Nurejevův bod zlomu v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (187) 
Tentoraz:

• „Dance to Freedom“ Rudolfa Nurejeva
• Detektívka o mnohých podozrelých (1)
• Neumeierove sny Tatiany
• Čo sleduje Ketevan Papava?

 

„Dance to Freedom“ Rudolfa Nurejeva
Dneska začína skutočné letné čítanie pre baletných divákov k dovolenke. Ako správna detektívka bude mať poriadne zápletky a mnoho podozrivých a bude na viac dielov. Možno bude tak zložitá ako včasné odhalenie páchateľa u Agathy Christie. Môžete si zahrať na Hercula Poirota či slečnu Marplovú. Podobne ako v prípade kauzy Bolšovo baletu – s pavučinou zložitých osobných, pracovných, politických vzťahov – ťažko nájdeme pravdu a môžeme akurát nadržiavať jednej či druhej, aj tretej strane, tak sa ťažko niekedy dopátrame pravdy o zákulisí sovietskej politiky v čase studenej vojny a poodhalíme záhady úteku Rudolfa Nurejeva. Práve v januári si kolegovia a priatelia vždy pripomínajú výročie jeho smrti, kedy jeho telo na ortodoxnom ruskom cintoríne v Paríži naveky zakryl mozaikovou drapériou jeho dvorný scénograf Ezio Frigerio. Ale 16. júna tohto roku sme si pripomenuli päťdesiatpäť rokov od osudového dňa, kedy tanečník vykročil do slobodného sveta (16. júna 1961).

Život Rudolfa Nurejeva, zlého tatárskeho rozprávkového chlapca, ktorý dobyl tanečný svet a stal sa legendou, by vystačil na desiatky ďalších biografií a filmov. Táto dráma by ponúkala komplexný, napínavý portrét muža-legendy. Muža, ktorý bol mamičkin maznáčik, šľachetný priateľ a zneužívajúci milenec, arogantný umelec a pokorný hľadač. Pre milovníkov baletu by túto charakterizáciu Nurejeva mohlo ešte doplniť: tanec ako silné afrodiziakum, technicky nepresný, ale s dramaticky silným nábojom. Rozporuplný vzťah s Erikom Bruhnom, ktorý bol rozlične obsadzovaný v Nurejevovej dráme ako milenka, súper, idol a učiteľ. Legendárna primabalerína, ktorá by bez partnerstva s Nurejevom určite svoju slávu, tento chýr nedosiahla: Margot Fonteyn.

Baletná dvojica storočia – náročný zväzok perfekcionizmu a vytrvalosti. Boli milenci? S ohľadom na nešťastný osobný život baleríny? Nurejevova lojalita k Fonteyn sa rozšírila ďaleko za hranice ich tanečného partnerstva. Lakomý od prírody a poznajúci chudobu však Rudolf zaplatil anonymne pre Fonteyn liečbu rakoviny vaječníkov. Najviac cestujúci tanečník v histórii prekonal slávne učebnicové romantické baleríny. Vedený túžbou po javisku, udržiaval vyčerpávajúci plán. Ako produkt ochudobneného detstva ho postihla závislosť na zbieraní. Nakoniec sedem domov naplnil obrazmi, starožitnosťami a prepychom ako v aristokratických palácoch. A pritom sa vyhýbal daniam. Sexuálne aféry či lepšie povedané nenásytná sexualita na dennom poriadku. Vystrájal s podvodníkmi a mladými milencami, aj keď sa vždy zaoberal túžbou po stabilnom vzťahu. Rozhnevané výbuchy cholerickej povahy. Dokonca nadávanie publiku spoza opony za neprimerané reakcie. Cestou vyviedol hviezdičkové tanečnice na mladé talenty a korunoval ich na slávne baleríny sveta. Prasknuté rozpočty jeho ohromujúcich choreografických inscenácií, krutovládca označený za Džingischána, po premiére premenovaný jednoducho na – otecka. Žiadny tanečník už nevyskúša toľko štýlov tanca ako on. Táto jeho túžba po rozličnosti vytvorila precedens pre pestrý repertoár mnohých dnešných veľkých tanečných súborov. Zastával názor, že jeden by sa nemal nikdy obzrieť. „Týmto spôsobom môžete spadnúť zo schodov,“ povedal.

