O osudech skutečné Violetty Valéry

O osudoch skutočnej Violetty Valéry, hrdinky Verdiho La traviaty

La Traviata Giuseppe Verdiho patrí medzi najznámejšie, najhranejšie a najobľúbenejšie opery na svete. Jej hlavnou hrdinkou je Violetta Valery, parížska kurtizána prežívajúca milostné dobrodružstvo s Alfredom Germontom. Aká však bola skutočná Violetta Valéry? „Prečo som predávala samu seba? Pretože poctivou robotou by som si nikdy nezaistila luxus, aký som chcela.“
Marie Duplessis

Prvá, no predovšetkým druhá polovica 19. storočia sa vo francúzskom divadle niesla v znamení hier vytvorených v duchu programových ideí tzv. „dobre napísaných hier“ (pièce bien faite). Súbežne s týmto dominantným žánrom sa na francúzskych javiskách objavovali aj hry, ktoré Théophile Gautier tak príznačne označil za „scény súčasného života v podobe, v akej sa stali.“ Stačí si spomenúť na Murgerove Scény zo života bohémy alebo na Dámu s kaméliami od Alexandra Dumasa mladšieho. Oba texty spája autenticita, keďže vychádzali z autorových osobných životných skúseností. Samozrejme, túto autenticitu netreba preceňovať, keďže obaja autori v záujme svojich textov čo-to zveličili alebo zidealizovali.

Pokiaľ chceme porozumieť tomu, kto to bola Violetta Valéry, tak musíme svoju pozornosť zamerať na istú dámu menom Alphonsine Plessis. Táto parížska kurtizána, s ktorou mal sám Dumas milostný pomer sa mu stala vhodným námetom pre postavu Marguerite Gautier, hrdinky jeho románu a neskôr i hry Dáma s kaméliami. Gautier nebola pre Dumasa len reálne žijúcou osobou, ale aj predmetom, keďže prostredníctvom nej mohol demonštrovať existenciu, ako to on nazýval „druhého sveta“, o ktorého existencií každý vedel, ale nikto to nepriznával. Bol to svet takzvaných tmavých uličiek, svet, ktorého sa parížske elity stránili a zároveň ho prostredníctvom svojich milostných eskapád živili. Dumas poznal oba pomyselné svety, čo mu umožnilo vo svojej hre, čo bolo na tú dobu priam nevídané, detailne popísať ekonomicko-sociálne pozadie života prvotriednych (či ak chcete elitných) kurtizán. To zahrňovalo aj odpútanie sa od mýtov podľa ktorých kurtizány poskytovali svoje sexuálne služby len výmenou za šperky alebo oblečenie. U Dumasa sa tak, ako u jedného z prvých autorov, objavuje to, čo bolo už roky v určitých kruhoch známe, že za sex sa platí v hotovosti, peniazmi.Dumasov román realisticky popisujúci dobové pomery sa stal po svojom prvom vydaní v roku 1848 takmer okamžite bestsellerom. Zároveň tým symbolicky uzavrel jednu veľkú etapu menom romantizmus. V Dáme s kaméliami síce ešte nachádzame silné romantizujúce motívy (napríklad samotný vzťah medzi Marguerite a Armandom), ale oveľa viac získava priestor realistická línia.  Hlavná hrdinka už nebola ženou, ktorá by sa búrila voči spoločenským konvenciám, nebola „wertherovsky“ rozorvavou hrdinkou, ale ženou, ktorá prijímala svoj osud taký, aký bol, teda bola kurtizánou. Dumas ju dokonca (na rozdiel od neskoršej hry, ktorou sa inšpiroval aj Giuseppe Verdi) prezentoval ako promiskuitnú a nezrelú ženu, pravdepodobne v reakcií na jej až príliš sexuálne dobrodružný život, ktorý jej často vyčítal a bol aj jedným z dôvodov ich vzájomného rozchodu. Pravdou však zostáva, že život skutočnej Marguerity bol neľahký a komplikovaný a to od narodenia až po smrť na tuberkulózu vo veku dvadsaťtri rokov. Trvalo však až ďalšie tri roky po vydaní Dumasovho románu než bola skutočná identita hlavnej hrdinky odhalená. Stalo sa tak v predhovore k druhému vydaniu Dámy s kaméliami. Prostredníctvom neho sa všetci dozvedeli, že onou dámou s kaméliami nebol nikto iný než Marie Duplessis. Toto meno bolo väčšine Parížanov dobre známe, keďže Marie bola milenkou prominentných aristokratov, politikov či umelcov.

Marie sa narodila ako Alphonsine Plessis v roku 1824 v malej dedinke Saint-Germain-de-Clarfeuille v Normandii. Jej detstvo bolo poznačené fyzickým, psychickým a možno i sexuálnym týraním od jej otca. Ten ju ešte ako malé dievča zapredal do služieb 70-ročného bohatého obchodníka, s ktorým jeden rok nedobrovoľne žila ako jeho milenka. Keď ako 14-ročná prišla do Paríža takmer okamžite sa stala jednou z miestnych kurtizán, grizetkou. Bola milenkou mladých a bohatých mužov, ktorí jej neváhali za jej sexuálne služby platiť nemalé sumy.Keď sa jej neskôr pýtali, prečo robila práve to, čo robila odpovedala jednoducho: „Pretože poctivou robotou by som si nikdy nezaistila luxus, aký som chcela.“ Marie napriek tomu, že nebola vzdelaná, bola veľmi inteligentná. Aby sa odlíšila od ostatných a zároveň zaujala svoju potencionálnu klientelu zmenila si meno na Marie Duplessis. Kým „Alphonsine Plessis“ bolo takpovediac obyčajné meno, jej nový pseudonym úspešne vytváral ilúziu toho, že by mohla mať aristokratických predkov a to vďaka „vylepšeniu“ v podobe „du“.

