určitých spoločenských podmienok. No nemám rád čierno-biele videnie. Aj v tomto období sa divadlo vyvíjalo. Možno nemalo naformulovanú jasnú koncepciu, ale predsa len fungovalo. Mnohé z tohto obdobia je nutné si ceniť.

Do čela operného súboru ste prizvali dirigenta Fiedricha Haidera. Čo vás k tomu viedlo? Myslíte, že jeho pracovné záväzky vo svete mu umožnia venovať dosť času na plnenie koncepcie rozvoja operného súboru?

Friedrich Haider je výrazná dirigentská osobnosť, vysoko presahujúca horizonty nášho lokálneho pohľadu i myslenia. Som šťastný, že prijal funkciu lídra v Opere SND. Je na čele tímu, ktorý má šancu v krátkodobom horizonte naformulovať jasné ciele a dosiahnuť ich. Dialóg s ním je veľmi príjemný, obohacujúci a zmysluplný. Posúva nás do európskejšieho myslenia. Svoje umelecké záväzky smerom navonok korigoval až do takej miery, že ma to samotného prekvapilo. Presťahoval sa do Bratislavy a je tu takmer denno-denne. Na rozdiel od niektorých jeho predchodcov, nemá ambíciu mať iba na vizitke formálne titul direktora opery, ale svojou prácou i autoritou dokazuje, že vie, kde sú jej ciele, kde by sa mohla i mala v európskom kontexte ocitnúť. Tomu podriaďuje všetko, vidí a chápe divadlo v sebe a nie seba v divadle.

Slovensko má celú plejádu elitných operných spevákov, neuvažujete o zásadnej zmene a to o blokovom uvádzaní nových titulov, aby sa dali výborní sólisti s plným diárom, angažovať na mesiac skúšobného procesu a potom na sériu repríz? A reprízy sa nerozdrobovali?

Isteže, blokový systém je výhodný o tom niet žiadnych pochýb. No skúsenosti nám dávajú za pravdu, že blok povedzme 6 – 8 predstavení v rozmedzí povedzme 1 – 2 mesiacov sa nedá pokryť diváckym záujmom. Bratislava nie je veľkomesto, bloky majú zmysel pre divadlá v mestách s omnoho vyšším diváckym potenciálom. Preto je nutné predstavenia nasadzovať premyslene a s inou filozofiou.

Mohli by ste za pána Haidera pre čitateľov Opery Plus vymenovať niektoré zásadné „novinky“, ktoré sa dotknú smerovania opery?

To nemôžem, myslím, že by bolo zmysluplnejšie, ak by ste v tomto zmysle oslovili priamo pána riaditeľa Haidera. Určite sa vyjadrí rád…

Vaša riaditeľská éra v opere SND (2002 – 2006), keď existovala relevantná operná kritika, by bola určite označená za umelecky najprínosnejšie roky po revolúcii. Začal sa festival hudobného divadla, časopis opery, predpremiérové besedy, matiné, mediálne výstupy, zmenil sa pohľad na režisérske osobnosti. Zároveň však vládol vytrvalý odpor od tých, ktorých sa zmeny dotýkali. Ako spomínate na toto obdobie?

S odstupom času veľmi príjemne. Podarilo sa nám mnohé, písali o nás prestížne svetové operné časopisy, chodili sem fanúšikovia opery z mnohých miest Európy… Škoda, že toto obdobie bolo násilne pretrhnuté. Boli smev širokom povedomí operného diania, na našu tvorbu sa reflektovalo. Plány však boli prerušené, tak teda teraz nám neostáva nič iné, ako začať odznova. Ale to už tak nejako býva v tomto svete, vždy sa začína odznova. Každým dňom, každou sezónou. V umení sa vždy začína od bodu nula. To, čo bolo predtým, veľa už neznamená, väčšinou to zostáva len v akejsi vízii spomienok. Je potrebné žiť a ísť smerom dopredu a tak aj myslieť. To, že si bol niekedy úspešný, zaznamenal si nejaký výnimočný výsledok, bol si pri nejakom originálnom čine, to ešte nič neznamená… Tvoja posledná práca hovorí za teba. A tú treba ešte povýšiť na inú a kvalitnejšiu hodnotu. Mohli by ste priblížiť, aké je to rokovať s takou svetovou režisérskou špičkou ako Peter Konwitschny a ponúknuť mu do jeho nabitého kalendára „nejakú“ Bratislavu?