Deň po jeho úteku Daily Express na titulnej strane napísal „DANCE TO FREEDOM“. Ikonický triumfálny titulok, ktorý sa pamätníkom roku 1961 vryl do pamäti a predznamenal aj mnohé skryté z tajných duševných pochodov nepokojného tanečníka. Titulok si vypožičalo BBC a pripravilo mimoriadny, polohraný dokument, ktorý ašpiruje na jednu z baletných udalostí tejto sezóny vďaka mimoriadnej profesionalite, scenáru, výtvarnej vyhranenosti a mimoriadnym výkonom predovšetkým ruskej baletnej hviezdy Artema Ovcharenka z Veľkého divadla v Moskve v titulnej role mladého Rudolfa Nurejeva. Fotografie z natáčania a z filmu, ktoré tanečník láskavo poskytol Baletnej panoráme, budú tento letný román sprevádzať.

Režisér Richard Curson Smith sa nenechal zviazať dostupnými biografiami z pera výnimočných životopiscov či existujúcimi dokumentmi a spomienkami, značne skreslenými od samotného hlavného hrdinu, ktoré sa zaznamenali. Išiel ku prospechu veci svojim vlastným, až detektívnym pátraním hľadať, kto môže za to, že tanečník emigroval. Simultánne sa aj pýta na motívy. Prečo? Aj keď spätne sa nám dôvody so skúsenosťou z totalitného režimu môžu zdať viac než zrejmé, túžba po slobode nemusí byť jediný motív. Podozrivých môže byť viac.

 

Akty 1
Prvým je samotné Mariinské divadlo, domovská scéna tanečníka, vtedy ‚Kirovovo‘ na počesť zavraždeného súdruha. Nebyť šťastných zvratov, Rudolf by možno nebol ani jeho členom a na žiadne turné na západ by sa nedostal. Po triumfe na Moskovskej súťaži mu totiž v Moskve ihneď ponúkli sólovú zmluvu v Bolšom balete, a to nemal ešte ani absolutórium. Priatelia v Leningrade (teraz Petrohrad) ho však prehovárali vytrvalo, že štýl Bolšovo nie je tým, čo by chcel, že štýl Kirovovho baletu je jeho domov a že nech čaká na absolutórium a potom sa rozhodne. Nech nezamení strážený štýl cárskeho baletu za akrobaciu Veľkého divadla. Rudolfovi medzi radami spolužiakov, pedagógov a priateľov isto nasadila chrobáka do hlavy Natalia Dudinskaya.

Údajne ho našla sedieť premýšľajúceho na schodoch. Veľká rivalka moskovskej legendy Galiny Ulanovej, prima Kirovovho baletu, si spokojne sadla vedľa študenta a opýtala sa ho: „Rudik, čo sa deje? Tvoj výstup bol predsa úžasný.“ Pre Rudolfa mala Dudinskaya veľký význam, jeho milované pas de deux Diany a Acteona totiž sama tancovala ešte s veľkým Chabukianim. Balerína spomenula, ako sledovala Rudolfove skúšky v akadémii: „Bola som veľmi prekvapená, že tento mladík, ktorý vtedy nebol ešte ani v absolventskom ročníku, tieto pózy vystrihol.“ Rudolf sedel na schodoch vo veľkej dileme. Prijať ponuku z Moskvy, či zostať v Petrohrade, kde mu však ponúkli len miesto v corps de ballete? „Počula som, že chceš ísť tancovať do Moskvy. Nebuď blázon. Nemysli na Bolšoj a zostaň tu, budeme tancovať spolu,“ vysypala zo seba hviezda súboru, národný poklad. Leningradčania milovali svoju Ermitáž, ruské múzeum a Sergeyeva s Dudinskou.

