O novém šéfovi Bolšovo baletu v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (167)
Tentoraz:

• Makhar Vaziev, od marca nový šéf Bolšovo baletu (6. diel seriálu o tomto súbore)
• Pripomenutie jedného slávneho večera Čajkovského
• Korzár dobyl Viedeň
• Čo sleduje Štěpán Pechar?

 

Nový šéf Bolšovo baletu Vaziev od marca (6. diel)
Cyklus o Bolšom Babylone, Bolšom balete, Bolšich intrigách, Bolšom umení dnes skončí. Tento mesiac totiž na miesto Sergeja Filina nastúpil nový riaditeľ. Filinovi nebola predĺžená zmluva, o čom sa baletný svet dozvedel na jeseň. Pred týždňom však na ruských spravodajských serveroch zarezonovala správa, že Filina z divadla neodpratali úplne, či on sám prekonal počiatočnú urazenosť a prijal miesto v ateliéri mladých ako jeho šéf. Podivné. Päťdesiatpäťročný Makhar Vaziev trinásť rokov šéfoval Mariinskému baletu a teraz opúšťa post šéfa baletu La Scaly, kde bol hodnotený veľmi kladne, a sťahuje sa späť do Ruska.

Vaziev je neortodoxný. Do Mariinského divadla pritiahol Forsytha a ďalších západných choreografov, rád borí konvencie hierarchie a dáva priestor mladým tanečníkom. – „Človek sa nesmie báť dávať výzvy pre mladých tanečníkov. Viera je daná podľa ich schopností. Čím viac sa im dá, tým lepšie sami seba realizujú v tanci. Život tanečníkov je veľmi krátky. Musíme tanečníkov využívať efektívne a ja mám rád extrémne možnosti. Mali by ste tanečníkom ponúknuť maximum dôvery. Musí existovať rovnováha; rovnováha je krehká, ale dôležitá,“ rozprával v jednom interview Vaziev. Vaziev mnohých zas naopak straší svojou podporou reštaurovania baletných klenotov 19. storočia. Sergej Vikharev a Mikhail Messerer pod jeho šéfovaním ušľahali Spiacu krásavicu a Bajadéru v Mariinskom, v La Scale Raymondu a teraz sa tam presťahuje Labutie jazero od Ratmanského, koprodukčná inscenácia s Zürichom.

Keď sa obávaná ruská kritička Tatiana Kuznetsova pre žurnál Kommersant spýtala Makhara Vazieva, prečo odchádza z divadla, ktoré prosperuje, z krajiny, kde ho Taliani milujú a rešpektujú, Vaziev odpovedal: „Bola to jednoduchá ponuka spolupracovať vo Veľkom divadle. Hlavným lákadlom pre mňa je fakt, že je to úžasná príležitosť, a ten úžasný súbor! Pracovať s ľuďmi, ktorí vyšli z útrob Mariinského alebo Veľkého divadla bez ohľadu na to, ako ide život, ako sa budú ďalej rozvíjať či v zahraničí, alebo v našej krajine… Nemôžem premeškať túto šancu.“ Pritom je zaujímavé, a to sa na Západe moc nepíše, že už na počiatku krízy v roku 2011 riaditeľ Bolšovo divadla Anatoly Iksanov vyzval Vazieva, aby viedol baletný súbor, a dokonca ho verejne menoval. Ale doslova v predvečer vymenovania sa Vaziev rozhodol neprísť do Moskvy. „Jednoducho to dopadlo takto. V tej dobe sa mi zdalo, že som musel vidieť to, čo som začal v La Scale. Dnes si myslím, že som dosiahol hlavné úlohy, čo som chcel, v Miláne.“

