Nerozlousknutý oříšek bratislavského Louskáčka

Barbara Brathová, 02.12.2013 0:02

Nerozlúsknutý oriešok bratislavského Lúskáčika

Predvianočný čas priniesol do Bratislavy nielen tradičný zhon, plné shopping centrá, preťažené servery s ponukou najžiadanejšieho tovaru na internete a vianočné trhy s arómou cigánskej a grogu, ale aj čosi kultúrnejšie. Posledné dva novembrové dni patrili baletnej premiére Luskáčika. Luskáčika s náladou Vianoc, rozžiareným rodinným svetlom a tajomstvom sna. Nikto nepochybuje o tom, že Luskáčik ako titul jednoznačne do repertoáru kamenného divadla patrí (dramaturgia Eva Gajdošová), ako jeho organická súčasť, ako odkaz klasiky i ako „vianočný“ balet pre deti (hoci ho nemôžeme klasifikovať ako výsostne detský balet). Snáď každému je jasný aj fakt, že je to titul, ktorý plní kasu, nielen preto, že je notoricky známy, ale je vhodným programom pre decká počas zimných prázdnin a je dramaturgicky a logicky koncentrovaný na toto obdobie nasadený v doobedňajších aj poobedňajších hodinách. Iste by naplnil aj kapacitne veľkorysejšie hľadisko novej budovy Slovenského národného divadla, ale niečo na tom bude, že jeho situovanie do historickej budovy má svoje opodstatnenie z hľadiska slávnostnejšej atmosféry. Táto scéna zažila počas svojej existencie niekoľko verzií Luskáčika, preto by sa dalo komparovať a analyzovať do nekonečna a myslím, že by to ani nemalo konca kraja. V Slovenskom národnom divadle mal Luskáčik svoju prvú premiéru v roku 1928 v choreografii Achilla Viscusiho a odvtedy ho má súbor takmer nepretržite na svojom repertoári. Dalo by sa povedať, že s Luskáčikom divák rastie a Luskáčik zasahuje preto niekoľko generácii naraz. V roku 1956 dielo inscenoval choreograf Jiří Blažek. Verziu Vasilija Vajnonena uviedli v naštudovaní Egona Bischoffa a Ursuly Heinrichovej-Petzolodovej v roku 1981. Jej obnovená premiéra sa konala v roku 1992, keď ju spolu s Egonom Bischoffom inscenoval Jozef Dolinský staršia. V roku 2008 uviedol Balet Slovenského národného divadla verziu kanadského choreografa Fernanda Naulta v naštudovaní Andrého Laprisa. Túto poslednú si prirodzene divák pamätá asi najviac, nielen preto, že bola ostatná, ale aj pre odlišnosť jej výtvarného poňatia. Ohurovala svetlom, leskom, okázalým espritom, atakujúcou vizuálnou atraktivitou hraničiacou so zámerným gýčom, ale mala popritom svoju estetiku, čaro, deťom otvárala doširoka oči i ústa. Výtvarným znením posunula Luskáčika do akejsi globalizačnej zóny vnímania vecí súčasného diváka. Okrem výtvarnej optiky, ktorá bola evidentne pre niektorých kontroverzná, vrátila na scénu do rodiny Stahlbaumových a k strýkovi Drosselmeierovi (miesto Mášenky) Kláru a sledovala dôsledne hudobnú predlohu Piotra Iljiča Čajkovského.

Rafael Avnikjan, jeden z choreografov našej súčasnej verzie tvrdí, že jemu osobne sa výprava kanadskej verzie páčila. (Ja osobne sa priznám, že som spočiatku mala z tohto nesporne efektného prevedenia, akýsi problém premrštenej „americkej“ ľúbivosti). Jozef Dolinský mladší (riaditeľ baletu Slovenského národného divadla) sa na tlačovej besede nechal počuť, že návrat k tradičnej verzii je bližší divákovi nášho regiónu a jeho otec – ďalší choreograf tejto verzie – vníma Luskáčika ako „súčasť baletnej histórie, klasický odkaz, ku ktorému treba pristupovať s rešpektom, nemeniť jeho význam, obsah, aby sa mohol zachovať v originálnej podobe pre budúcnosť“. Pochopiteľne, náhľady sa môžu rôzniť, každý inscenačný team má svoju predstavu, optiku a iné dôvody toho-ktorého uchopenia materiálu. Jozef Dolinský staršia aj Rafael Avnikjan sa tiež vracajú na scénu, na ktorej obaja svojho času pôsobili, s generačným posunom a v duchu tradičných hodnôt. Stali sa autormi choreografie a réžie aktuálneho uvedenia Čajkovského rozprávkového baletu Luskáčik podľa tradičnej a najväčšmi oceňovanej verzii ruského choreografa Vasilija Vajnonena. Námetom ku skomponovaniu baletu Luskáčik bola francúzska verzia rozprávky Ernsta Theodora Hoffmana od Alexandra Dumasa staršieho a Čajkovskij (ako informuje bulletin) vložil do partitúry vlastné spomienky na detstvo a s ním spojené detské hry.

