Nespokojený Roman Novitzky ze Stuttgartu pro Baletní panorama

Baletná panoráma Pavla Juráša (196)
Tentoraz:

• Baletné novinky zo sveta
• „Som so sebou málokedy spokojný“ – rozhovor s prvým sólistom Stuttgartského baletu Romanom Novitzkým (1)
• Čo sleduje Chantal Lefèvre?

 

Aktuality
Dnešný diel začínam aktuálnou správou zo soboty. Kritizovaný šéf baletu milánskej La Scaly, osobitý choreograf Mauro Bigonzetti, odstúpil z funkcie. Podľa vyjadrenia generálneho riaditeľa La Scaly Alexandra Pereiru na vine nie je kritika Bigonzettiho (tu), ktorá na neho padá od začiatku roku, kedy nastúpil na uvoľnené miesto po Makharovi Vazievovi, ktorý sa stal riaditeľom Bolšovo baletu, ale jeho vážne zdravotné problémy, ktoré pretrvávajú už od leta. Kvôli nim sa vzdal aj choreografie baletu Coppélia, ktorá s Robertom Bollem mala v decembri otvoriť tohtoročnú baletnú sezónu slávneho domu. Nového choreografa pre Coppéliu hľadajú. Súbor povedie do februára riaditeľ baletnej akadémie Frédéric Olivieri, potom Pereira oznámi, čo bude ďalej.

***
V jesennej časti sezóny bude mať 28. októbra v Royal Ballete v Londýne premiéru opomínaný balet Kennetha MacMillana (vedľa jeho Romea a Manon) Anastasia, na hudbu Čajkovského a Bohuslava Martinů. V sérii predstavení sa vystriedajú aktuálne hviezdy súboru: Bonelli, Watson, Lam, McRae, Cuthbertson, Nuñez. V premiérovom večere sa Anastasiou stane Natalia Osipova. Osipovu, ako skúša, mohli vidieť diváci prenosu 4. októbra v rámci World Ballet Day. Osipova bude mať náročný úkol vyrovnať sa prvej Anastasii, MacMillanovej múze Lynn Seymourovej. V opulentnom balete gigantických rozmerov celovečerného filmu má zahrať Anastasiu v dvojitej podobe, v dvoch časových rovinách. Zničenú ženu, ktorá sa v roku 1922 prebúdza v berlínskej nemocnici, a dieťa cárskej rodiny v súkolesí dramatických udalostí medzi prepychom dynastie a krutým koncom, ktorý prichystali boľševici. Tento zložitý rámec, ktorý strieda realitu a prítomnosť s celkom iným obsahom spomienok, dáva príležitosť talentovaným interpretkám ukázať, s akou starostlivosťou MacMillan buduje komplexný obraz hrdinov svojich baletov. Viac o MacMillanovi sa dočítate v staršom dielu Panorámy (tu).

***
Berlín už ovládne Luskáčik Nacha Duata, kritizované vyhadzovanie peňazí a prejav osobnej pýchy a arogancie, keď stiahol oslavovanú inscenáciu Burlaka a Medvedeva, ktorá vyšla aj na DVD a ktorú diváci poctili stopercentnou návštevnosťou. Oproti tomu Duatove balety priemerne navštevuje sotva polovica kapacity sálu Berlínskeho štátneho baletu. V akej kondícii bude súbor, rozložený bojom za zrušenie menovania Sashy Waltz do jeho čela, ako sa táto negatívna nálada, ktorá sa v Berlíne priam udomácnila, podpíše na výkonoch, môžete vidieť od premiéry v mnohých reprízach. Luskáčik sa v Berlíne dobre zabýva. Istotne sa však oplatí predstavenie vidieť, nielen kvôli hviezdam Iane Salenko a Marianovi Walterovi, ale aj pre porovnanie s inými verziami. Z Berlína fotogaléria pre českých a slovenských čitateľov.