Pritom Vazievovi zmluva v La Scale nekončí, odchádza tentokrát skôr, aby sa pripojil k Veľkému divadlu. – „Nie je tam žiadna trestná klauzula pripojená v zmluve. Hovoril som o svojom odchode s Alexandrom Pereirom (generálny riaditeľ a umelecký riaditeľ La Scaly) a máme v úmysle zvládnuť to všetko rozumne. Ale jedná sa o náročný moment, to je pravda. Som vďačný La Scale, ktorá ma naučila veľa a umožnila, aby som urobil toľko zaujímavých vecí. A to je dôvod, prečo si myslím, že po siedmich rokoch môžem dôjsť k nejakému porozumeniu. Musím tiež dokončiť niekoľko projektov v La Scale, čo znamená v podstate celú sezónu, pričom počas tejto doby môžeme nájsť môjho nástupcu. Myslím, že tri alebo štyri mesiace roku 2016 budem pracovať tu aj tam – diskutoval som o tom s Vladimirom Urinom a som rád, že sme našli spoločnú reč,“ objasňuje Vaziev, čo od menovania na jeseň doteraz robí.

V Miláne chce Vaziev vyčkať hlavne premiéru Labutieho jazera 30. júna. „Pre mňa to môže byť najdôležitejší projekt zo všetkého, čo sa týka tvorivého pátrania.“ Na rozdiel od iných projektov je Labutie jazero titul, ktorý potrebuje viac choreografa než reštaurátora. „To bolo presne to, prečo ma to zaujalo. Keď som pred pár rokmi diskutoval o Labuťom jazere s Ratmanským, dospeli sme k záveru, že asi polovica baletu bola zaznamenaná, druhá polovica bude musieť byť vytvorená.“ A či sa Vaziev okrem Labutieho jazera s Ratmanským, ktorý bol riaditeľom Bolšovo baletu, radil o súbore? – „Nie,“ odpovedá Vaziev. „Alexej je veľmi správny chlap – on nikdy nemá žiadne zvláštne pripomienky. Len povedal: “Možno je dobre, že ste sa rozhodli ísť.”“ Na otázku, či s Vazievom čaká glorifikovaného Ratmanského návrat do Moskvy ako choreografa nejakej novej inscenácie, Vaziev Kuznetsovej odpovedal: „Tatiana, ty ma provokuješ. Ospravedlňujem sa, možno sa mýlim, ale to nie je etické, teraz sa ma pýtať na plány… Ak hovoríme o vyhliadkach… Samozrejme, že by som chcel Alexeja priviesť do Veľkého divadla. Je zrejmé, že áno. Samozrejme áno. Ale iná vec je, že nie som ochotný o tom diskutovať práve teraz.“ Vaziev má zatiaľ na plány a hlavne na ich realizáciu čas, dostal menovanie na päť rokov. Tak snáď ich aj vrchovato naplní. Vaziev bude prvý Petrohradčan (aj keď nie úplný rodák, narodil sa v Osetii), ktorý bude viesť súbor Bolšovo baletu v post-sovietskom období.

Nie je žiadnym tajomstvom, že existuje historická rivalita medzi týmito dvoma mestami, rozdiely týkajúce sa školy, estetiky, štýlu i repertoáru. Má Vaziev úmysel kultivovať Bolšoj podľa Petrohradu, alebo sa bude snažiť prispôsobiť miestnym zvykom? „Za prvé, potrebujem pochopiť a študovať súbor. Myslím, že niektoré veci prídu úplne prirodzene, pretože každý z nás nesie estetiku, s ktorou vyrastal. Máte pravdu, je tu vždy konkurencia medzi Petrohradom a Moskvou, ale to je zdravé. Neexistuje žiadna iná krajina, ktorá môže byť taká hrdá na dva také veľké súbory, ako je Mariinsky a Bolšoj.“ A ktorí sú jeho obľúbení choreografi, či už živí, alebo mŕtvi? – „Začnem samozrejme s tým, čo je zrejmé a samozrejmé – Petipa. Absolútne milujem opatrovať jeho prácu. Petipa, Fokin, Balanchine… mohol by som pokračovať ďalej a ďalej. Pokiaľ ide o súčasných, samozrejme to musí byť Forsythe, Ratmanskij a naozaj veľa ďalších.“

