Opera Slovenského národního divadla v pohádce a v realitě

Keby sme mali na Slovensku aspoň minimálnu obdobu svetového unikátu, povestného  venezuelského projektu El sistema, ktorý za viac ako tridsať rokov existencie vtiahol do aktívneho muzicírovania vyše 300 tisíc detí a mládežníkov (v budúcom roku bude tamojší Simón Bolívar Symphony Orchestra jedným z najsilnejších magnetov Salzburského festivalu), asi by sme si nelámali hlavu nad formou servírovania operných predstavení pre deti. Situácia u nás je však diametrálne odlišná. Nemáme ani systém a ako sa najnovšie ukázalo, ani vôľu nájsť spôsob podnecovania záujmu o operu komfortnou cestou. Aj napriek čerstvému  prírastku do repertoáru, ktorým je deťom určená rozprávková opera.

Veľká doktorská rozprávka v nevhodných termínoch
Veľmi ľahko sa môže stať, že Veľká doktorská rozprávka od Milana Dubovského ostane nedostupná pre rodinné návštevy divadla. Nielen termíny oboch premiér boli načasované do predpoludní pracovných a školských dní, ale rovnako osem z desiatich plánovaných repríz sa vyhýba denným víkendovým hodinám. Pritom pre dieťa, ktoré možno po prvýkrát prekročilo prah divadla, je prítomnosť rodičov, možnosť k dojmom spoločne prežitým sa vracať aj po príchode domov, tou najvhodnejšou cestou, ako si ho pre operu získať. Názor divadla je zjavne odlišný. A hlboko pomýlený. Pseudoargumenty šéfdramaturga Slavomíra Jakubeka na tlačovej besede o nemožnosti posunúť dátum premiéry na víkend (prípadne na piatkové popoludnie) kvôli prenájmom budovy, o pevnosti termínov naplánovaných predchádzajúcim vedením, či akýchsi štatistikách o slabšej návštevnosti nedeľných popoludňajších predstavení sú prostým alibizmom. Stačilo len minimum flexibilnosti a divadlo mohlo byť plné šťastných detí a šťastných rodičov. Návštevnosť štvrtkovej premiéry nezachránili ani organizované skupinky detí v sprievode učiteliek, deti zamestnancov divadla, ani prizvaní riaditelia škôl (tí by vraj mali šíriť propagáciu – čo je holý nezmysel, keďže za túto agendu je platené celé oddelenie marketingu) a iní dospelí. Prázdne ostali dokonca aj rady na prízemí.

Ešte jeden postreh z predpremiérovej tlačovej besedy. Riaditeľ Opery SND Friedrich Haider v úvodnom slove avizoval, že Veľkou doktorskou rozprávkou sa začína nová línia, zameraná na prácu divadla s deťmi a mládežou. Tá má pokračovať v budúcej sezóne. Na novinársku požiadavku konkretizovania ďalších krokov už riaditeľ odpovedať nevedel. Vraj je to len v rovine plánov. Nuž, buď Haider zavádzal, buď pre jazykovú bariéru nerozumel otázkam, alebo divadlo v tejto veci nemá riešenie. Ak ho má, prečo by ho tajilo? Nech už je to akokoľvek, nešlo o dobrý signál prístupu nového vedenia k verejnosti.

Veľká doktorská rozprávka vznikla na objednávku Slovenského národného divadla pred dvoma desaťročiami a počas rokov 1992 – 1996 zaznamenala 29 úspešných predstavení. Jej autor, slovenský skladateľ Milan Dubovský sa na našu prvú scénu vrátil ešte raz, keď podobnú kategóriu adresátov oslovil Tajomným kľúčom (v repertoári bol v období 2000 – 2009). Zrejme sa nič novšie medzi slovenskými javiskovými útvarmi pre deti nenašlo, keď bývalý riaditeľ Peter Dvorský siahol znova po Veľkej doktorskej rozprávke. Netvrdím, že ide o dielo nehodné opätovného uvedenia, no zišlo by sa aj v slovenskej spisbe pre deti postúpiť ďalej. Hudobný jazyk by mal aj v opernom odvetví reflektovať dynamiku doby, mal by byť aktuálny a príťažlivý. Milan Dubovský sa prihovára komunikatívno-konzervatívnym slovníkom, ktorý možno vnímať ako mixáž opery, tzv. vyššieho populáru i operety. Snaží sa miešať kokteil slova a hudby, aby obe zložky boli v súzvuku aj zazneli každá zvlášť. Stavia tiež na zapamätateľnej tanečnej pulzácii, zavše provokujúcej k spontánnym potleskom do rytmu. Libreto Jely Krčméryovej, opreté o rozprávkovú spisbu bratov Čapkovcov, ponúka štyri samostatné minipríbehy, prepojené postavou doktora Majzlíka. Skôr než o veľkú doktorskú, ide o malé doktorské rozprávky.