***
V susedných Drážďanoch sa chystajú na premiéru Don Quijota v kreácii šéfa súboru Aarona Seana Watkina, ale už teraz prekvapili graficky vycibrenou brožúrou. Podobne ako vlani opera, teraz aj balet dáva dôraz na kúzlo rôznorodosti svojich členov, ich osobné príbehy, skúsenosť a význam ich pôvodu pre ich umenie v spojení s ostatnými priateľmi zo súboru. Pôsobivej fotky sa dočkal aj člen súboru, brniansky rodák Václav Lamparter, ktorý dostáva čoraz viac dôležitých príležitostí a ktorému priradili slovo „náplň“. Brožúru si môžete prelistovať na webe (tu ).

***

 

Rozhovor s prvým sólistom Stuttgartského baletu Romanom Novitzkým (1)
Tento rozhovor pre Baletnú panorámu začína netradične. Predstaví vam slávny baletný súbor v Stuttgarte slovami môjho hosťa. „Pracovný deň začíname 10.30, čo je celkom pohodlné a môžeme sa spokojne vyspať a aj telo je už viac menej prebudené. Pre mňa to znamená, že prichádzam do divadla tak hodinku predtým, aby som sa naladil, prichystal, pomaly rozcvičil, ponaťahoval… Tréning trvá jednu hodinu a pätnásť minút. Potom máme pätnásť minút pauzu. Ale veľakrát sa stane, že tréning pretiahneme – dobrovoľne, skúšame si a praktizujeme rôzne veci z tréningu a podobne. Pokračujeme skúšaním od dvanástej do druhej, potom máme hodinovú pauzu na obed a pokračujeme v skúšaní poobede od tretej do pol siedmej,“ popisuje dnešný hosť, prvý sólista súboru Roman Novitzky, rodák z Bratislavy.

V dobe, keď sme rozhovor začali (a je to už aj pekne dávno), mu toto všetko pracovné mámenie na baletných sálach bolo odopreté, pretože bol zranený. Vlastne vďaka tomu som ho ukecal na rozhovor, lebo mal viac času. Chcel som ho tiež trochu odviesť od myšlienok na zranenie, následnú operáciu a rekonvalescenciu. A mal som trochu pravdu, Romana to zaujalo v dobe liečenia po operácii. To na tanečníka vždy inak vplýva, keď nemôže nielen tancovať, ale ani riadne chodiť. To človek bilancuje, prehodnocuje. Uvedomuje si krehkosť svojho povolania a jeho zákerné nástrahy. Nad čím premýšľa Roman Novitzky? „To by bola odpoveď na ďalšie štyri strany,“ zhodnotil to Roman. „Premýšľam veľmi veľa a rád. Niekedy až moc. Niekedy by som to chcel zastaviť a mať v hlave na chvíľku pokoj,“ hovorí so smiechom veľmi osobitý a sympatický umelec. Tak i charakter tohto rozhovoru je viac pomalý, pokojný, premýšľavý.

Čo sa mu vlastne stalo? „Podstúpil som operáciu pätnej kosti, ktorá možno nie je až taká komplikovaná, no vyžaduje veľmi veľa času, trpezlivosti a vôle pri rekonvalescencii. Samozrejme, že pri takomto zranení si tanečník uvedomí krehkosť svojho povolania… Zvlášť, keď zrazu z každodenného pohybu nemôže robiť takmer vôbec nič dlhých niekoľko týždňov. Poskytovalo mi to veľa času na rozmýšľanie. No aj na uvedomenie si, aký vzťah k tancu mám, či mi chýba, či ho mám stále rád. Ten náhly odstup vám ukáže reálnu pocitovú situáciu, vzťah k povolaniu. Aspoň u mňa to tak bolo. A uvedomil som si, že to, čo som cítil predtým a vždy k tancu, je stále pravda. Tanec je súčasť môjho života, vyjadrenie pohybom ako také ma fascinuje,“ rozvádza Roman a dodáva: „No nechcel som tráviť tento zrazu nadobudnutý čas len premýšľaním dookola, ako mi tanec chýba. Zrazu som mal veľa času a mohol som sa pustiť do vecí, na ktoré som počas skúšania v divadle nemal čas ani energiu. A to tiež nie je na škodu,“ a dodá príslovie: „Všetko zlé je na niečo dobré.“ Potom pokračuje: „Tak som využíval čas popri fyzioterapii na praktické veci ako zdokonalenie sa v jazykoch, vo fotografii ako takej a úprave či editácii fotografií v počítači, na zorganizovanie určitých vecí, ale aj na relax, knihy, filmy, hudbu.“