Makhar Vaziev sa dostal z Osetie v južnej časti Ruska až do riaditeľní najslávnejších divadiel sveta. Do školy, či vlastne k baletu vôbec, sa dostal vďaka tradičným výjazdom „skautov“ z vtedajšieho Kirovovho baletu, ktorí križovali zem a hľadali talentované deti. V Petrohrade sa malému chlapcovi páčilo, až na odlúčenie od rodiny. – „To je hrozný okamih vo vašom živote, keď ste preč od svojich rodičov, keď vás niekto vezme od vašej matky a otca a vezme vás ďaleko od domova. Nie každé dieťa sa dokáže s tým vyrovnať. Niekedy deti nezostali na škole, lebo sa chceli vrátiť k svojim rodičom. Myslím, že sme sa naučili byť nezávislí veľmi skoro a zvykli sme si robiť všetko sami, sám. Možno preto, že sme boli v Petrohrade, tak ďaleko od domova a so všetkým, čo bolo pre nás divné, sme potrebovali rodičov ešte viac ako deti, ktoré sa tu narodili. Každé dieťa potrebuje byť s rodičmi,“ spomína Vaziev na začiatky.

Oveľa radšej spomína na to, ako bol žiakom Akadémie A. J. Vaganovej v Petrohrade a jazdili na internát bez lístka v petrohradskej MHD a revízor im to vždy prepáčil, pretože to boli žiaci slávnej školy, budúci tanečníci. Už v triede stretol svojho budúceho priateľa a dôležitú umeleckú osobnosť pre budúcnosť, Farukha Ruzimatova. – „Takto sme sa stretli. Obaja sme začali na akadémii v roku 1973 a dokončili ju v roku 1981.“ Ruzimatov často hovorí, že Vaziev je jeho najlepší a najbližší priateľ. „Začalo to v roku 1973. Obaja sme boli malí chlapci. Dokonca aj v tomto veku – mal deväť – mal nezvyčajný pocit taktu. To bol môj prvý dojem z neho. Bol som o tri roky starší a vážil som si ho a mal som rád jeho rešpekt pred ostatnými študentmi, pred učiteľmi, pred každým. Bol veľmi otvorený a veľmi citlivý. Po chvíli, čo som ho poznal, som začal mať pocit, že budem mať ťažké časy, keby som musel zostať bez neho. Bol ako brat. Tento pocit pokračuje.“

Na neskoršieho slávneho tanečníka spomína jeho bývalý spolužiak rád. „Bol to fanatik, strašný fanatik, pretože zbožňoval umenie baletu. Od svojho raného detstva. Každý mohol vidieť, že ho miluje. Nespomínam si, žeby Farukh vynechal jedinú rannú triedu, či bol chorý, mal po namáhavom výkone večer predtým, alebo čokoľvek iného. Od začiatku školy bol očarený baletom. Bola to jeho vášeň. Nikdy nemal žiadne pochybnosti o tom, že chce život v balete, a on sa mu úplne venoval. Všetko ostatné bolo pre neho nepodstatné. Učinil svoju voľbu. Podľa môjho názoru balet bolo jeho povolanie, bez pochýb. Nespomínam si ďalší príklad dieťaťa, ktoré učiní takéto špeciálne rozhodnutie v takom mladom veku. Raz v baletnej škole bol veľmi chorý a nemohol chodiť do svojej triedy. A tak šiel do skúšobne, ležal tam na zemi a robil tréning tam. Po dobu troch mesiacov robil svoje cvičenia na podlahe. Bolo jasné, že balet je jeho budúcnosť.“

