Operní sezóna na Slovensku: Mimobratislavské scény přetrumfly SND

OPERA SND V DEFENZÍVE A BEZ OPTIMISTICKÉHO VÝHĽADU
Stav, charakterizujúci skončenú opernú sezónu 2018/2019 v Slovenskom národnom divadle, nevznikol zo dňa na deň. Stručne rekapitulujme. Uprostred minulého leta ministerka kultúry SR Ľubica Laššáková odvolala generálneho riaditeľa Mariána Chudovského a bez výberového konania, hoci v súlade so zákonom, vymenovala na uvoľnený post Vladimíra Antalu. Tú istú persónu, ktorá nemalým podielom, z pozície šéfa ekonomického úseku, zodpovedala za údajný, no jednoznačne nekvantifikovaný, finančný úpadok opery. Čiže domnienka, že išlo o čisto politickú nomináciu (resp. odmenu za zasielanie informácií ministerstvu poza chrbát Chudovského, čo napokon Ľubica Laššáková neobozretne vyzradila), nebola vyvrátená. Začiatkom sezóny, na nátlak odborárov, opustil funkciu riaditeľa operného súboru Slavomír Jakubek. Na druhý deň ho nahradil šéfdirigent predchádzajúcej etapy Rastislav Štúr. Posledná Jakubekova sezóna 2017/2018 nebola vôbec šťastná (takmer nereprízovaná Ravelova Španielska hodinka, po dvoch premiérach pre kontaminovanú zeminu na javisku zlikvidovaný nákladný Rimského-Korsakovov Sadko, populárna Pucciniho Tosca sa zrodila tesne pred koncom sezóny), takže isté argumenty oponentom priamo vkladala do rúk.

Zmena vo vedení mohla byť obohatením, keby do vyprázdneného kresla zasadol pripravený, ambiciózny, koncepčne a s trendom súčasného svetového operného divadla zosúladený riaditeľ. Opak sa stal pravdou. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že Rastislav Štúr tento model nereprezentuje. Sezónu 2018/2019 síce dramaturgicky nemenil (prvá premiéra, Verdiho Don Carlo, už bola vo vysokom štádiu prípravy), odstránil plánované Brittenove komorné opery a po objednanej detskej opere Rozprávka o šťastnom konci, z pera slovenského skladateľa Petra Zagara, napokon uzreli svetlo sveta aj Offenbachove Hoffmannove poviedky. Avizovaný ukrajinský inscenačný tím nahradil domáci a bez hosťujúcich zahraničných tenoristov (jednou z výhrad odborárov, mimochodom nezmyselnou, bolo priveľa nedomácich spevákov) by si súbor neporadil. O oboch inscenáciách sme písali, ani jedna sa však do histórie divadla nemá šancu zapísať. Rastislav Štúr „vládne“ bez tímových spoluhráčov. Sám si (pre istotu) ponechal časť šéfdirigentského úväzku, hoci paradoxne diriguje menej a súbor tak ani teoreticky nemá pod kým rásť. Tretí pilier štandardného vedenia, ktorým je popri riaditeľovi a šéfdirigentovi silná osobnosť dramaturga, takisto chýba. Dvaja interní dramaturgovia sú zároveň aj režisérmi. Raz sedia na jednej stoličke, inokedy na druhej. Výsledkom je dramaturgický plán na storočnicu Slovenského národného divadla. Mimochodom, oficiálne neprezentovaný, keďže plánovaná tlačová konferencia (od nepamäti zaužívaná) sa nakoniec nekonala. Veď prečo k storočnici, všakže?