Špeciálne kúzlo, ktorým si prima ballerina assoluta na konci kariéry vyvolí mladého partnera, nie je netradičný. Rudolfovi isto napadlo, keď počul toto bláznovstvo o spoločnom tanci, ako si Kschessinska, obľúbenkyňa Mikuláša II., vybrala dvadsaťjedenročného Vaslava Nijinského za svojho tanečného partnera. Nepotrvá dlho a prianie sa vyplní. Nurejev, nováčik baletu, je obsadený ako partner Dudinskej v Laurencii. V choreografii Chabukianiho, ktorý balet postavil ako poctu technickej brilantnosti a vášni Dudinskej. 20. novembra 1958 slávna sála divadla, ktoré zlatým písmom cárskeho zlata svojich štúk a ozdôb písalo kultúrne dejiny, napäto očakáva debut. Štyridsaťšesťročná hviezda a Rudolf Nurejev, ktorý ešte nemal ani dvadsaťjeden. Podľa kritikov to nebolo šťastie pre Rudolfa, ale pre ňu. Podobne ako Margot Fonteyn o dekádu neskoršie, aj Dudinskej vlial novú energiu a vitalitu. On sa od nej naučil javiskovú prezentáciu, rozvíjanie dôležitého vyžarovania na scéne. Kvality, ktoré sa nemožno naučiť v škole. Po prestávke ho čakal debut v balete Gajané s virtuóznou Ninel Kurgapkinou, staršou o desať rokov od neho. Napriek Rudolfovej tatársky tvrdohlavej povahe ho s balerínou spájala až fanatická vášeň pre dokonalosť. Rudolf začne označovať svojich kolegov ako závistlivých Salieriovcov.

Len veľmi málo kolegov či pedagógov v tom čase poznalo Nurejevov potenciál, ktorý sa naplno prejavil až na západe. Alla Osipenko sa dokonca nechala počuť: „Nechcem túto bláznivú techniku na scéne. Kde je kultivovaná estetika?“ „Ako umelec sa tu nemal priestor prezentovať,“ poznamenáva Boris Bregvadze. „To všetko, čím sa stal, sme videli až neskôr, keď sme tajne mohli vidieť na videokazete jeho predstavenia zo západu.“ Len málo ľudí na čele s učiteľom Puškinom chápalo jeho mimoriadny zápal a túžbu neustále vylepšovať a formovať svoj tanec. Nezapadnúť do rutiny repertoáru, ale vylepšovať a rozvíjať. „Súbor intrigánov a nesmrteľných nepriateľov,“ hovoril Nurejev Kirovovmu baletu. Priateľstvo so spriaznenou dušou v osobe Ninel Kurgapkiny mu dodalo energiu. Baryshnikov to vyjadril zrozumiteľne a úprimne: „Mal gule v nohaviciach!“

Jeho nezmieriteľnosť sa začala prejavovať na ceste na súťaž do Viedne. Dlhú cestu autobusom (!) absolvoval s Kurgapkinou. Pri prestávke v Budapešti spôsobil škandál, keď zmizol. A on jednoducho odvetil: „Ako mám vedieť, kedy sa znovu dostanem do Budapešti? Chcel som vidieť operu.“ Vzrušujúca cesta do prívetivého mesta kaviarní, múzeí, umenia na Dunaji bola dobrodružstvom. Už vo Viedni začne provokovať, keď opúšťa skupinu ruských umelcov so sprievodom a robí si, čo chce. Ťahá večer so sebou tancovať do baru aj Ninel. Keď sa učili rock and roll, ostali na parkete sami. A ostatní vzrušene sledovali tancujúcich umelcov zo Sovietskeho zväzu. Vo Viedni stretne Rolanda Petita, ktorý tam predstavuje svoj balet Cyrano. O pár rokov neskôr si slávny choreograf spomenie, ako sa mladý ruský tanečník s ním lúčil anglicky: „Znovu sa uvidíme.“

Či už vtedy vyklíčila v Nurejevovi myšlienka opustiť východný blok, sa nevie. Názory tých priateľov, ktorí s ním boli, sa rozchádzajú. Už vtedy sa však viac stránil sovietskej delegácie a viac hľadal svoje chodníčky. Jeho Korzár s Allou Sizovou vzbudil frenetické nadšenie. Ako jediní v baletnej súťaži dostali najvyššie známky 10.0. V konkurencii nechýbali opäť jeho verní kolegovia-rivali: Solovyev a Vasiliev. Ešte horšie než zastávka v Budapešti dopadla zastávka v Kyjeve, kde chcel Nurejev stoj čo stoj vidieť slávne Rublevove ikony. Keď sa taxíkom vrátil na stanicu, vlak so súborom bol preč. Kolegovia boli zlomyseľne presvedčení, že to bude koniec jeho kariéry, ale súdruhovia zastávku v Kyjeve nevideli tak dramaticky.