Pána Konwitschneho sme dlhšie lámali k spolupráci, najskôr prostredníctvom faxu, neskôr sme sa stretli aj osobne vo Viedni, kde práve premiéroval francúzsku verziu Verdiho Dona Carlosa. Od začiatku sme pre SND mali záujem práve o jeho naštudovanie Eugena Onegina, povestnej inscenácie z Lipska, o ktorej som sa najskôr dozvedel zo zaujatého rozprávania Štefana Margitu, ktorý v nej kedysi účinkoval. A tiež z videa, ktoré, keď som dostal, prehrával som si tú nahrávku celú noc až do rána, greminský bál s povestnou polonézou až niekoľkokrát… Konwitschny napokon pristúpil na spoluprácu, a čo je nesmierne vzácne, neuskočil ani po tom, keď mu ponúkli režírovať tú istú inscenáciu vo viedenskej Staatsoper. Hoci nemal s nami podpísanú zmluvu, dal prednosť Bratislave, samozrejme, za zlomkový honorár oproti tomu, čo mu ponúkli vo Viedni. Zachoval sa chlapsky a čestne, dodržal slovo.

Čitateľ si určite nevie predstaviť detailne, čo všetko rieši riaditeľ súboru. Aké to bolo, keď Johannes Leiacker priniesol návrhy scény a začalo sa ono obligátne divadelné a česko-slovenské vyhováranie sa: „to sa nedá postaviť, to sa nedá vyrobiť, toto také ťažké zavesiť nemôžeme…“. Potom prišiel režisér a chcel skúšať a museli ste povedať: dnes len dve hodiny na javisku, potom sa stavia balet a zajtra skúša celý deň balet…

Ono to tak u nás celkom nebolo… Aj keď Johannes Leiacker nám viackrát vynadal. Mal zlé skúsenosti s východnou Európou, lebo keď robili v Boľšom teátre v Moskve, kadečo mu sľúbili a nedodržali.. Preto obaja – Konwitschny aj Leiacker – boli na nás nároční a prísni. Konwitschny zvyčajne začínal skúšku bojovým pokrikom: „Wo ist Herr Intedant Chudovsky?!?…“ Ale po skúške sme boli najlepší kamaráti a išli sme spolu na večeru.  Bol to naozaj pre SND obrovský prínos. Premiéru navštívil aj početný Konwitscheho fanklub a zopár publicistov z iných krajín, ktorí by inak do Bratislavy  zrejme len ťažko dorazili…

Pán Leiacker nám ďakoval za profesionálnu prácu a s Petrom Konwitschnym som si osobne „zatancoval“ Polonézu z Onegina na popremiérovom raute (úsmev) Pre tých, ktorí nášho Onegina nemali možnosť zhliadnuť, poznamenávam, že v tejto verzii je to tanec Onegina s Lenského mŕtvolou…

Áno, to je silná a divadelne pôsobivá scéna. Inscenácie Eugena Onegina aj Madama Butterfly boli viac-menej koprodukcie, režisér tieto inscenácie už režíroval v Lipsku a Grazi. Vidíte v podobných koprodukciách prínos? V Čechách je napríklad Daniel Dvořák za koprodukcie vytrvalo kritizovaný mnohými divákmi a kritikmi.