Jubilejná sezóna ponúkne Dvořákovu Rusalku, Verdiho Aidu a Mozartovu Figarovu svadbu. Isteže, tituly ako také obstoja vždy, no v istom dramaturgickom kontexte, istom čase. So storočnicou SND však majú máločo spoločné. A inšpirácií sa núka toľko, že by pokryli aj dve hracie obdobia. Naša prvá scéna má predsa svoju históriu, na ktorú sa práve teraz dalo nadviazať. Nemálo fundovaných teoretických textov bolo publikovaných o dramaturgii počas éry Oskara Nedbala. Z desiatky, možno i dvojnásobku titulov z tejto éry, by bolo čo vyberať a išlo by o diela, ktoré odvtedy neboli uvedené. Kde sú prvé slovenské opery, kde nereprízované a pritom kvalitné opusy domácich skladateľov? Kde je tabuizované obdobie predverdiovského belcanta, kde skutočný Richard Wagner, kde klasika dvadsiateho storočia? Ani stopa. O súčasnej svetovej spisbe ani nehovorím. Čo tak (opäť nič nové pod slnkom) rekonštruovať historicky zapísanú Bednárikovu inscenáciu Gounodovho Fausta spred tridsiatich rokov? Nielen premiéry budúcej sezóny, ale aj pohľad na hrací plán vyvoláva pocit zúfalstva z provinčnosti najvyššieho zrna. Niet ani náznaku po ambícii k najpopulárnejším titulom postaviť niečo „objavné“ (hoci päťdesiat kilometrov západne od Bratislavy dávno objavené), niet túžby dvíhať latku kritérií, vychovávať si publikum i samotný ansámbel. Bondovky v opere (so spevákmi z oblasti populárnej hudby), mikulášsky, silvestrovský a prvoaprílový koncert by mohli byť okrajovými doplnkami. A otvárací koncert by mal odznieť pod taktovkou šéfdirigenta! A keď už koncerty, tak prečo nie kompletné opery v neinscenovanej forme, a nakoniec, prečo nie aj niečo z oblasti symfonicko-vokálnej? Ak sú prioritami pre vedúci operný dom krajiny najzákladnejšie kasové diela (v jubilejnej sezóne počtom repríz vedú dve rozprávky, dvadsaťročná podoba Nabucca a o tri roky mladšia Carmen), tak z práva i povinnosti byť reprezentatívnym, sa sám diskvalifikuje. Žiaľ, status quo je zrkadlom osôb, ktoré chod SND garantujú (Ministerstvo kultúry SR) a vedú inštitúciu na vyššom (generálny riaditeľ) i nižšom (riaditeľ Opery) stupni. Rozmýšľam: je to nekompetentnosť, naivnosť, klapky na očiach, strata zmyslu pre realitu? Pred rokom zriaďovateľ premárnil šancu na zmenu. Poslednú pred jubileom.

KOŠICE A BANSKÁ BYSTRICA POĽAHKY TROMFLI BRATISLAVU
O premiérach na dvoch scénach mimo hlavného mesta, o Štátnom divadle Košice a Štátnej opere Banská Bystrica, sme počas sezóny nereferovali. Pritom obe by v niečom mohli byť príučkou Opere SND.  Systematicky sa v nich buduje dramaturgia, dvíha sa latka interpretačných kritérií, badať úsilie o kreativitu a vymanenie sa z ulity stereotypu. Pochopiteľne, nie všetko vyšlo podľa predstáv, no ak aj nové inscenácie pokrivkávali v jednej zložke, tak ich vyvážila iná. Košičania v uplynulej sezóne siahli po náročných tituloch, akými sú Verdiho Otello a Saint-Saënsov Samson a Dalila. Netopier Johanna Straussa svojimi požiadavkami je na úrovni neľahkej opery. Túto inscenáciu, hudobne pripravenú Robertom Jindrom (s bonusovým vystúpením zaujímavých hostí v 2.dejstve), v réžii Michala Spišáka, som však nevidel.

Otella hudobne pripravil šéfdirigent Vinicius Kattah, opätovne potvrdzujúci, že jeho menovanie do funkcie bolo správne a prínosné. Verdiho vrcholné dielo vymodeloval v širokej palete dynamických, výrazových a emocionálnych kontrastov, s veľkým rešpektom voči sólistom. Réžia budapeštianskeho tímu, vedeného Viktorom Nagyom, prejavila úctu k predlohe a hudobno-vokálnej zložke, pritom však nebola „muzeálnou“. Mala silný dramatický ťah, vypracované profily postáv a vzťahy a až na nepodstatné detaily vystihla esenciu diela. V titulnej postave dominoval vzácny hrdinný tenor Titusza Tóbisza a rovnako skvelo disponovaný Marián Lukáč ako Jago. Samsona a Dalilu zverilo vedenie divadla do rúk hosťov, režiséra Romana Poláka a dirigenta Ondreja Olosa. Tento titul sa na Slovensko vrátil po necelom polstoročí (zhodou okolností aj vtedy to boli Košice), v zaujímavom scénickom poňatí. Roman Polák (na scéne Petra Čaneckého a v kostýmoch Adély Hajduovej) popri rešpekte k východiskovej biblickej téme, hľadal spôsob ako upozorniť na nadčasové posolstvá. Zámer sa vcelku podarilo naplniť, košický Samson má zmysluplný obsah, dynamiku, podporenú tanečným súborom Atašé a neodmysliteľnú dávku erotiky. Pod taktovkou umelecky napredujúceho dirigenta Ondreja Olosa sa Myroslava Havryliuk (Dalila)a Titusz Tóbisz (Samson) zhostili exponovaných úloh so cťou. Do budúcej sezóny si Opera ŠD Košice naplánovala Verdiho Traviatu, Beethovenovho Fidelia a Massenetovho Werthera.