A tak Vaziev a Ruzimatov študovali spolu na slávnej akadémii aj s ďalšími študentmi, s ktorými sa neskôr presunú do Mariinského divadla. Nosili typickú baletnú rovnošatu: biele tričko, čierny trikot, biele ponožky a baletnú obuv. – „Študovali sme šesť dní v týždni od 8.45 hodín do asi siedmej večer. Typický deň šiel takto: od deviatej do jedenástej klasika. V nasledujúcich troch a pol hodinách štyri akademické triedy, od pol tretej do štvrť na štyri voľný čas; potom ďalšia hodina a pol akademických lekcií. Nakoniec hodina a pol špeciálnych tried, ktoré zahŕňali charakterný tanec, partnerinu a herectvo. V tom čase platil štúdium štát. Teraz je to iné. Rodičia musia za vzdelanie platiť. Avšak zvlášť nadané dieťa môže získať štipendium. Dokonca aj dnes nemusia platiť moc. Počas posledných troch rokov, kedy som bol na škole, študenti dostávali nejaké peniaze od Akadémie každý mesiac. Ale nie moc, a my sme tým museli zaplatiť svoju baletnú obuv, dopravu, oblečenie a akékoľvek osobné výdavky. Študenti z Petrohradu žili doma. My ostatní sme spali a jedli v školskej ubytovni,“ spomína bývalý tanečník a súčasný riaditeľ.

Na otázku, či deti straníckych prominentov mali ľahšiu cestu, odpovedá aj dnes, dve desaťročia po páde režimu, diplomaticky. – „Samozrejme, že do istej miery rodičia v určitých situáciách mohli pomôcť svojim deťom rôznymi spôsobmi.“ A protekcia od slávnych rodičov? – „Spravidla, keď som študoval – a nechcem teraz vymenovávať – deti, ktoré mali rodičov, ktorí boli slávni tanečníci, boli najviac neschopnými študentmi, a ja neviem prečo. Ich rodičia pracovali s nimi viac času, aby im pomohli byť lepšími. Neboli sme žiarliví, pretože sme pochopili, že potrebovali výpomoc, aby udržali krok. Existuje ale niekoľko výnimiek, kde sa deti ukázali byť rovnako schopní ako ich rodičia. Napríklad Andris Liepa, syn Mārisa Liepu.“

Priatelia z akadémie to dopracovali nielen do tanečného súboru Mariinského divadla, ale neskôr aj do riaditeľskej kancelárie – Vaziev najskôr ako manažér a Ruzimatov ako asistent umeleckého riaditeľa. V tej dobe hovoril budúci riaditeľ takto: „Nie sme revolucionári, pretože sa jedná o divadlo klasického odkazu, dokonale zachovalé. Musíme však mať na pamäti, že tam je viac k životu ako iba tradícia. Musíme vytvárať nové balety. A existuje veľa výziev. V tomto divadle musí byť aj veľa dohody. Keď udržíme klasický odkaz, budeme hľadať najlepší spôsob, ako vytvoriť nové inscenácie budúcnosti.“ Na margo tanečníkov a kvality ansámblu hovoril: „Je veľmi dôležité, ale tiež veľmi ťažké, nájsť ideálne miesto pre každého. Umelci sú veľmi citliví, a aby to bola pravda, aby sami o sebe nepochybovali, museli si veriť vo svojom srdci, že sú vedľa Baryshnikova alebo Makarovej.“

Na otázky o budúcnosti, o ktorej vtedy ešte netušil, keď začal riadiť divadlo, skromne hovoril: „Každý človek má svoj vlastný čas. To nie je dôležité, ako dlho som tu. Dôležitejšie je to, že divadlo musí mať vždy dobrých ľudí, ktorí pracujú v jeho prospech.“ Obrátil pozornosť aj k Moskve: „Pozrite sa na Moskvu, na Bolšoj balet napríklad. Rešpektujem veľmi bývalého umeleckého riaditeľa Yuryho Grigorovicha. Avšak bola to ťažká situácia, mať počas troch desaťročí zatvorené dvere k niečomu novému. S výnimkou tých tradičných klasických baletov bol na javisku len Grigorovich. Samozrejme, bol to naozajstný baletný majster. Jeho balety sú skvelé: Legenda o láske, Spartakus, Kamenný kvietok, Ivan Hrozný. Bol to skvelý čas, ale teraz je nová doba. Musíme sa pozerať dopredu a dvere musia byť otvorené. Divadlo nie som ja, ani individuality. Je to celá skupina tanečníkov, ďalších umelcov, a áno, vedenia, pracovníkov. Našou prvoradou úlohou je propagovať balet v plnom rozsahu.“ A kto Vazieva najviac ovplyvnil? –„To bolo mnoho, mnoho ľudí, ktorí pracovali v Mariinskom divadle. Ak chcete mená, dávam vám: Farukh Ruzimatov a pán Selutskiy, ktorý so mnou pracoval mnoho rokov.“