Sympatická je skutočnosť, že Balet Slovenského národného divadla venoval inscenáciu pamiatke Rudolfa Nurejeva pri príležitosti sedemdesiatemu piatemu výročia jeho nedožitých narodenín.

Luskáčik v Slovenskom národnom divadle teda prináša tradičnú atmosféru tepla Vianoc, s krbom a aristokraciou, s kopou príbuzných, detí, hier, radosti z darčekov, roztopašného služobníctva a Mášenkinho sna. Hoci tá do neho s Luskáčikom nevkĺzne na avizovanej pozlátenej orechovej škrupinke (druhé dejstvo, obraz 1), ale na ruských saniach ako z Mrázika (v kanadskej verzii ťahali sane soby), motýle a jaskynné netopiere tiež nepostrehneme, ale napokon toto nie sú kľúčové momenty, na ktorých by balet padal a stál, avšak obsah v bulletine by mal minimálne korešpondovať s tým, čo sa na scéne deje. Nie je totiž všímavejší a nekompromisnejší divák, ako ten detský.

Scéna a kostým sú z dielne českého autora Josefa Jelínka, tak povediac experta na kostým pre balety (zvlášť klasické). Kostým má vskutku svoju eleganciu, slávnostnú náladu, tam, kde treba sa trbliece (ale striedmo a s mierou), využíva farby a materiály látok na diferenciáciu spoločnosti i generačných zadefinovaní, sleduje potreby tanečníka. Nie je to vizuálny atak, ale príjemný (miestami archaizujúci) motív navodenia historizujúcej výtvarnosti s dobovým prihliadnutím na charakter času a s rešpektovaním lokalít a národných odlišností. Hoci je scéna od totožného autora, výtvarne sa akosi vymyká z komplexného vizuálneho rámca. Je tak povediac, pejoratívnejšie vyjadrené, „nakreslená“, zjednodušená a skratkovitá, javí známky knižnej ilustrácie a je pritom však dotvorená ťažkou drapériou. Autor vytvára portál v portáli, kukátko v kukátku, akoby celú scénu ponímal ako bábkové divadlo. Tento moment však nie je rušivý oproti kontrastu elementárnych kulís. Aj s prihliadnutím na „lowbudgetové“ možnosti a ich benevolentnú akceptáciu treba zadefinovať, že kontrasty použitia materiálov ich len zvýraznili. Pomerne nekompatibilne pôsobí aj vianočný stromček, ktorý tiež síce odznie vo výtvarnej skratke, ale odlišnej, ako celá scéna (pociťujem potrebu formulovať, že výtvarné skratky rozhodne môžem, pokiaľ majú svoje opodstatnenie). Nemôžem sa však ubrániť pocitu, že stromček pôsobí ako požičaný z inej inscenácie. Zatiaľ sa bavíme o prvom dejstve a prvých dvoch obrazoch. Tretí obraz zimnej hory už disponuje adekvátnejšou poetikou tancujúcich vločiek, aj napriek ľahkej jednoduchosti spustených „záclon“ pôsobí spolu so svetlom a striebornými prvkami lesku príjemne rozprávkovo. Situovanie Bratislavského chlapčenského speváckeho zboru v bielom odeve s baranicami a v rukaviciach komplexne dotvára tento snový obraz a evokuje v celkovej kompozícii vianočnú pohľadnicu pre UNICEF. Optimistickým signálom je aj hudobné naštudovanie a dirigovanie Petra Valentoviča, ktorý nás nechal užiť si s orchestrom Slovenského národného divadla muziku Piotra Iľjiča Čajkovského v plnosti svojej krásy.

Máša Rominy Kolodziej, estetická a hrdá, možno aj tancovaná s nasadením, akoby postrádala čas na naštudovanie postavy. Jej dôstojným partnerom v úlohe Princa bol Andrej Kremz, povedzme, že po tanečnej stránke reprezentatívny, ale s výrazovým deficitom. Viac herectva a karikovania si užil Andrej Szabo v postave Drosselmeiera, ktorému pri pôsobení tejto figúry pomáha aj fyzická výška. Milým, hravým oživením sú pestúnky Viktória Árvová a Gloria Todeschini , Stahlbaumovci Daniel Slabý a Viktória Šimončíková si zachovávajú rodičovskú starostlivosť o deti aj hostí. Harlekýn Dansarana Vandanova splní predpoklady mechanickej bábky, rovnako ako Bábika Veroniky Hollej. Černoško v podaní japonského tanečníka Yukiho Kaminaku pôsobí trochu úsmevne, ale za svojimi „hračkovými“ kolegami tanečne nezaostáva. Aj Myší kráľ Františka Šuleka zapadne do arzenálu rozprávkových postáv, avšak jeho myšia družina poskladaná z pomerne vysokých žiakov Tanečného konzervatória Evy Jaczovej postráda povestnú drobnosť a milotu malých myšiek. Zborové scény pastorálií a snehových vločiek ustanú svoje krokové variácie so cťou. Z národných tancov zarezonuje snáď najviac Španielsky a z neho noblesne a s gráciou vyčnievajúci Adrian Ducin (partnerkou mu bola Alexandra Shalimova), Orientálny (Kristína Luptáková, Dominik Slavkovský) a Čínsky tanec (Isa Ichikawa, Yuki Kaminaka) v nás nezanechá zvláštny úžas, ale bolo by nespravodlivé opomenúť tanec Ruský v excelentnom prevedení Juraja Žilinčára, Dansarana Vandanova a Igora Leushina. Mášenka (Ema Dobešová, Veronika Yungová) pôsobila na prvej premiére až prekvapivo prirodzene, nevtieravo a nežne, bez akejkoľvek detsky štylizovanej maniéry.