Samozrejme, že koprodukcie sú veľkým prínosom. Je dobré, ak sa združia na istý titul financie, ale aj umelecký potenciál. V našom type repertoárového divadla sa snažíme robiť v koprodukciách určité tituly, ktoré na jednej strane vypovedajú o našich dramaturgických cieľoch a inscenačných ambíciách, no vieme odhadnúť, že tu v Bratislave nemohli byť uvádzané povedzme tak často ako iné, trebárs populárnejšie ladené tituly. Keď odhadneme, že ten titul môže byť uvádzaný v našich podmienkach 4 až 5-krát za sezónu a môže byť v repertoári dve či tri sezóny, tak je koprodukcia výhodná. Divácky záujem sa nasýti a umelecky je prínosom, posunie divadlo zase niekam vyššie.

Ako riaditeľ opery ste nastúpili do rozbehnutého vlaku. Súbor opery so sólistickým ansámblom, kde možno 30%  spevákov bralo plat, ale spievalo minimálne, pretože ich dirigent nechcel obsadiť, ale mali zmluvy na dobu neurčitú. Je možné takéto personálne dilemy vôbec vyriešiť?

Nielen možné, ale nutné! V divadle predsa musia byť zamestnaní iba ľudia, ktorí majú perspektívu, a to sa netýka iba umeleckých postov. Ak je niekto z dlhodobého hľadiska neperspektívny, nevyužitý a nie je o neho záujem, treba sa s ním časom rozlúčiť. Aby netrápil divadlo a ani seba. Musí sa to však udiať citlivo a pri všetkej úcte, nemožno zabúdať, že divadlo je kultúrna ustanovizeň a podľa toho sa treba aj správať.

Ktorú produkciu počas vašej éry riaditeľa opery SND si vy najviac považujete?

Spomínaného Eugena Onegina v réžii Petra Konwitschneho, ale aj Turandot v naštudovaní dirigenta Ondreja Lenárda a v réžii Jozefa Bednárika, no v neposlednom rade i Bartókov Hrad kniežaťa Modrofúza v naštudovaní dirigenta Jánosa Kovácsa a v réžii Martina Bendika. Možno by som ich vedel vymenovať viacej – napríklad Rusalku tvorivého tandemu Jiří Nekvasil – Daniel Dvořák.

Zastávate názor, že riaditeľ by mal byť umelecky tolerantný? Spomínam si na jedného riaditeľa, ktorý bez mihnutia oka stiahol všetky inscenácie od „konkurencie“…

Ak to správne chápem, tak potom ten riaditeľ mohol napáchať veľké škody  materiálne, ale aj morálne. Žiaľ, poznám podobné príklady a nielen z Česka. Už som niečo podobné spomenul. Riaditeľ musí vidieť divadlo ako celok a urobiť všetko pre to, aby divadlo prosperovalo ekonomicky,  umelecky aj duchovne. Lebo keď sa má dobre divadlo ako celok, budú sa mať dobre aj jednotlivci v ňom. Preto  sa ja určite vyvarujem podobným nezmyselným samoľúbostiam, jednak že nechápem v tomto kontexte pojem konkurencia, veď aj predo mnou tu niekto bol a niečo dokázal a niekto raz nastúpi aj po mne… Tu platí iba kritérium kvality, profesionálnosti a diváckeho záujmu, ale to až na treťom mieste, lebo vkusu divákov netreba podliezať. Ono totiž aj niektoré vyslovene zlé inscenácie sa tešia diváckemu záujmu, čo je dosť paradoxné.

Je bežné, v Čechách určite, že nespokojní zamestnanci neustále atakujú napríklad listami svojho zriaďovateľa a ohovárajú riaditeľa. Stretli ste sa ako šéf opery s niečím podobným? Je možné tomu vôbec zabrániť?

Obávam sa, že české i slovenské prostredie je v tejto sfére  veľmi podobné. (úsmev) Zabrániť sa tomu zrejme nedá, no ja si to nepripúšťam do svojho vnútra, nezaoberám sa tým. Naopak, posilňuje ma to, dávam si pozor, aby som nespravil fatálnu chybu.

Myslíte, že to patrí k emotívnemu spôsobu života umelcov alebo je to negatívna česko-slovenská vlastnosť?