Tu sa hodí hneď doplniť pre čitateľov, že Roman sa vypracoval na rešpektovaného baletného fotografa. Fotil pre svetové PR kampane svojho kolegu Friedemanna Vogela či sólistov súboru na oficiálne portréty.

Nie je žiadnym obyčajným nadšencom, ale skutočným profi fotografom. „Som veľmi otvorený človek, zaujíma ma veľa vecí, chcem toho veľa vyskúšať,“ dodáva jedným dychom. Sólista Baletu Slovenského národného divadla v Bratislave zanechal sľubnú pozíciu a odišiel na konkurz do Stuttgartu. Tam uspel a dostal sa do zboru, odkiaľ sa vypracoval až na prvého sólistu. Má široký repertoár, tak ako je v Stuttgarte zvykom, a okrem tancovania sa aktívne začal zaujímať aj o choreografiu. V lete stihol aj vážnu životnú zmenu, svadbu s dlhoročnou kolegyňou Miriam Káčerovou. Ale späť na začiatok.

Váš ročník z Tanečného konzervatória Evy Jaczovej bol asi najlepší v dejinách. Vy ste sólista Stuttgartského baletu, vaša spolužiačka Nina Poláková hviezda Viedenského štátneho baletu, ďalší vaši spolužiaci s úspechom tancujú v Bratislave. Vnímali ste niečo podobné už na škole? Že ste silný ročník?

Dobre sa to číta či počúva, ale ťažké je to hodnotiť pre mňa, keďže som bol súčasťou. Neviem, či najlepší ‚v dejinách‘ nie je trochu silné vyjadrenie, no každopádne nás bolo veľa žiakov v ročníku a ešte k tomu veľa talentovaných žiakov. To som si vždy uvedomoval, pretože cez všetky priateľstvá sme si boli vždy aj konkurenciou, čo nás posúvalo dopredu a rástli sme na tom. Zároveň som videl a cítil, že tá konkurencia je veľmi dobrá a musím teda poriadne makať. Beriem to tak prirodzene, že každý úspech a víťazstvo mojich spolužiakov je aj môj-náš spoločný úspech.

V poslednom ročníku na škole ste tancovali Solora v Bajadére už na scéne Národného divadla s Ninou Polákovou. Do toho ste maturovali v škole. Pamätáte si na túto chvíľu, keď ste zrazu zo školy preskočili do divadla a tancovali hlavnú mužskú rolu? Dôveru, stres, očakávania, zodpovednosť…

Tak na toto obdobie a momenty si pamätám veľmi dobre a nikdy na to pravdepodobne nezabudnem. Boli to obrovské a neoceniteľné skúsenosti pre moju tanečnú kariéru a vlastne dalo by sa povedať, že mi to dalo veľa aj tak všeobecne do života. No zároveň som mal z toho zmiešané pocity. Boli sme zrazu vrhnutí s Ninou zo školského, pohodového, pohodlného a už navyknutého prostredia do víru súborového života, ktorý je samozrejme iný, má svoje pravidlá, ľudí-členov, rôzne povahy a osobnosti. Bol to nový svet a my sme si museli rýchlo zvyknúť, inak by sme to nezvládli. Navyše sme študovali hlavné roly v jednom z veľkých klasických baletov. S tým automaticky prichádza veľká zodpovednosť a stres, očakávania a žiarlivosť od členov súboru.