Banskobystrická Štátna opera zakotvila repertoárové prírastky v talianskych operných vodách. Popri skôr komerčnom veristickom dvojtitule Mascagniho Sedliacka česť – Leoncavallovi Komedianti sa odhodlala ignorovať na Slovensku zakorenené predsudky voči belcantovej vážnej opere. Stavila na slovenskú premiéru extrémne náročného titulu, Otella od Gioachina Rossiniho. A vyhrala. Druhá z deviatich opier, ktoré skladateľ napísal pre Neapol v rokoch 1815-1822, je skvelou partitúrou, slovenskému divákovi po prvýkrát naživo odhaľujúcou Rossiniho majstrovský zmysel pre budovanie drámy (súbor má v zálohe aj druhú, šťastnú verziu záveru), pre vokálnu virtuozitu, ale aj (často neoprávnene spochybňovanú) inštrumentačnú bohatosť. Andrea Hlinková (réžia) a Miriam Struhárová (scéna) sa mohli oprieť o krásne, historizujúce kostýmy Borisa Hanečku. Režisérka síce občas trocha fantazírovala (Desdemone pridala hobby v miešaní parfumov), no tento motív našťastie prekrylo sledovanie hlavnej línie, presne a psychologicky hĺbavo vybudované vzťahy medzi postavami. Obzvlášť strhujúce bolo 3.dejstvo, plné emócií a dramatických zvratov. Šéfdirigent Marián Vach je v bystrickej Štátnej opere dlhodobo zárukou štýlovej presnosti a veľkého zmyslu pre pulz talianskej opery. Opäť o tom presvedčil, hlavne keď sa mohol oprieť o prekvapujúcu výborné spevácke obsadenie. Mladý čínsky tenorista Zi-Zhao Guo doslova šokoval strhujúcou vysokou polohou (trojčiarkové Es mu nerobí najmenšie problémy), ale aj sýtou a šťavnatou farbou v stredoch a hĺbkach. Priniesol nákazlivú energiu, ktorú preniesol v duete s Rodrigom aj na domáceho tenoristu Dušana Šima. Lyrický soprán vrúcneho timbru a perlivú techniku v koloratúrach ukázala v dojímavej kreácii Desdemony Mariana Hochelová.

Naštudovanie veristických dvojičiek Sedliacka česť – Komedianti sa napäto očakávalo vzhľadom na slovenský režijný debut absolventky réžie na brnianskej JAMU Zuzany Fischerovej. S výtvarníkom Davidom Janošekom demonštrovala dosť svojrázny pohľad na obe diela, z ktorého sa dal odčítať odstup od primárnych znakov verizmu a príklon (najmä v Mascagnim) k štylizácii. Vytratila sa tým „živočíšnosť“ diania, plnokrvnosť charakterov a v aranžmánoch prevládla konvenčnosť. Príliš šťastným riešením nebola ani pre oba tituly spoločná „kazetová“ scéna a zapojenie artistov, vrátane dvojníčky Neddy. Celkovo vydarenejšou a dramaticky strhujúcejšou bola druhá polovica večera (Komedianti). Viac kontrastov a temperamentu mohlo mať hudobné naštudovanie Igora Bullu. V navštívenej 2.premiére sa vynímali obaja zahraniční tenoristi, Max Jota ako Turiddu a najmä talianskou estetikou, leskom materiálu a skvelými výškami vybavený Paolo Lardizzone (Canio). Vo výbornej forme bol aj dramatický barytón Šimona Svitoka v postave Tonia. Ženskými protagonistkami boli Michaela Šebestová (Santuzza) a Michaela Kušteková (Nedda). V budúcej sezóne si Štátna opera v Banskej Bystrici pripomína svoje šesťdesiatiny. Oslávi ich novou inscenáciou rovnakého diela, akým divadlo roku 1960 otvárali, Evou od Josefa Bohuslava Foerstera.