Od režisérky Andrey Hlinkovej bolo treba očakávať nový pohľad na predlohu. Za ostatných dvadsať rokov sa všeličo zmenilo. Deti (cieľovou skupinou podľa dramaturga Martina Bendika je vek od 4 do 12 rokov) sú vyspelejšie, podkuté v informačných technológiách a rovnako míľovými krokmi napredujú aj vyjadrovacie prostriedky divadla. Najmä počítačovou technikou ovládaná scénografia dokáže v javiskovom priestore doslova čarovať a šokovať. Andrea Hlinková so svojou stálou scénografkou a kostýmovou výtvarníčkou Miriam Struhárovou však týmto návnadám nepodľahla. Obe išli tradičnou cestou, vlastnou ich divadelnej poetike a stavili na maľovaných obrázkoch, meniacich sa akoby listovaním v knihe. Využitie točne dej dynamizovalo a fantazijne pestré kostýmy tiež priťahovali zrak detí. Akcie sa nesústredili iba na javisko, viacero príchodov a odchodov viedlo cez auditórium. Režisérka sa snažila pôsobiť interaktívne aj zapájaním detí do otázok, položených  hlavným hrdinom. To isté však priniesla aj minulá inscenácia.


Ak teda po vizuálnej stránke sme boli svedkami skôr konvenčného divadla, občerstveného  dynamickou choreografiou Milana Kereša (s využitím dievčat z tanečnej skupiny Jubmo), hudobne sa dirigent Marián Lejava snažil vyťažiť z partitúry maximum farebnosti, kontrastov a najmä rytmickej údernosti. Hlavnej postavy doktora Majzíka, prechádzajúcej všetkými príbehmi, sa s chuťou zhostil barytonista Pavol Remenár. Jeho hlas znel príjemne, dikcia bola príkladná a herectvo komunikovalo s hľadiskom. Nik so sólistov si svoje úlohy nezľahčil a tak či už Ján Galla v dvojpostave Veľkého psa a Černokňažníka Magiáša a Jana Bernáthová ako Vincko a Víla Amálka, alebo Katarína Juhásová (Mačička a Princezná Zubeida), Denisa Hamarová (Psíček), Martin Gyimesi (Sultán Solima) a ďalší prispeli k príjemnej atmosfére na javisku. Každé predstavenie zarezonuje u publika inak. V prípade toho detského sú reakcie ešte spontánnejšie a nevypočítateľnejšie. Vzhľadom na neštandardnú skladbu premiérového obecenstva sa reflexia inscenácie u detí nedala celkom otestovať. Reprízy napovedia viac.

Rozprávke je koniec, nastupuje realitaPrvých sto dní sa patrí nechať na pokoji každú vládu. Vrátane opernej. Čas imunity sa však pre vedenie Opery SND naplnil už dávnejšie a sto dní si už odkrojila aj sezóna 2012/2013. Sezóna očakávaná s napätím o to väčším, že za jej chod zodpovedá opäť raz nová personálna zostava. Za ostatných šesť rokov v poradí šiesta. Pripomeňme si mená riaditeľov. Po poslednej dlhšie fungujúcej etape Mariána Chudovského (2002-2006) súbor viedli Peter Mikuláš, Oliver Dohnányi, Gabriela Beňačková, Pavol Smolík a Peter Dvorský. Priemerná životnosť hlavy prvej slovenskej opernej scény – jeden rok! Šokujúce, všakže.