Bolo to ťažké obdobie aj tým, že do toho všetkého mala byť pre nás stále prvoradá škola. Boli sme v poslednom ročníku, mali sme pred sebou maturitu, veľa učenia, finálne skúšky, absolventské skúšky a absolventský koncert. Musím pripomenúť, že v tomto smere nám škola vyšla úžasne v ústrety a nastavila nám individuálny, samostatný vyučovací plán, čo nám nesmierne pomohlo. Ako som napísal, bolo to nesmierne náročné, no zároveň krásne obdobie, nemenil by som nič z toho. Prišli s tým aj pekné chvíle, spoznal som nových ľudí, súborový život. Určití ľudia mi veľmi pomohli a to si veľmi cením dodnes. Roly s nami naštudoval manžel mojej profesorky na škole – Karin Alaverdjan – a vtedajší baletný majster v SND Rafael Avnikjan, čo bolo pre nás to najlepšie, čo sme mohli dostať, a my sme sa snažili z toho načerpať čo najviac. Veľmi ma to posilnilo a veľa dalo do ďalšej mojej tanečnej kariéry.

Prečo ste po škole zostali v Bratislave a neskúsili ste už vtedy zahraničné angažmán? Nestratili ste tým pár rokov?

Tým, že som dostával príležitosti, a nie malé, tancovať už počas posledných ročníkov školy v divadle, ten prestup bol taký prirodzený. Poznal som to prostredie, ľudí a atmosféru. Takže som cítil trošku také zázemie, navyše blízkosť rodiny a jej podpora, to bola neoceniteľná skutočnosť. Svojím spôsobom to bolo jednoduchšie ako ísť do niečoho úplne nového, i keď som cítil veľkú zodpovednosť, nastupoval som do divadla už s určitou pozíciou, demi sólista, čo sa mladému tanečníkovi zo školy nestáva až tak často. A môj postup išiel rýchlo hore, čo sa nie vždy stretlo s pozitívnym ohlasom. (smiech) Mal som aj šťastie, uvedomujem si to, je to vždy totiž aj o sympatiách a podobne, no tvrdo som aj makal, aby som ukázal a dokázal sebe aj ostatným, že na to mám a zaslúžim si to. Navyše som si hovoril, že chcem podporiť baletné umenie na Slovensku svojou prítomnosťou a prítomnosťou svojich spolužiakov. Väčšina z nášho ročníka prišla po škole do SND. Keď všetci odchádzajú, nemôže slovenské umenie rásť.

V SND som zostal šesť rokov a neľutujem z toho nič. Práve naopak. Myslím, že som nestratil žiadne roky. Pracoval som tvrdo na sebe, zlepšoval sa, pracoval so skvelými ľuďmi, mal zázemie, rodinu a priateľov, ktorí ma podporovali. Zatancoval som si veľa nádherných rolí a choreografií, čo ma posunulo len ďalej, vyrástol som ako tanečník a aj ako človek a myslím si, že aj vďaka tomu som sa dostal potom do zahraničia.

Mnoho vašich slávnych kolegov, dokonca aj na Slovensku, vyvolalo škandál, keď skritizovali platy, zázemie, pracovné podmienky, otvorene priznali rôzne problémy. Všímali ste si to aj vy, keď ste na Slovensku pracovali? Alebo to človeku dôjde až spätne, keď spozná iný spôsob práce vo svete?