Po lete 1959 sa Rudolf chystal na debut v Bajadére opäť s Dudinskou. Skúšky však neprebiehali pozitívne. Prítomný Chabukiani, ktorý sa v Leningrade po rokoch ukázal, nejavil záujem o Rudolfa a Dudinská bola krajne nespokojná. Napokon úplne odmietla, o čom hneď zlé jazyky hovorili, že Rudik určite božskú Natáliu Michajlovnu urazil. Ona však odkázala: „Je mi to ľúto, pretože by som rada s ním tancovala,“ a odriekla kvôli problémom s nohou. Jedno popoludnie z riaditeľstva volali Olgu Moiseevu, balerínu z generácie Kurgapkiny, aby sa urýchlene dostavila. Kancelária Kirovovho baletu jej oznámila, že za pár hodín vystúpi ako Nikia s Nurejevom. Protesty baleríne nepomohli. A za pár minút už tancovali na sále a k sklamaniu okolia našli v sebe veľké zaľúbenie. Nurejevovi bojovník Solor pasoval lepšie ako ľudové typy mužov v Laurencii.

Jeho výraznosť, tatárske rysy tváre, kráľovská kasta a elegancia sa do Bajadéry maximálne hodili. Najvýznamnejším debutom jeho kariéry počas angažmán v Kirovovom divadle sa stal Albrecht v Giselle. Zároveň z hľadiska životopisu je najvzrušujúcejší. Najprv si Rudolf rozhneval všetkých svojou revoltou proti kostýmu. Sám si zohnal z Fínska elastický trikot, ktorý si v spolupráci s vedúcim výpravy, slávnym scénografom Simonom Virsaladzem, nechal zafarbiť na šedo podľa farby kabátika, ktorý sa rozhodol skrátiť po boky. Na trikote mu veľmi záležalo nielen kvôli charaktere postavy, ale aby opticky predĺžil svoje nohy. Cez známeho na západe prepašovali pre Rudolfa baletný suspenzor, bez ktorého by nemohol mať trikot a skrátiť kabátik. Hotové muky strpeli parochniari, ktorých terorizoval, lebo nechcel žiadne historické dlhé účesy. Z týchto skúšok pochádza slávny výrok. Keď mu priatelia chválili parochňu, ktorá mu robí peknú malú hlavu, vyhlásil provokatívne s iskriacim pohľadom: „Malá hlava, veľký vták!“ Z trikotu si zobliekol krátke nohavice, ktoré zakrývali rozkrok a zadok. Zdesené garderobierky urobili z celej akcie tretiu svetovú vojnu. Nevedno dnes už, akým spôsobom si to presadil, ale vedenie jeho premenu kostýmu nezavrhlo.

Druhým škandálom boli skúšky, kde sa Rudolf radikálne hádal o každé pantomimické gesto a problém krokov, keď v druhom dejstve musel presadiť u prísneho baletného majstra – u dnes žijúcej legendy Yuriho Grigorovicha – aby mohol v diagonále predviesť brisé zakončené kaskádou entrechat six. 12. decembra bolo Kirovovo divadlo obsadené do posledného miesta. Rudolf mal už aj veľký fanklub, ktorý napriek zákazu kvetinových darov dokázal tajne prepašovať do hľadiska kvety, ktorými na záver zasypávali svojich favoritov.

Pamätník píše: „Všetci sme tušili, že sa odohrá niečo nové, nevídané, veľkolepé.“ Nurejev predviedol škandálnu a kontroverznú interpretáciu po boku elegantnej a ľahunkej Iriny Kolpakovej, ktorú pre jej krehké proporcie nazývali porcelánovou soškou. Osipenko zhliadla v kolegyni nové schopnosti: „Niečo nové v nej prebudil.“ Kolpakova neskoršie sama spomenula na túto decembrovú Giselle. „Bol taký zvláštny. Zvláštny pre všetkých. Bol krátky čas v súbore a my sme sa snažili držať sa tradície. Rudik mal úžasnú silu a energiu a jeho tanec bol svieži a nový, ale ja som vtedy nebola tak ďaleko, aby som to vnímala. Bola som vtedy celkom tradičná balerína. Nebola som vôbec nadšená, keď som sa dozvedela, že by som s ním mala tancovať. Chcela som princa, nie mladíčka s pochabými vyznaniami lásky.“ S týmto pocitom sa vyznali aj iné baleríny, nielen Kolpakova.