Patrí to len k výbave primitívov a zakomplexovaných indivíduí. Všade na svete. Na kultúrny dialóg a informácie sa predsa musia využívať štandardné platformy. Napríklad na odborárskej úrovni.

Máte od ministerstva kultúry zadaný plán tržieb, ktoré musíte splniť?

Máme s Ministerstvom kultúry SR uzavretý kontrakt, v ktorom sú uvedené viaceré podstatné položky, napríklad minimálne počty premiér, počty pôvodných slovenských titulov a titulov pre deti a mládež, počty predstavení a zabezpečenie realizácie hosťujúcich súborov na scénach SND.  Divadlo sa v kontrakte zaväzuje dosiahnuť výnosy z hlavnej činnosti vo výške 3.301.000 € ročne, tak tomu bolo v roku 2012 a predpoklad pre rok 2013 je približne ten istý.

To je hodne vysoký plán. Bežný obyvateľ vidí dnes v divadlách požierača peňazí, nechápe kam tie milióny miznú, pritom nevie, že inštitúcia divadla spravuje historicky cenné budovy, len „bežné“ výdaje, elektrina, kúrenie na budovu stoja rádovo státisíce eur, môžete napríklad uviesť v reáli akých čísel sa pohybujete v novostavbe SND?

Samozrejme, že to číslo mám k dispozícii, je to relatívne veľká suma, ale zverejňovať ju v tejto chvíli by bolo iba vodou na mlyn neprajníkom tejto budovy. Je nutné urobiť všetky možné opatrenia, aby sa táto suma podstatne znížila.Myslíte, že malo zmysel dokončiť túto zvláštnu „spiacu krásavicu“? Auditórium opernej sály pripomína socialistický realizmus, forbína je enormne široká, portál širokouhlý, akustika nie je ideálna…

Názory na túto budovu sú rozličné, od zatracujúcich po velebiace. Ja som bol vždy jej zástanca. Malo to všetko zmysel, je to vlastne prvé Slovenské národné divadlo, ktoré si zafinancoval a postavil slovenský národ. To predchádzajúce sídlo, teda historickú budovu, ako mestské divadlo dal v roku 1776 postaviť gróf Csáky a neskôr bola prestavaná podľa návrhov slávnych architektov Ferdinanda Fellnera a Hermanna Helmera, to všetko ešte za čias Rakúska – Uhorska. Nové Slovenské národné divadlo otvára ďalšie možnosti pre tvorbu. Sú tu skvelé skúšobné priestory aj zázemie. Sály sú na svoju dobu moderné, no nezabúdajme, že objekt bol architektonicky tvorený pred tridsiatimi rokmi. Dnes je súčasťou nového moderného bratislavského centra Eurovea, takže naplno tu pulzuje život.

Veríte, že ministerstvo nájde peniaze na rekonštrukciu historickej budovy SND, ktorá je v havarijnom stave?

Máte pravdu, keď konštatujete, že je fakt v havarijnom stave. Myslím si, že problém nebude primárne až tak vo financiách, ale skôr v koncepcii ako rekonštrukciu realizovať. Peniaze sa jednoducho musia nájsť, neviem si predstaviť situáciu, že by štát nechal naďalej chátrať historickú budovu v srdci hlavného mesta. No a zavrieť ju na niekoľko rokov a odstaviť v nej prevádzku, to by tiež nebol najideálnejší stav. Treba chápať aj priority a súčasné finančné možnosti zriaďovateľa, veď pred necelým rokom sa po zásadnej rekonštrukcii znovu otvorila Reduta, sídlo Slovenskej filharmónie, teraz je na rade Slovenská národná galéria a zrejme neskôr Slovenské národné múzeum. Historickú budovu musíme už teraz všemožne zachraňovať, aby sme sa za jej stav nehanbili. O celom tomto procese sa už čoskoro chcem rozprávať so zriaďovateľom.

Šetrí ministerstvo na SND? Ako sa mení príspevok zriaďovateľa napríklad za posledné tri roky?