Videl som a uvedomoval som si veci ešte počas pôsobenia, samozrejme, pretože človek s nimi bojuje, snaží sa ich zmeniť… A niektoré som si intenzívnejšie uvedomil, až keď som odišiel, čo je tiež prirodzené, pretože človek má zrazu možnosť porovnať. Nie všetko by som kritizoval, nie je všetko také zlé. Napríklad zázemie, myslím tým divadlo – budovu, šatne, baletné sály, javisko a tým aj pracovné podmienky – sú v SND veľmi dobré, skvelé v porovnaní s tým, čo máme my v Stuttgarte. (smiech)

Čo je z môjho pohľadu najväčším problémom, je nezáujem, respektíve malý záujem štátu, vlády o kultúru ako takú. Slabá prezentácia, reklama. A balet sa nachádza na liste umenia ešte k tomu bohužiaľ na tých nižších priečkach. Na to potom nadväzuje záujem ľudí, financie, platy atď. Veľa ľudí má záujem o lacnú a komerčnú zábavu, pretože je to jednoduchšie, lacnejšie, a štát ich k tomu tak či tak vedie. Je to smutné, no je to tak, je mi to veľmi ľúto. Je tam obrovský rozdiel v porovnaní so zahraničnými súbormi. Je to ale omnoho hlbšia a komplikovanejšia téma.

Čím to je, že na Slovensku, a nakoniec aj v Česku, je balet vždy až za činohrou a operou?

Ťažko sa hľadá odpoveď. Môže to mať na svedomí viacero aspektov. Osobne si myslím, že jedným z nich je aj malý či menší záujem ľudí. Môže to súvisieť s menšou reklamou, prezentáciou, menším rešpektom voči baletnému umeniu. Balet sa ťažšie spája s komerciou, a tým pádom je menej prístupný. Ťažšie si získava stálych divákov, fanúšikov. Bohužiaľ komercia na Slovensku a v Čechách znamená veľmi veľa. V porovnaní so Stuttgartom napríklad; balet má v meste veľkú históriu, ľudia ho milujú a majú obrovský záujem. Takmer každé predstavenie je vypredané, to nám dáva podporu od vlády a takisto aj finančnú nezávislosť, čo sa týka nových premiér. To nás kladie na rovnakú úroveň, ak nie vyššiu, s operou a činohrou.

Za dobu angažmán v SND ste tancovali rôznorodé roly. Od klasiky cez charakterové roly, povedzme napríklad Caligulu, cez balety typu Ivana Hrozného až po choreografie napríklad Lukáša Timuláka. Čo vám bolo najbližšie ako človeku?

Veľmi mi vyhovovala tá rôznorodosť a stále mám veľmi rád, keď môžem tancovať všetky rôzne typy tanca a rolí a učiť sa pritom nové veci. Od klasického tanca cez neoklasiku až po moderné veci. Som toho názoru, že tanečník tým získava veľkú flexibilitu, čo je dnes mimoriadne dôležité, a povedal by som, že nevyhnutné, nie je ‚zaškatuľkovaný‘. Počas školských čias a v podstate stále sa s tým stretávam, že si tanečníci a ľudia blízki tancu myslia, že som tzv. ‚klasický typ‘, to znamená, že skôr preferujem klasický tanec. Jednak fyzickými predpokladmi, výškou postavy, a jednak si vždy mysleli, že aj osobnostne inklinujem len ku klasickému tancu. Neviem, prečo to zo mňa takto dedukovali. Vždy boli prekvapení, keď som povedal, že mám veľmi rád aj moderný pohyb. Klasický tanec je základ, pre mňa neodmysliteľná súčasť, a od toho sa odvíjajú ostatné štýly. Práveže je to pre mňa veľmi zaujímavé kombinovať, aplikovať z moderného tanca rôzne veci do klasiky a opačne. Milujem byť na javisku a vyjadrovať pocity a emócie pohybom v akejkoľvek forme – od klasiky po modernu. To mi je najbližšie. (smiech)

Stuttgart je slávny súbor s dlhoročnou tradíciou. Bol to váš sen, dostať sa práve tam?