Mnohí neskoršie priznali, že Nurejevova interpretácia prekročila pre nich známe konvenčné maniery. V ich spomienkach je zaujímavá zmienka o feministickej kvalite Nurejevovho tanca, ktorá bola sovietskym mužom na hony vzdialená. Veľká balerína Alla Shelest, jeho ďalšia Giselle, ktorú priviedol do nešťastia a na nočnom cintoríne ju prosil o odpustenie, povedala: „Neha. Tou naplnil svojho Albrechta. To som milovala.“ Dokonca spomína, ako ju nejaká „dobrá“ dušička pred tancovaním s Nurejevom vystríhala, a primabalerína, ktorej meno bolo v okruhu Kirovova skoro sväté, ju zahriakla slovami: „Čo to hovoríš? Nurejev je začiatok novej éry baletu.“

Shelest od prvej skúšky videla Rudika ako sympatického a okúzľujúceho. Asistoval jej jeho veľkou vnútornou empatiou,  ako z piatich percent na scéne urobiť sto. Alla bola mimoriadna javisková osobnosť. Kultivovaná dáma, s trochu nešťastnou zaoblenou figúrou pre primabalerínu a bezvýraznou tvárou. Keď však vyšla na scénu cárskeho divadla, divákov dokonale uhranula. Nikto ani nedýchal. Boli akoby zhypnotizovaní. Akoby im vsugerovala, že je nielen krásna, ale je samotnou krásou. Balerína s Rudolfom pracovala hodiny a hodiny na sále, aby dala jasné linky jeho aristokratickému Albrechtovi a pomohla mu jeho interpretáciu od prvej Giselle vylepšiť. Pánska časť súboru sa samozrejme smiala Rudolfovej zženštilej interpretácii, ako to v ich vulgárnom zmysle videli. Rovesník Nurejeva Sergei Vikulov so smiechom komentoval predstavenie: „Kolpakova a 

Pamätníci spomínajú na zaujímavú scénu z predstavenia, ktorá v dvojakom výklade ukazuje Nurejevove premýšľanie o role v tomto veku. Vo finále prvého dejstva Giselle, v onej slávnej scéne šialenstva a smrti, kedy balerína dokazuje svoje javiskové majstrovstvo, Rudolf ako Albrecht zostal úplne pasívny. Hľadiac na tento horor nijako nereagoval. Žiadny mimický koncert u Albrechta, naopak akási výrazová samota. Akoby schoval svoju tvár za masku tragiky. Veľká balerína Olga Moiseeva sa ho spýtala: „Rudik, prečo si nič neurobil, ona predsa umiera…“ Tanečník odvetil: „Vybral som si nič nerobiť. Pretože som nič necítil.“ Zrejme nechcel hrať na scéne žiadnu falošnú hru citov.

Pripomína to memoáre Tamary Karsaviny, ktorá spomína na svojho Albrechta – Vaslava Nijinského. „Bola som veľmi zaskočená, lebo som tancovala, mimicky hrala, vložila sa do toho a so zlomeným srdcom umierala, ale Nijinskij mi neodpovedal žiadnou reakciou.“ Prítomní diváci neskôr opísali, že to bol Nurejevov najväčší triumf počas jeho leningradskej éry. Na konci to vyzeralo, akoby mal potlesk strhnúť zo stropu divadla ten ohromný luster. Faina Rochid, ktorá sedávala s ďalekohľadom na treťom balkóne a videla všetkých, ktorých meno niečo znamenalo – od Pavlovovej a Nijinského až k tomuto večeru – si zapísala: „Pre mňa bolo toto predstavenie šokom, na ktorý nezabudnem do konca života. Už keď som ho videla v Laurencii, vedela som, že z neho bude veľký tanečník. Ale ako som videla Giselle, vedela som, že je génius.“

Pre budúcnosť bude dôležitá aj udalosť, ktorá sa stane na turné súboru v Egypte. Nie, tentokrát sa Nurejev napríklad kvôli pyramídam nestratí súboru a agentom KGB. Keď prišiel na hotel, oslovil ho sympatický muž. „Do you speak English?“ – „Njet,“ odvetil. – „Parlez-vous français?“ – „Njet“. – Mladík to skúšal ďalej. „Sprechen Sie Deutsch?“ – „Njet.“ – „Parla italiano?“ – „Njet.“ Určite tak neodpovedal preto, že by sa bál porušil zákaz hovoriť s cudzincami. Možno tým prišiel o vzrušujúce rande, pretože erotický podtext v tajomnom neznámom možno vidieť. Ale Nurejev si uvedomil svoj provincionalizmus, ktorý ho sprevádzal od Ufy. Myslel len na balet. To sa musí zmeniť. A tak ihneď po návrate do Leningradu si nájde učiteľa angličtiny. Sestre Rose povedal, že nechce byť v cudzine ako „hluchonemý“.