Veľká primabalerína Bolšovo baletu Lyudmila Semenyaka raz povedala, že k prežitiu v moskovskom Veľkom divadle sú potrebné pazúry tigra a koža hrocha. Uvidíme, čo nová epocha urobí s jej horkou predpoveďou. Prítomnosť Filina bude isto jedným zo zaujímavých faktorov.
***

Aktuality

Mimoriadnu udalosť zažil Paríž. Dlho pripravovaný megalomanský projekt, ktorý mal pripomenúť pamätný večer 18. decembra 1892 v Mariinskom cárskom divadle v Petrohrade, kedy mala v jeden večer premiéru Čajkovského opera Jolanta i balet Luskáčik, sa konal v Paríži 9. marca. Hviezda opernej réžie súčasnosti, štyridsaťpäťročný Dmitri Tcherniakov, je režijne zodpovedný aj za baletnú inscenáciu. Choreografiu pripravili tri osobnosti súčasného tanca: Sidi Larbi Cherkaoui, Édouard Lock a Arthur Pita. Pôvodne malo byť choreografov päť, ale riaditeľ Millepied a Liam Scarlett odstúpili. Osudy opery a baletu po onom pamätnom večere boli veľmi odlišné. Jednodejstvová Jolanta, príbeh slepej princeznej, ktorá zázrakom nájde zrak aj lásku ušľachtilého rytiera, bola okamžite úspešná. A rozletela sa aj do Európy. Neskôr upadla do zabudnutia. Luskáčik, aj keď mal v roku 1892 vlažné privítanie, sa stal jedným z najobľúbenejších baletov na svete. Na scéne v Paríži sa zišlo stoosemdesiat umelcov, aby v 21. storočí oživili dve pôsobivé diela. Koprodukcia Parížskej opery s Bel Air dáva tušiť, že produkcia bude snáď zaznamenaná aj pre budúcnosť. Predstavenie trvá štyri (!) hodiny a má dve prestávky.

Vo Viedni mala v nedeľu premiéru prvá choreografia, a hneď celovečerný titul Manuela Legrisa – slávneho tanečníka Parížskej opery, dnes už pár sezón rešpektovaného šéfa Viedenského štátneho baletu – Korzár. Inscenácií Korzára navzdory vynikajúcej hudbe, choreografii, čaru príbehu, exotike, poetike veľkého romantického plátna nie je moc. Príspevok Manuela Legrisa s vynikajúcim súborom vo Viedni po filmovej inscenácii Anny-Marie Holmes (tu) a podivnej verzii iného ex-tanečníka z Paríža Kadera Belarbiho so súborom Ballet du Capitole de Toulose isto stojí za videnie.

Čo sleduje

Dnešným hosťom je nádejný český choreograf so zaujímavým divadelným cítením a svojským pohybovým slovníkom, tohto času člen baletného súboru Národného divadla v Prahe, aktivista v súčasnom tanci a rôznorodých projektoch mimo oficiálnej divadelnej scény a v neposlednom rade charizmatický interpret Štěpán Pechar. V Národnom divadle sa dobre zabýval a postupne mu pribúdajú sólové roly, s ktorými sa vynikajúco, s nevšednou interpretačnou spontánnosťou pasuje.

K svojmu obľúbenému videu napísal: „Baví mě to a naplňuje mě to, protože je to osvobozující. Současný tanec nemá žádné meze. Můžeme neustále nacházet něco nového, i proto je tvorba tak krásná!“ – Tak prajeme Štěpánovi Pecharovi hodne inšpirácie, aby jej pribúdalo tak ako spoločných projektov s Ondřejom Vinklátom či jeho sólových choreografií.

 

V článku Nový šéf Bolšovo Vaziev od marca sú použité pasáže z článkov na www.ismeneb.com/blog, www.ossetians.com/eng/new a www.ballet-dance.com.