Šetrí sa všade, je pretrvávajúca kríza. Príspevok zriaďovateľa na činnosť SND za posledné roky je približne ten istý – cca 16.200.000 €.

V divadle typu SND, s tromi súbormi a niekoľkými budovami, nesmieme zabudnúť na Umelecko-dekoračné dielne (ktorých budovy sú v dosť v dezolátnom stave), určite dve tretiny rozpočtu padnú na pokrytie platov zamestnancov, ďalšiu časť pohltí prevádzka a údržba budov a len veľmi malá časť rozpočtu zostáva na nové premiéry. Je možné vôbec s takýmto rozpočtom tvoriť kvalitné inscenácie?

Zo skúseností viem, že keď bolo peňazí dosť, či možno až prebytok, tak sa v divadlách vytvárali inscenačne najväčšie gýče. Tým, samozrejme, nechcem povedať, že za málo peňazí sa dá fungovať večne, ale nedostatok financií je možné do istej miery nahradiť invenciou. Neplatí to vždy a všade. Veď nejde len o rozpočty na výpravy. Nedá sa to chápať takto jednostranne, keby ste mali možnosť vidieť platové ohodnotenie väčšiny zamestnancov SND, poplakali by ste si…

Tak to bude podobné ako v Česku. A sú aj slovenskí umelci platení podľa platových tabuliek s možnosťou osobného ohodnotenia?

SND má v tomto zmysle výnimku, tvorba miezd sa neriadi žiadnym tabuľkovým ohodnotením.

Je možné chod kamenného divadla vôbec zoštíhliť, či ušetriť? Máte ako emeritný riaditeľ všetkých troch operných divadiel na Slovensku nejaké know how?

V divadle nemajú čo hľadať zbytoční ľudia, umelo vytvorené funkcie, kadejakí agenti s teplou vodou… Divadlo sa vyvíja už tisícročia, no jeho základné poslanie a pracovné pozície v ňom sa veľmi nemenia  približne od konca 19. storočia. Je to ustálené a vari aj nemenné, ibaže v tejto dobe máme tú výhodu, že nám pomáha internet a počítače, na javisku všakovaké mechanizmy a svetelné a vizuálne efekty. No režisér zostane režisérom, dirigent dirigentom, inšpicient inšpicientom a herec hercom. Lenže kurič ale už nie kuričom, ale klimatizérom, vrátnik recepčným…

Keď spomíname tie umelo vytvorené funkcie, mŕtve duše v balete,  nemôžete aspoň názorne uviesť aké to boli funkcie?

Nemôžem a ani nechcem. Tieto záležitosti sú už teraz predmetom vyšetrovania prokuratúry, či polície. Podal som trestné oznámenia. Takže radšej si počkajme na výsledky vyšetrovania. Umožňoval by napríklad zákon o SND, aby umelecko-dekoračné dielne vyrábali dekorácie externe aj pre iné, napríklad bratislavské divadlá; model, ktorý sa osvedčil v susednej Viedni?

Pracujeme aj na takomto návrhu ako podnete k zmene súčasnej legislatívy.

Koľko zamestnancov malo SND počas riaditeľa Ondreja Šotha a koľko ich má teraz?

Počet sa pohybuje v rozmedzí 927 ľudí za Šotha a  906 v súčasnosti.

V Čechách riešime niekoľko mesiacov otázku, či zriaďovateľ zasahuje politicky do chodu svojich príspevkových organizácií, ako je to na Slovensku?

Ak niekto zasiahne politicky do chodu divadla, zvyčajne to znamená koniec slobodnej tvorby a kompromitáciu politických činiteľov. To sa u nás nedeje.

V dnešnej prepolitizovanej dobe sa riaditelia štátnych inštitúcií stávajú závislými na politikoch. Neustále musia všetko vysvetľovať, obhajovať. Cítite aj vy tento tlak?

Žiadny podobný tlak nepociťujem, ani len v náznakoch.