Úprimne povedané, vôbec. (smiech) Bol to taký pokus. V SND som zažil krásne roky, mal som zázemie, blízkosť rodiny a priateľov, podporu, tancoval som všetko, čo som chcel, cítil som sa dobre. Možno až moc dobre – pohodlne na to, aby som mohol ísť ešte vyššie, nájsť nový level. Nachádzal som sa práve v období, keď som bol veľmi otvorený novým veciam. Zavolala mi moja terajšia manželka Miriam Káčerová, ktorá už tancovala v Stuttgarte v súbore, že či by som nechcel prísť vyskúšať na konkurz. Bol to jediný otvorený konkurz za posledných dvanásť rokov. Vedel som, že je to svetová kvalita, povedal som si, prečo nevyskúšať. Nedával som si veľké šance a aj keby to nevyšlo, stále som mal svoju peknú pozíciu v Bratislave, takže som v podstate nemal čo stratiť. No a ono to vyšlo! A keby som to nevyskúšal vtedy, už by som to potom asi nevyskúšal a zostal.

Bral som to tak, že v Bratislave som sa vypracoval, odmakal si šesť rokov, tvrdo som na sebe drel, zlepšoval sa a dosiahol určitú hranicu. A aby som tú hranicu ešte posunul, keďže so sebou som málokedy spokojný, musel som prekročiť tú hranicu tej pohodlnosti. Zmeniť prostredie, vyskúšať svetovú špičku, tvrdú konkurenciu.

Roman, ste tam už viac než šesť rokov a od zmluvy corps de ballet ste sa vypracovali na prvého sólistu. Je poznať v bežnom živote na sále, že vaši kolegovia sú tanečníci, ktorí obcestovávajú najvýznamnejšie svetové gala?

Je vidieť kvalitu, je cítiť tú súťaživosť. To bola jedna z prvých vecí, ktorú som si všimol či pocítil, keď som prišiel do súboru. Všetci makali, snažili sa a pracovali na sebe. Aj mimo pracovného času. No napriek tomu sa vedia ľudia v súbore veľmi podporiť, pomáhajú si. Mať toto všetko okolo seba, to človeka poháňa veľmi vpred a v podstate núti k vyšším výkonom. Aj k takým, o akých si nemyslel, že ich zvládne.

Má to aj svoje mínusy samozrejme. Nie každý takúto súťaživosť zvláda a vie dlhšie vydržať. Dostať príležitosť je niekedy ťažké a keď ju tanečník dostane, musí ju využiť, nezaváhať, zvládnuť ten tlak. Tých šesť rokov ma veľa naučilo a veľmi som sa posunul fyzicky aj psychicky vpred.

(pokračovanie nabudúce)
***

 

Čo sleduje?

Dnešným hosťom je Chantal Lefèvre. Sympatická dáma, ktorá po úspešnej sólistickej kariére v zlatých časoch Neumeierovho baletu v Hamburgu, zakotvila vo Viedenskom štátnom balete ako baletný majster. Tu pracuje na rozsiahlom repertoári a jej prácu môžete teda vidieť na väčšine predstavení, ktoré vo Viedni navštívite. Práve začínajú vrcholiť prípravy na prvú premiéru sezóny 1. novembra. Dramaturgia k čistému, precízne dokonalému Balanchinovi priradila dvoch súčasných choreografov: Edwaarda Lianga s jeho Murmuration a Blanc kreáciu Daniela Proietta pre súbor. Ale už späť k Chantal. Pre čitateľov si vybrala video spontánne, ako sama hovorí: „V prvom rade toto video práve prišlo ku mne, než som prečítala vašu správu. Tak som ho vybrala a poslala veľmi spontánne!“

Chantal pokračuje: „Ale v skutočnosti sa mi páči, pretože títo dvaja chlapci tvrdo pracovali, aby prinútili ľudí smiať sa na tom, ako spontánne to vyzerá. A na konci tam je toto: Láska k tvrdej práci, aby sa zrodilo veľké umenie. S radosťou nútiť ľudí, aby sa smiali, a užívať si to!“ Čo možno veľmi pekne vztiahnuť aj na baletnú prácu či život. A Chantal Lefèvre dodáva pre dnešnú dobu plnú ťaživých správ z médií: „Nikdy si nenechať ujsť šancu sa smiať!“