Po návrate ho čakal ešte Basil v Donovi Quijotovi s Ninel Kurgapkinou, ktorú zbožňoval aj mimo práce v divadle. Po problémoch okolo jeho revolučného Albrechta nebolo nečakané, že skúšky neboli žiadny med. Baletného majstra Michala Michajloviča Michailova premenoval zlomyseľne na „Píchača Píchajloviča“. Kurgapkina mu dodávala potrebné utíšenie, aby  – riaditeľ Sergeyev a Michailov sa ako prosebníci vydali do jeho šatne zistiť, čo sa deje. Dôvod bol prozaický. Basil trucoval namiesto Kitri. Odmietal si obliecť nohavice pre druhé dejstvo. „Tie nohavice sú hrozné. Budem bez nich.“ Nakoniec si presadil svoje. A keď sa zdvihla opona po dlhej prestávke, diváci onemeli úžasom. To asi cárske a teraz divadlo všetkého pracujúceho ľudu ešte nezažilo. Tanečník v trikote svetlej farby vyzeral ako nahý. Úplný šok!

Kritici boli šokovaní jeho arogantnosťou. Kritizovali aj jeho parochňu a účes, pretože vyzeral príliš súčasne. Zato diváci a fanúšikovia, ktorých pribúdalo a menili sa v oddanú klaku, jasali. Čo však bolo zvláštne, na rozdiel od trestu, ktorý za podobnú trúfalosť a modernosť a vlastne aj nemravnosť dostal kedysi Nijinsky, sa Rudolfovi nestalo nič a výnimočne ho pánski kolegovia neoznačili za baletku v pančuškách, ale druhý deň každý odmietol nohavice. Jeho pioniersky počin priniesol nový vzruch do zaužívaných tradícií aj vizuálneho videnia baletu.

(koniec prvej časti)

***

Aktuality
K oficiálnej nude od veľkých kultúrnych inštitúcií v dobe prázdnin vyšlo ako potešenie v júni DVD jedného z posledných diel veľkého Johna Neumeiera balet Tatjana. Bohužiaľ však samotný balet prináša veľký rozpor do tvorby Neumeiera. Ak sú jeho staršie diela silne dramatické a dejový rámec je vyvážený nápaditou, mnohokrát i geniálnou choreografiou, tu sa tak nedeje. Neumeier túžil vyrozprávať známy príbeh Eugena Onegina a Tatiany Larinovej z pohľadu ženy. Inak ako Puškin, inak ako choreografi doposiaľ. Lenže sa akosi zamotal v pasci vlastných obrazov, akokoľvek pôsobivých, nakoniec obsahovo prázdnych a nekonečne zdĺhavých.

Kritik či esejista by nemal podsúvať tvorcovi myšlienky, ale keby Neumeier v svojej verzii naznačil nejaké nové vzťahy či väzby a naplnil ich tancom, bolo by to objavné. Či Tatiana nezávidela sestre Lenského. Či Lenskij možno skôr miloval Tatianu, pretože zo zvláštnej dievčiny cítil sebe vlastnú lyriku a srdečnú romantiku, ale akčne ho zbalila jej skúsenejšia a konajúca sestra. Či už napríklad, že v závere v komnate Tatiany sa stane viac, než si v svojej dobe mohol či chcel dovoliť literát Puškin. Možností a vzťahových vzorcov je nespočetne. Neumeier však len opakuje to, čo vieme, to, čo napísal Puškin, a osviežuje to maximálne medveď zo sna Tatiany. Čo je horšie, Neumeier vsadil príbeh do bezčasia či možno súčasnosti, a tak Onegin je dnešný zaškatuľkovaný metrosexuál, striedajúci párty a súčasnú módu. Pritom ho však choreograf vyšle v 19. storočí do divadla na balet Cleopatra.