Máte ako riaditeľ zaistenú zmluvu na dobu určitú s tým, že vám počas tohto obdobia nebude žiadny úradník, ktorému sa nebude páčiť predstavenie, do toho hovoriť, odvolávať  vás a nebudete mať šancu so svojim tímom realizovať svoju koncepciu?

Myslím si, že podobné malichernosti mi nehrozia.

Tak to oproti regionálnym českým divadlám máte zásadnú výhodu. Viaczdrojové financovanie divadiel, o tom sa hovorí už niekoľko rokov. Veríte, že sa na Slovensku nájdu firmy, ktoré by boli ochotné prevziať časť zodpovednosti za spolufinancovanie divadla?

Veď niečo podobné sa už sčasti realizuje, máme partnerov, ktorí nám nemalými prostriedkami prispievajú na našu tvorbu, získavame i ďalších. To je potešujúce, ale faktom zostáva, že hlavným naším prispievateľom musí zostať štát.

Poznali ste chod všetkých veľkých slovenských divadiel. Je ľahšie zohnať peniaze v Bratislave pre SND, než napríklad v Košiciach či Banskej Bystrici? Počujú veľké firmy na SND?

To záleží na forme komunikácie a ochote. Podmienky neviem porovnávať, v každom z tých divadiel som pracoval v rôznych obdobiach. A časy sa stále menia. Teraz je tu pretrvávajúca kríza. Všade sa šetrí a táto okolnosť podmieňuje aj ochotu či skôr možnosť, veľkých firiem podporovať umenie. Avšak výsledky i ďalšie perspektívy v tomto smere máme.

V ND Praha je zabehnutý vynikajúci systém Mecenášskeho klubu. Je možné niečo také v Bratislave? Sú tam zahraniční riaditelia bank, nadnárodných koncernov, potomkovia aristokratických rodín, ktorí si považujú za česť prispievať na chod divadla.

Rád sa nechám inšpirovať, no nemám vedomosť o žiadnych aristokratických rodinách v Bratislave.

Neustále sa hovorí aj o kríze nielen kultúry, ale aj verejnoprávnej televízie RTVS. Myslíte, že by sa podarilo napríklad výnimočné inscenácie nafilmovať pre televíziu, ako sa deje v ČT aspoň pre činohru? Alebo televíziu niečo také ani nezaujíma. Myslím, že okrem Madama Butterfly v programe k pomoci postihnutým povodniam, minimálne za desať rokov nič také nevzniklo.

V novým vedením RTVS máme výborné vzťahy a aj spoločné plány. Dokonca pán generálny riaditeľ RTVS Václav Mika prijal členstvo v Umeleckej rade SND, ktorá je poradným orgánom generálneho riaditeľa SND. Takže verím, že svitá na lepšie časy.

Pre mnoho obyvateľov je SND hlavne činohra. Slávni herci, hlavne generácia dnešných šesťdesiatnikov. V súčasnej politicky, spoločensky neradostnej dobe, je vôbec možné zmeniť mediálny obraz SND a naučiť ľudí chodiť do divadla?

Značku, či mediálny obraz SND meníme a prebudovávame, robíme všetko pre to, aby vyznela v pozitívnom slova zmysle, aby SND bolo divadlom priateľským a otvoreným. Sme tu polroka, ale už sa dostavili prvé výsledky. Zvyšujú sa tržby aj návštevnosť, a to i napriek pretrvávajúcej kríze. No to je iba náznak niečoho, vonkoncom si nemyslím, že by sme mohli byť so sebou spokojní, výsledky vo vnímaní mediálneho obrazu nášho divadla sa môžu preukázať až po celej sezóne. A ešte pozitívnejšie sa môžu uplatniť tak asi po dvoch rokoch. Naša práca, to je beh na dlhé trate. A žiaľ, nikto z nás nevlastní čarovný prútik…