Vááánoce, vááánoce přicházejííí a s nimi aj baletný Luskáčik. Iste bude podrobený mnohým porovnávaniam, úvahám, diskusiám a polemikám, nakoľko je to titul, ktorý bude vždy s čím porovnávať. Treba uznať tvorcom, že bol pripravený v krátkom časovom úseku a na základe toho, že aj stojí, hoci toto nie je relevantná informácia pre diváka, od ktorej by sa mal jeho názor odvíjať. Neopomeňme ani hutný a obsažný bulletin, hoci s aranžovanými fotkami. Luskáčik Rafaela Avnikjana a Jozefa Dolinského staršieho do veľkej miery splnil ciele choreografov – priniesť na scénu tradíciu, klasický odkaz, atmosféru Vianoc, ruskú poetiku rozprávky a v časovom úskalí urobiť so súborom maximum. Luskáčik je vopred beznádejne vypredaný a nepochybujem o tom, že v hľadisku bude šum vzrušeného drobizgu sedieť vo svojom malom detskom úžase. Aj ja si pamätám to „kúzlo“, keď sme „odpadávali“ so zázračne sa roztvárajúceho a stúpajúceho stromčeka… Luskáčik na scénu baletu Slovenského národného divadla rozhodne patrí. Úprimná vďaka za každú snahu udržať ho na repertoári kamenného divadla, vďaka i za energiu a srdečné nasadenie gruzínskeho tanečníka, baletného majstra, pedagóga a choreografa Rafaela Avnikjana. Napriek potrebe tohto baletného titulu, mám tak trochu dojem, že mi k nemu už chýba ten krásne naivný detský pohľad. Akoby Luskáčik predsa len nedokázal rozlúsknuť príliš tvrdý oriešok.

Hodnotenie autorky recenzie: 60 %

Petr Iljič Čajkovskij:
Luskáčik
Choreografická predloha: Vasilij I. Vajnonen
Choreografia: Rafael Avnikjan, Jozef Dolinský
Dirigent: Peter Valentovič (alt. Dušan Štefánek)
Réžia: Rafael Avnikjan, Jozef Dolinský
Scéna a kostýmy: Josef Jelínek
Baletný majster- repetítor: Nora Gallovičová, Igor Holováč, Mária Kupcová
Balet a orchestr SND Bratislava
Premiéra 29. novembra 2013 historická budova Slovenské národné divadlo Bratislava

Mášenka – Ema Dobešová – (TKEJ) (alt. Veronika Yungová – (TKEJ))
Franz – Oliver Hec – (TKEJ) (alt. Ervín Szelepcsenyi – (TKEJ))
Luskáčik – Viktor Mikulišin – (TKEJ) (alt. Michal Lenner – (TKEJ))
Máša – Romina Kołodziej (alt. Erina Akatsuka / Tatum Shoptaugh)
Princ – Andrej Kremz (alt. Samuel Price / Orazio Di Bella)
Drosselmeier – Andrej Szabo (alt. Adrian Ducin / Peter Dedinský)
Radca Stahlbaum – Daniel Slabý (alt. Michal Velčický / Aliaksei Kavaleuski)
Pani Stahlbaumová – Viktória Šimončíková (alt. Cosmina Maria Sobota Zaharia)
Pestúnka – Viktória Árvová, Gloria Todeschini (alt. Katarína Singhofferová / Zuzana Pecková)
Harlekýn – Dansaran Vandanov (alt. Juraj Žilinčár / Martin Anderson)
Bábika – Veronika Hollá (alt. Sarah Millner / Erina Akatsuka)
Černoško – Yuki Kaminaka (Jason Inniss / Robin Papazian)
Myší kráľ – František Šulek (alt. Peter Dedinský / Andrej Szabo)
(TKEJ – žiaci Tanečného konzervatória Evy Jaczovej