Tento mix, akokoľvek niekedy vizuálne a divadelne pôsobivý, nemôže naplniť chatrnú dejovú linku. Čo je ale horšie, ešte viac priťahuje pozornosť na tanec, ktorého je tu žalostne málo. Neustále snové scény a prechody zboru po scéne, štylizované zastavenia, balábile a akási pantomíma s nonverbálnym divadlom. Ale kde je dueto? Sólo? Výborná choreografia? Prvé veľké dueto dostanú Tatiana a Onegin až vo chvíli, keď ju odmieta. Je však zatisnutý dopredu na forbínu a je to skôr typická choreografova meditácia na báze pohyb – význam – slovo. A tak divák očakáva aspoň na záver krásne dueto Onegina a Tatiany, ktoré by zanechalo z rozpačitého večera pocit katarzie. Tá sa však nedostaví. Tanečným pasážam, keď už sa dostavia, chýba ťah, oblúk, akási božská iskra, na ktorú sme si u Neumeiera zvykli.

Výborným nápadom, to asi zatiaľ nikto neurobil a Neumeier to vymyslel bravúrne, je situácia, keď Tatiana ako symbol svojej rozpoltenosti a premeny príde o jednu baletnú špičku a tancuje jednou nohou bosá a druhou ešte obutá. To je veľmi pôsobivé miesto. Aj iné divadelné finesy od Neumeiera ako režiséra sú divadelne účinné, ale chýba im jasné prepojenie s celkom. Čo vlastne nám chce táto Tatiana povedať? Čo je na nej také zaujímavé? Na základné otázky choreograf aj tak neodpovie. Napríklad prečo Onegin po návrate z cudziny o ňu toľko stojí. Alebo čo bolo na nej také neprijateľné, že ju vtedy na statku Larinovcov odmietol.

Hudba Lery Auerbach na objednávku Hamburského baletu je taktiež sklamaním. Po pôsobivej kompozícii prelúdií, ktoré choreograf využil pre balet Préludes CV (tu), a zákazkovej monumentálnej kompozícii Malá morská víla (tu), je toto akýsi DJ-ing všetkého, čo sme od pani skladateľky počuli. Je to zvláštna premárnená šanca. Interpreti tiež dajú skôr pocítiť horkú chuť dôb minulých s vtedajšími elitami na postoch prvých sólistov.

 

Čo sleduje?

Dnešným milým hosťom rubriky je prvá sólistka Viedenského štátneho baletu od našich rakúskych susedov Ketevan Papava. Silná, charizmatická interpretka hlavne zložitých divadelných hrdiniek, ktoré neskonale milujú aj trpia. V skoro každej repríze viedenského súboru môžete túto balerínu vidieť v nejakej zaujímavej role. Fascinujúci výkon podala na tohtoročnom Nurejev gala v choreografii Daniela Proietta Cygne (tu). Šok spôsobila jej strhujúca kreácia titulnej postavy v Eifmanovom balete Giselle Rouge. A tak by sa dalo pokračovať. A aj keď do Viedne nejazdíte pravidelne, môžete ju vidieť v sólo páre v Novoročnom koncerte Viedenských filharmonikov v baletných častiach.

Čo sleduje „Kety“, ako jej priatelia a kolegovia hovoria? „Moje obľúbené video. Hm. Som veľký fanúšik Iriny Chakamady. Je napoly Japonka, ale je politička v Rusku. Pravidelne sledujem jej videá,“ hovorí aj v lete rozlietaná balerína na významných gala. „A Elona Muska sledujem. A Máriu Callas,“ a píše k nej srdiečko. Zaujímavé, aké rozdielne programy umelkyňa sleduje.

V článku sú mimo iné použité citácie z nasledujúcich zdrojov:
www.belursus.info/la-danse-des-hommes/i.php?c=soloviev www.ria.ru/culture/20060616/49615309.html
www.mynureyev.narod.ru/BIO.htm
www.mtholyoke.edu/courses/cflachs/limited/osipenko.html
www.telegraph.co.uk/news/obituaries/11324358/Alla-Sizova-obituary.html
Joel Lobenthal: Alla Osipenko – Beauty and Resistance in Soviet Ballet
Julie Kavanagh: Nureyev: The Life
Peter Watson: Nureyev
Rudi van Dantzig: Remembering Nureyev: The Trail of a Comet
Rudi van Dantzig a Roger Urban: Life Behind the Metaphor
Otis Stuart: Nurejew, Die Biographie
Alexander Bland: Fontyen and Nureyev
Patricia Foy: Nureyev a Portrait
Diane Solway: Nureyev, His Life