***
Diel druhý – Marián Chudovský-operný režisér – čoskoro na Opere Plus

Vizitka:
Marián Chudovský

Operný a televízny režisér Marián Chudovský sa narodil v Banskej Bystrici (1959). Opernú réžiu študoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u Doc. Branislava Krišku. Pôsobil ako režisér a dramaturg Opery Štátneho divadla v Košiciach (1984–88) a jej umelecký šéf (1986–88), ako umelecký šéf Opery SND v Bratislave (1988–89), umelecký šéf a režisér Štátnej opery v Banskej Bystrici (1991 -1993), režisér Spevohry Novej scény v Bratislave (1993–1996), režisér v Televízii Markíza (1996–2002) a ako riaditeľ Opery SND v Bratislave (2002-06), Okrem spomenutých súborov režíroval v bratislavskej Komornej opere, v Opere Národného divadla Moravskoslezského v Ostrave, v Opere pražského Národného divadla i v Janáčkovej opere Národného divadla Brno a vo Vest Norges Opera Bergen.

Jeho inscenácie uviedli na festivaloch a prehliadkach v Nemecku, Rakúsku, Maďarsku, Švajčiarsku a Japonsku. Popri divadelnej práci pravidelne spolupracuje ako režisér a scenárista so Slovenskou televíziou; niektoré jeho televízne diela boli uvedené na významných európskych festivaloch (Zlatá Praha, Grand Prix d’Italia, Cannes).

V Opere SND inscenoval Verdiho Rigoletta (1987), Traviatu (1992),  Macbeth (2003) a Dvaja Foscariovci (2010), Cilèovu Adrianu Lecouvreur (1989), Čajkovského Pannu Orleánsku (2001), Bizetovu Carmen (2002), operetu Franza Lehára Veselá vdova (2005), dvojtitul: Mascagni Sedliacka česť – Leoncavallo Komedianti (2006), Musorgského Borisa Godunova (2008).

Medzi jeho ďalšie profilové operné inscenácie možno zaradiť: A.Dvořák: Čert a Káča (ŠD Košice 1984, ND Praha 1990, 2003), G. Donizetti: Nápoj lásky (ŠD Košice 1986), G. Verdi: I Due Foscari (ŠD Košice 1987), L. Janáček: Příhody lišky  Bystroušky (ŠD Košice 1988), B. Britten: The Rape of Lucretia – Zneuctenie Lukrécie (KO Bratislava 1988), G. Donizetti: La Favorita (ŠO Banská Bystrica 1992), J. Offenbach: Hoffmannove poviedky (SD Ostrava 1992), P. Mascagni: Sedliacka česť – Cavalleria rusticana, R. Leoncavallo: Komedianti – Pagliacci (ŠO Banská Bystrica 2000), G. Puccini: Bohéma (Vest Norges Opera Bergen – Nórsko 2004), B. Smetana: Braniboři v Čechách (JO ND Brno 2004), C. Saint-Saëns: Samson a Dalila (ND Praha 2006), B. Smetana: Hubička (ND Praha 2007), G. Donizetti: Lucia di Lammermoore (ŠD Košice 2009), G. Bizet: Carmen (NDM Ostrava 2010).

V Slovenskom národnom divadle pôsobil v rokoch 2002 – 2006 ako  riaditeľ Opery SND (1. 9 .2002 – 31. 8. 2006). Polovicu kalendárneho roku 2006 bol generálnym riaditeľ Slovenského národného divadla. Od 1. 7. 2012 na základe výberového konania bol menovaný generálnym riaditeľom Slovenského národného divadla. S Chudovským ako generálnym riaditeľom sa stali: riaditeľom baletu SND Jozef Dolinský ml., riaditeľ opery SND a šéfdirigent Friedrich Haider a riaditeľ činohry režisér Roman Polák (od 1. 1. 2013). Ďalší dôležití spolupracovníci generálneho riaditeľa sú Peter Janků, riaditeľ Umelecko-dekoračných dielní SND, Dušan Müller, ekonomický riaditeľ SND a Jozef Mušec, riaditeľ technicko-prevádzkového úseku od 1. 1. 2013.