Nerozlousknutý oříšek bratislavského Louskáčka

  1. 1
  2. 2

Nerozlúsknutý oriešok bratislavského Lúskáčika

Predvianočný čas priniesol do Bratislavy nielen tradičný zhon, plné shopping centrá, preťažené servery s ponukou najžiadanejšieho tovaru na internete  a vianočné trhy s arómou cigánskej a grogu, ale aj čosi kultúrnejšie. Posledné dva novembrové dni patrili baletnej premiére Luskáčika. Luskáčika s náladou Vianoc,  rozžiareným rodinným svetlom a tajomstvom sna. Nikto nepochybuje o tom, že Luskáčik ako titul jednoznačne do repertoáru kamenného divadla patrí (dramaturgia Eva Gajdošová), ako jeho organická súčasť, ako odkaz klasiky i ako „vianočný“ balet pre deti (hoci ho nemôžeme klasifikovať ako výsostne detský balet). Snáď každému je jasný aj fakt, že je to titul, ktorý plní kasu, nielen preto, že je notoricky známy, ale je vhodným programom pre decká počas zimných prázdnin a je dramaturgicky a logicky koncentrovaný na toto obdobie nasadený v doobedňajších aj poobedňajších hodinách. Iste by naplnil aj kapacitne veľkorysejšie hľadisko novej budovy Slovenského národného divadla, ale niečo na tom bude, že jeho situovanie do historickej budovy má svoje opodstatnenie z hľadiska slávnostnejšej atmosféry. Táto scéna zažila počas svojej existencie niekoľko verzií Luskáčika, preto by sa dalo komparovať a analyzovať do nekonečna a myslím, že by to ani nemalo konca kraja. V Slovenskom národnom divadle mal Luskáčik svoju prvú premiéru v roku 1928 v choreografii Achilla Viscusiho a odvtedy ho má súbor takmer nepretržite na svojom repertoári. Dalo by sa povedať, že s Luskáčikom divák rastie a Luskáčik zasahuje preto niekoľko generácii naraz. V roku 1956 dielo inscenoval choreograf Jiří Blažek. Verziu Vasilija Vajnonena uviedli v naštudovaní Egona Bischoffa a Ursuly Heinrichovej-Petzolodovej v roku 1981. Jej obnovená premiéra sa konala v roku 1992, keď ju spolu s Egonom Bischoffom inscenoval Jozef Dolinský staršia. V roku 2008 uviedol Balet Slovenského národného divadla verziu kanadského choreografa Fernanda Naulta v naštudovaní Andrého Laprisa. Túto poslednú si prirodzene divák pamätá asi najviac, nielen preto, že bola ostatná, ale aj pre odlišnosť jej výtvarného poňatia. Ohurovala svetlom, leskom, okázalým espritom, atakujúcou vizuálnou atraktivitou hraničiacou so zámerným gýčom, ale mala popritom svoju estetiku, čaro, deťom otvárala doširoka oči i ústa. Výtvarným znením posunula Luskáčika do akejsi globalizačnej zóny vnímania vecí súčasného diváka. Okrem výtvarnej optiky, ktorá bola evidentne pre niektorých kontroverzná,  vrátila na scénu do rodiny Stahlbaumových a k strýkovi Drosselmeierovi (miesto Mášenky) Kláru a sledovala dôsledne hudobnú predlohu Piotra Iljiča Čajkovského.

Rafael Avnikjan, jeden z choreografov našej súčasnej verzie tvrdí, že jemu osobne sa výprava kanadskej verzie páčila.  (Ja osobne sa priznám, že som spočiatku mala z tohto nesporne efektného prevedenia, akýsi problém premrštenej „americkej“ ľúbivosti). Jozef Dolinský mladší (riaditeľ baletu Slovenského národného divadla) sa na tlačovej besede nechal počuť, že návrat k tradičnej verzii je bližší divákovi nášho regiónu a jeho otec – ďalší choreograf  tejto verzie – vníma Luskáčika ako „súčasť baletnej histórie, klasický odkaz, ku ktorému treba pristupovať s rešpektom, nemeniť jeho význam, obsah, aby sa mohol zachovať v originálnej podobe pre budúcnosť“. Pochopiteľne, náhľady sa môžu rôzniť, každý inscenačný team má svoju predstavu, optiku a iné dôvody toho-ktorého uchopenia materiálu. Jozef Dolinský staršia aj Rafael Avnikjan sa tiež vracajú na scénu, na ktorej obaja svojho času pôsobili, s generačným posunom a v duchu tradičných hodnôt. Stali sa autormi choreografie a réžie aktuálneho uvedenia Čajkovského rozprávkového baletu Luskáčik podľa tradičnej a  najväčšmi oceňovanej verzii ruského choreografa Vasilija Vajnonena. Námetom ku skomponovaniu baletu Luskáčik bola francúzska verzia rozprávky Ernsta Theodora Hoffmana od Alexandra Dumasa staršieho a Čajkovskij (ako informuje bulletin) vložil do partitúry vlastné spomienky na detstvo a s ním spojené detské hry.

Sympatická je skutočnosť, že Balet Slovenského národného divadla venoval inscenáciu pamiatke Rudolfa Nurejeva pri príležitosti sedemdesiatemu piatemu výročia jeho nedožitých narodenín.

Luskáčik v Slovenskom národnom divadle teda prináša tradičnú atmosféru tepla Vianoc, s krbom a aristokraciou, s kopou príbuzných, detí, hier, radosti z darčekov, roztopašného služobníctva a Mášenkinho sna. Hoci tá do neho s Luskáčikom nevkĺzne na avizovanej pozlátenej orechovej škrupinke (druhé dejstvo, obraz 1), ale na ruských saniach ako z Mrázika (v kanadskej verzii ťahali sane soby), motýle a jaskynné netopiere tiež nepostrehneme, ale napokon toto nie sú kľúčové momenty, na ktorých by balet padal a stál, avšak obsah v bulletine by mal minimálne korešpondovať s tým, čo sa na scéne deje. Nie je totiž všímavejší a nekompromisnejší divák, ako ten detský.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Čajkovskij: Luskáčik (SND Bratislava)

[Total: 19    Average: 3.6/5]

Související články


Napsat komentář