Uprostred leta odovzdal vtedy čerstvo zvolený generálny riaditeľ Marián Chudovský šéfovské kreslo a zároveň šéfdirigentský post prvému cudzincovi v novodobej histórii inštitúcie. Rakúšan Friedrich Haider poznal súbor z nedávnych hosťovaní, teraz však prekročil prah divadla s batohom neporovnateľne ťažšej zodpovednosti. O príčinách fluktuácie na vedúcom poste môžeme špekulovať v rôznych rovinách. Počnúc neudržateľným, zo zriaďovacej listiny vyplývajúcim status quo trojsúborovej inštitúcie, dnes zrejme permanentného generátora problémov. Cez formy výberových konaní, podcenení zodpovednosti zriaďovateľa, cez absenciu štatútu dezignovaného riaditeľa a z toho plynúceho nedostatku času na prípravnú fázu. A napokon až po riaditeľov samotných, ktorí nedokázali konsolidovať vnútorne rozorvaný a dlhodobo bez vízie pracujúci súbor.

Takže aj preto, lebo bratislavská opera premárnila dlhé roky, bolo namieste očakávať, že súčasný riaditeľ súboru Friedrich Haider so svojím tímom buď na začiatku sezóny, najneskôr však po už zmienených sto dňoch v kresle, predstúpi pred novinárov. Aby prostredníctvom nich otvorene a čestne informoval verejnosť o svojich zámeroch a víziách. V časovom horizonte, ktorý mu určuje zmluva. Nestalo sa.Dosiaľ poskytnuté rozhovory nevybočili z klišé neurčitých a nekonkrétnych konštatovaní, nevyužil sa ani priestor na tlačových besedách pred premiérami. Neostáva teda iné, ako odraziť sa od faktov, dostupných pre verejnosť prostredníctvom internetovej stránky divadla a nového časopisu Portál. Ten je jedným z výrazných a pozitívnych prejavov zmeny po nástupe Mariána Chudovského. Dramaturgia opery v súčasnej sezóne kopíruje návrh predchádzajúcej direkcie bez zmien. Po fiasku, ktoré utŕžil súbor svetovou premiérou Márie Terézie od rakúskeho skladateľa Rolanda Baumgartnera (na festivale v maďarskom Segedíne ani v konkurencii divadiel zjavne nižšej kategórie nezískalo dielo ani inscenácia žiadnu zo šiestich udeľovaných cien!), nasledovala Veľká doktorská rozprávka. Možno do tohto bodu sa s dramaturgickým plánom objektívne nedalo hýbať. Za ďalšie avizované tituly už nesie plnú zodpovednosť súčasné vedenie súboru. Je podivné, že sa stotožnilo s voľbou Rossiniho Barbiera zo Sevilly. Za ostatných 45 rokov, čo je približne polovičná dĺžka existencie Slovenského národného divadla, sa dielo hralo bezmála tristokrát. Ostatná inscenácia Václava Věžníka z roku 1985 (obnovenie 1994) zišla z repertoáru len pred ôsmimi rokmi. Čo sme však z 39-členného javiskového odkazu pesarského rodáka zažili iné? Talianku v AlžíriGrófa Oryho, obe v polovici 60.rokov a potom už len Popolušku (2003). Kedy sme však počuli naživo dáku z Rossiniho vážnych opier? V roku 1933 Viliama Tella. Kde je odvaha popasovať sa s náročnou látkou, kde je ambícia dvíhať sebavedomie ansámblu? Dôvodom k stiahnutiu na február naplánovaného Barbiera mohla byť aj skutočnosť, že jeho režisérom bude Roman Polák, ktorý sa v januári stane riaditeľom Činohry SND. Pre funkcionára by malo byť režírovanie (a podobné aktivity mimo vlastného súboru) v prvých dvoch sezónach tabu.

Podobnú otázku možno nasmerovať aj k poslednej ohlásenej premiére v tejto sezóne, Wagnerovmu Lohengrinovi. Naposledy sa hral v Bratislave v rokoch 1976 – 1979 (24-krát), čo by oprávňovalo k jeho návratu. No podotázka znie: kedyže sme počuli v slovenskej metropole Tristana, Parsifala, Prsteň Nibelungov? Toto sú totiž skúšobne kamene vyspelých divadiel. Ak ich ignorujeme, dávame nahlas najavo, že medzi také nepatríme. A to je smutná vizitka, navyše v roku okrúhleho jubilea Richarda Wagnera. Pre spravodlivosť a objektívnosť – k dobru súčasného vedenia patrí, že v oboch spomenutých inscenáciách aspoň revidovalo sólistické obsadenie. Sezóna 2013/14 zatiaľ oficiálne predstavená nebola. Z kalendára premiér na rok 2013, ktorý je súčasťou posledného vydania časopisu Portál, sa dozvedáme, že by to mal byť Verdiho Rigoletto a dlho avizovaná novinka z pera Ľubice Čekovskej Dorian Gray. Neoficiálne sa hovorí tiež o Mozartovom Idomeneovi, Čajkovského Pikovej dáme a po ostatnej bratislavskej návšteve režiséra Petra Konwitschného aj o prevzatí jeho lipskej Bohémy. Každé zo spomenutých diel je „an sich“ nespochybniteľné, no v danej chvíli jestvujú vynaliezavejšie alternatívy. Osláviť verdiovský rok práve jedným z trojice najpopulárnejších skladateľových opusov (Rigoletto opustil repertoár len pred piatimi rokmi) vnímam ako priehľadnú cestu ľahšieho odporu. Vari nemáme Verdiho opery, ktoré ešte len čakajú na prvé bratislavské uvedenie? K Idomeneovi je tiež zaujímavejšia alternatíva. Posledná skladateľova opera seria La clemenza di Tito ešte na pôde SND nezaznela. Atakďalej…