Jej prvým významným milencom sa stal 19-ročný Antoine Agenor, povolaním vojak pochádzajúci z urodzených aristokratických kruhov. Toho Marie natoľko očarila, že jej nielenže zaistil prístrešok pod hlavou, ale predovšetkým vzdelanie. Získané vedomosti, prečítané knihy od Rabelaisa, Cervantésa, Huga, Scotta a ďalších autorov ju etablovali medzi parížskou smotánkou. Dupless už prestala byť len milenkou na jednu noc, dievčaťom stojacim na rohu parížskych ulíc, ale stala sa profesionálnou spoločníčkou, ktorá dokázala na úrovni komunikovať s ľuďmi z vyšších spoločenských kruhov a vhodne tak reprezentovať svojich bohatých milencov. Často navštevovala operu (tu údajne spoznala aj neskoršieho milenca Franza Listza), v salónoch pre parížsku elitu viedla dlhé diskusie o umení a literatúre, navštevovala prestížne reštaurácie – žila v luxuse, po ktorom vždy túžila. „Vždy som chcela spoznať kultúru a radosti vyššej triedy, cítiť radosť zo života vo vkusnej a kultivovanej spoločnosti,“ raz povedala.

Ako 20-ročná spoznala rovnako starého Alexandra Dumasa mladšieho, syna slávneho spisovateľa Alexandra Dumasa staršieho. V tom čase síce ešte žila s Grófom Stackelbergom, no neodmietala ani lásku iných mužov. Dvojica často zašla najprv do Théatre des Variétes, kde si v lóži verejne prezentovali svoju lásku, následne sa presunuli do vyhlásenej parížskej reštaurácie a večer zakončili v apartmáne na Boulevard de la Madeleine, v ktorom boli biele vázy plné kamélií. Dumas Marie miloval, hovoril o nej ako o jednej „z mála kurtizán, ktoré majú srdce,“ no ich vzťah zďaleka nebol tak romantický, ako ho on neskôr zidealizoval vo svojom románe. Duplessis patrila medzi cenovo drahé kurtizány a pre Dumasa, človeka, ktorý neoplýval bohatstvom tak veľkým, ako iní jej nápadníci, sa ich spoločné stretnutia stali finančne neúnosnými. „Moja drahá Marie, nie som dosť bohatý na to, aby som ťa miloval tak, ako by som chcel, no nie som ani dosť chudobný na to, aby som bol milovaný tak, ako to cítiš,“ stojí v jednom z mnohých listov, ktoré Dumas svojej milej adresoval. Ich vzťah skončil po necelom roku, avšak Dumas jej adresoval ešte veľa listov po ich rozchode.Samotnej Marie sa aj po odlúčení s Dumasom darilo relatívne dobre. Hoci uzavrela civilný sobáš s Grófom Perregauxom v Londýne, tak po návrate do Francúzska naďalej pokračovala vo svojom živote parížskej kurtizány. Jej milencom sa stal napríklad skladateľ Franz Liszt. Kým po materiálnej stránke si teda nežila zle, zdravotne na tom bola biedne. Ako 22-ročnej sa začali u nej prejavovať symptómy tuberkulózy, údajne ako dôsledok prostredia, v ktorom žila. Odišla na liečenie do Nemecka, kde sa jej stav však nelepšil a radšej sa tak vrátila späť domov do Paríža. Vedomá si nadchádzajúceho konca (a dlhov, ktoré mala) predala väčšinu svojich šperkov a uzavrela sa do svojho apartmánu na Boulevard de la Madeleine. Zomrela 3. februára na vrchole karnevalového obdobia, kedy väčšina Parížanov tancovala v uliciach. Zanechala po sebe dlhy v rádoch desiatok tisíc frankov, ale aj pôsobivý zoznam milencov, ktorý zahrňoval približne stovku mužov. Zomrela však na spoločenskom vrchole, s titulom Vojvodkyne, ktorý jej prepožičal kráľ Ľudovít Filip.

Keď sa Alexandre Dumas dozvedel o jej smrti, rýchlo sa vrátil z Algiers do Paríža. Chodil ulicami francúzskej metropoly a na jednotlivých miestach si oživoval svoje spomienky na svoje milostné dobrodružstvo s mladou Marie. Približne v tom čase sa do písania Dámy s kaméliami. Zmenil mená hlavných hrdinov, aby ochránil jej žijúcich milencov, upravil niektoré situácie, spravil z nej väčšiu sväticu než bola. Zároveň ju však prezentoval tak, ako ju poznal – predovšetkým ako ženu s dobrým srdcom. I Giuseppe Verdiho, ktorý nepreferoval kurtizány ako hrdinky svojich opier, sa Dumasov príbeh dotkol.

Foto archiv