Veľa sa hovorí o potrebe strážiť výdavkovú kapitolu divadla. Nie je jednou z rozumnejších ciest ako krátenie pohyblivej zložky umelcov racionalizácia hracieho plánu? Repertoár s 24 titulmi nie je ani luxusom, je skôr hazardom. V rozpätí sledovaných siedmich mesiacov (december 2012 až jún 2013) sa priemerná frekvencia ich repríz rovná štyrom. Pri dvojnásobnej alternácii úloh sa jednotliví sólisti dostanú k svojím úlohách azda dvakrát. Keďže nie sú ani náznaky blokového modelu prevádzky, väčšinou s niekoľkomesačným odstupom. To znamená, pokiaľ chceme strážiť slušnú kondíciu predstavení, korepetície a ansámblovky navyše. A aj to niečo stojí.

O všeličom inom by sa dalo hovoriť. Zväčša o témach, ktoré sa pertraktovali pri nástupe každého z bývalých vedení. Zdá sa, že sa nič nemení. Friedrich Haider mlčí a bariéra medzi javiskom a hľadiskom sa prehlbuje. Po rokoch neustálych zmien verejnosť očakávala pripravené, kompetentné a akcieschopné vedenie. S programom a víziou, s ktorými sa nehanbí predstúpiť pred verejnosť a argumentačne si ich obhájiť. Po sto dňoch jeho pôsobenia sa takým byť neukázalo.
Hodnotenie autora recenzie Veľkej doktorskej rozprávky: 50 %

Milan Dubovský: 
Veľká doktorská rozprávka
Dirigenti: Marián Lejava
Réžia: Andrea Hlinková
Scéna a kostýmy: Miriam Struhárová
Choreografia: Milan Kereš
Orchester a zbor Slovenského národného divadla
Premiéra 6.12.2012 historická budova SND Bratislava

Doktor Majzlík – Pavol Remenár (alt. Filip Tůma)
Trpaslík – Petra Perla-Nôtová (alt. Katarína Polakovičová)
Híkavec – Denisa Šlepkovská (alt. Jitka Sapara-Fischerová)
Vodník – František Ďuriač (alt. Ján Ďurčo)
Učeň Vincko – Jana Bernáthová (alt. Andrea Vizvári)
Princezná Zubeida – Katarína Juhásová-Štúrová (alt. Eva Hornyáková)
Víla Amálka – Jana Bernáthová (alt. Andrea Vizvári)
Mačička – Katarína Juhásová-Štúrová (alt. Eva Hornyáková)
Psíček – Denisa Hamarová (alt. Terézia Kružliaková)
Černokňažník Magiáš – Ján Galla (alt. Martin Malachovský)
Veľký pes – Ján Galla (alt. Martin Malachovský)
Sultán Solimán – Martin Gyimesi (alt. Ján Babjak)
Obchodný cestujúci – Roman Krško (alt. Ľubomír Popik)
Drevorubač – Juraj Peter (alt. Martin Mikuš)
Víla Zorka – Katarína Flórová
Víla Terka – Marianna Gelenekyová
Sestrička – Simona Droppanová (alt. Veronika Kissová)

www.snd.sk

Foto Anton Sládek (Veľká doktorská rozprávka), Alena Klenková, archiv

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]

Hodnocení

Vaše hodnocení - Dubovský: Veľká doktorská rozprávka (SND Bratislava)

[yasr_visitor_votes postid="34896" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


0 0 votes
Ohodnoťte článek
4 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments