Oslo: Bizetova Carmen jako balet

Severská Carmen bez vášne 

Hodnotenie baletnej Carmen v nórskom Oslo má pre mňa osobnejší význam. Spočiatku bol len nápad vybrať sa po rokoch opakovane na miesto a do krajiny, kde som prežila svojho času mimoriadne atraktívnu časť svojho života. Druhým motívom bolo navštíviť budovu opery v Oslo, ktorá má fascinujúcu a mladú architektúru z roku 2008 a keďže niekedy sa veci predsa len vydaria, do tretice sa nám pošťastilo zabookovať si vstupenky na baletné predstavenie Carmen, ktoré malo premiéru pred mesiacom (19. marca 2015). Vskutku pádne dôvody na cestu – spomienky spojiť s nevideným a novým plus skombinovať zážitok z mesta s baletom.

Dňa 18. apríla 2015 o 18.00 (začiatok predstavenia v trvaní dve hodiny päťdesiat minút s dvomi pauzami) sme sa po rozšafnom behaní po streche divadla ocitli v jednej zo sál o kapacite 1364 sedadiel (ďalšie dve majú 200 a 400). Novú budovu opery a baletu sa rozhodli Nóri postaviť už v roku 1999, práce odštartovali v roku 2003 s dokončením v roku 2007 a slávnostné otvorenie sa konalo v apríli 2008 okrem iných hláv aj za prítomnosti jeho výsosti Kráľa Haralda, Kráľovnej Margrethe II z Dánska a Prezidenta Tarju Halonen z Fínska. Budova Opery vyhrala cenu kultúry na Svetovom architektonickom festivale v Barcelone (2008) a Cenu európskej únie pre súčasnú architektúru (2009). Už počas prvého roka fungovania prešlo jej dverami 1.3 milióna návštevníkov. Bolo nám cťou i radosťou byť ďalšími z mnohých.Baletný súbor nórskeho divadla disponuje zahraničnými tanečníkmi z rôznych kútov sveta a tak Nóra sme na javisku (okrem zboru) ani nevideli. Obsadenie pozostávalo z tanečníkov z Nemecka (Andreas Heise – Morales),Veľkej Británie (Liam Scarlett – Don Jose, Ema Lloyd – Micaela), Spojených štátov amerických (Melissa Hough – Carmen), Japonska (Miharu Maki – Mercedes), Fínska (Aarne Kristian Ruutu – Escamillo), Talianska (Francesca Golfetto – Fransquita), Dánska (Kári Freyr Bjørnsson – Zuniga). Carmen je v choreografii Liama Scarletta, mladého britského choreografa, ktorý si aj v tento večer zatancoval postavu Dona Joseho. Orchester na hudbu Georga Bizeta dirigoval Martin Yates, scénu a kostým navrhol Jon Bausor a svetelný design James Farncombe. Tento internacionálny projekt sľuboval teda ojedinelý večer plný paradoxov, predovšetkým však horúcej Carmen v severskej klíme.

O Carmen som popísala v minulosti dosť (hodnotila som filmovú Carlosa Sauru a Antonia Gadesa, divadelnú Borisa Slováka v SND i Ondreja Šotha v ŠDK…) analyzovala som detailne jednotlivé charaktery, súvislosti jednaní postáv, emotívne príčiny a dôvody, skrátka každý uhoľ pohľadu v snahe čo najviac pochopiť príbeh (hoci sa navonok javí ako jednoduchý), príbeh, ktorý skrýva v sebe logické (možno miestami ťažko pochopiteľné), ale predovšetkým silné citové rozhodnutia, vzplanutia i sklamania a hraničné riešenie. Nebudem sa vracať tam, kde sme sa už dávno v úvahách ocitli, pokúsim sa orientovať na produkciu z Nórska, ktorá má prirodzene svoje špecifiká.

Treba hneď v úvode zadefinovať, že Carmen v Oslo sleduje do dôsledkov dej, neškrtá, nekumuluje obrazy, nevyužíva skratky, ale je poctivo „odmakaná“ z operných verzií, teda aj náležité časovo veľkorysá. Scénografia využíva oponu (veľkú červenú natiahnutú plochu perforovaných ornamentálnych čipiek) cez ktorú umožňuje svietením priehľady – raz na Carmen (pri nej sa v strednej časti riasene dvíha v úvode predstavenia) inokedy na Joseho zmietajúceho sa v kŕči nešťastnej lásky. Je len diskutabilné, či autor využil dekoratívnosť existujúcej opony, alebo bola vyrobená k tomuto predstaveniu. Rovnako designové prepojenie vzniká aj pri zdvojení slnka v treťom dejstve (aréna je ožiarená slnkom v pozadí, ktoré je opticky horizontálne predelené fúgami), to isté slnko „visí“ v monštruóznejšom znení nad hlavami divákov ako reálne osvetlenie sály. Zdá sa vo finále, že scénograf využil fungujúce designové prvky hľadiska a proscénia (osvetlenie sály, opona) na ich včlenenie do deja príbehu. V opačnom prípade by to bola vskutku nákladná záležitosť.

Na začiatku predstúpi pred nás Carmen nasvietená a poodhalená oponou, poťahuje si z cigarety a vykladá si karty, ktoré neveštia v jej osude nič dobré.Priemet obrovských kariet „padá“ aj na ploche opony. Postupne sa pred nami odhalí veľkorysé námestie zdynamizované perspektívami (domy, socha, šikmý múr s roztrhanými plagátmi a sprayerskými nápismi, v pozadí sa črtá masívny komín z ktorého sa dymí) – to všetko v studenom nasvietení evokuje nevľúdne ráno, v ktorom  sa robotníčky tabakovej továrne zhromažďujú na zmenu, vojaci majú svoje cvičenie a ktosi v okne vetrá náhlivo periny po spotenej noci. Otáčavým posunom diagonálne situovaného múru fabriky sa vyprofiluje interiér továrne, tesne nasekané stoly s tabakovými listami, rad lámp nad nimi.Priestor sa rozšafne otvára do svojej 40 metrovej hĺbky javiska. Druhé dejstvo tvorí útulná španielska krčma, priestor sa zintímni, aj keď na horizonte sa mení farba mesiaca a oblohy podľa momentálnej nálady situácie. Obraz stretnutia v horách je zatemnený stromami, ožaruje ho len reálny šľahajúci oheň (fakle, vatra). V celom kontexte toto trúfalé riešenie korešponduje so sarkastickým, čiernym humorom severanov (celá budova je totiž konštrukčne postavená v interiéri, foyeri i v hľadisku z dreva). Mimovoľne si spomeniem na bezpečne tlejúce „umeliny“ v Korzárovi premiérovanom v SND deň predtým. Vo finálnom dejstve výtvarník ešte naturalisticky a morbídne pritvrdí, pred slnkom zaliatu arénu kladie na proscénium ležiaceho prebodnutého a zakrvaveného býka, ktorý ale ešte z posledných síl dýcha. Vskutku sa mu dvíha (vďaka skrytému mechanizmu v útrobách) hruď a to už počas prestávky pred oponou.

Kostým sleduje v strihoch, farbách i detailoch španielske národné odevy, so štylizáciou narába voľne, jednoducho, farebná škála je striedma (až na výnimky – toreádor). V globále pôsobí striedmo, miestami otrhane, ani Carmen sa zjavne výrazne nevymyká (len Escamillo sa má zaskvieť v lesku a kráse, využitá je aj trendová aplikácia kože). Svetlo tu má svoju náladovotvornú úlohu, „kreslí“ atmosfericky scenérie, ale je používané prirodzene, akoby mimovoľne.V príbehu sa deje, čo sa diať má, vzhľadom na ortodoxnú popisnosť situácií, akoby niekedy nebolo čo tancovať, tanečníci sa často prechádzajú, mimicky medzi sebou hrajú, čo pomerne výrazne pôsobí ako „křoví“. Pritom hudba temperamentne plynie akoby do prázdna, bez tanečného pohybu. Divák čaká v dlhších pauzách na akciu. Aj reálne prestávky majú svoju dĺžku adekvátnu kapacite divadla (mimochodom do posledného miesta plného), čo v konečnom dôsledku trochu narúša kontinuitu predstavenia. Hoci „nórska“ Carmen až školsky sleduje pôvodné libreto, predsa len je v niektorých momentoch iná. V obraze v horách sa Carmen ani neukáže, Jose ju medzi jej kumpánmi márne čaká, zatiaľ, čo mu ona v krčme necháva na stole odkaz, že odchádza s Escamillom.Ten mu prináša do hôr Micaela, ktorej ho do ruky strčí krčmárka. Ďalšou (a to zásadnejšou zmenou) je fakt, že Carmen sa dostáva do područia Escamilla nie vďaka ľahkovážnemu vzplanutiu a naturálnej prelietavej nestálosti v láske, ale je ním (jeho narcistickou aroganciou a peniazmi) „kúpená“. Je zmanipulovaná, submisívna, (možno aj týraná a vydieraná), zlákaná na mešec mincí. Ostanúc sama v aréne po corride a nájduc uniformu Joseho sa k nej skláňa s láskou a utrpením, ktoré ju stojí odmietnutie Joseho. Zjavne ho stále ľúbi, ale nedokáže opustiť Escamilla (či už kvôli peniazom, alebo kvôli jeho hrozbe). Neodmieta teda Joseho pri poslednom stretnutí s ľahkovážnosťou slobodnej a v láske voľnej cigánky, ale s bôľom v srdci „skrotenej“ ženy toreádorom. Tento emočný prenos akoby posúval záver deja viac do súčasnosti, hoci potláča pôvodnú tému slobody.Choreografia mladého Liama Scarletta vychádza z klasického tanca, jeho Carmen je na špičkách, ale má voľný tanečný prejav postavený na mnohých opakovaných piruetách, sviežich dvíhaných figúrach, rotáciach a skokoch. Zborové scény (ženy), hoci nepostrádajú temperament, sa miestami rozpadajú (čo v rýchlosti a rozpustilosti ich tancovania až tak výrazne neprekáža), avšak mužská zložka v aréne, alebo scény vojakov pôsobia pomerne amatérsky a ťažkopádne. Hoci najviac priestoru by mala dostať pravdepodobne Carmen, invenčne sa choreograf v tejto postave zvlášť nerealizoval, je to Carmen málo naturálna, málo živeľná, má v sebe síce trochu koketérie a roztopašnosti, ale nedominuje. Je to skôr hravé dievča, ktoré stihlo podivný osud a nie potulná energická veštica, čo vykladá iným karty. Don Jose je výraznejší mimikou ako tancom, hoci jeho postava je vystavaná esteticky a lineárne v poetických polohách túžby a smútku, dôraz kladie na herectvo. To je však priveľmi prehrávané, predimenzované a postavu tým pádom karikuje miestami až do nepatričných komediálnych polôh. Jeho José je tak snaživo dramatický, až nám ho vôbec nie je ľúto. Naproti tomu veľmi príjemný a náležite charakteru postavy nenápadný má prejav Micaela, ako tanečnicu si ju však evidentne všimneme. Má v sebe lásku, bôľ, aj vzdor, nehu, empatiu aj gráciu.Rozhodne najviac choreografického priestoru a dôslednej krokovej aj gestickej vypracovanosti sa ušlo Escamillovi. Napriek zemitej postave zatancuje svoju postavu relevantne, je dostatočne povýšenecký, narcistický a nesebakritický a navyše nesympatický. Choreograf ho často nechá isté pasáže opakovať, čo spočiatku vyzerá invenčne, neskôr už monotónne. Snáď najautentickejšie a najinvenčnejšie sú duetá Carmen s Josém a s Escamillom, menej zaujmú zbory, aj sóla majú svoju výrazovú vlažnosť, hoci sú zatancované profesionálne.

Baletná Carmen v Oslo má svojim spôsobom v sebe mrazivý chlad (istú dimenziu odťažitosti), menej vášne, hoci vizuálne pikantnosti s ohňom, bizarne dýchajúcim býkom a ojedinelé designové výtvarné prepojenie reálneho priestoru so scénickým riešením. Nie je tu nič nasilu, nie je tu ničoho menej, ale ani ničoho viac. Je akási samozrejmá, bežná, bez bôľu lásky čo vytrháva divákom srdcia spod blúzok a sák.

V každom prípade, sála s 1364-mi divákmi zložená z domácich divákov i mnohých turistov z rôznych kútov sveta (počuť bolo vo foyeri po taliansky, rusky, nemecky, anglicky, maďarsky, česky, slovensky a ktovie ako ešte…) prekvapivo zaburácala potleskom, odmenila protagonistov dlhotrvajúcim standing ovation, nadšeným bravó a potvrdila tak mieru svojej divadelnej orientácie a „náročnosti“. Iste, nórska Carmen (takmer bez nórskych umelcov) mala aj svoje pozitíva, neviem však či najväčším nebolo zrovna jej osadenie do tak ojedinelého a architektonicky atraktívneho objektu. Nesťažujem si, bol to podmanivý večer vo veľkorysom prostredí  mesta, v ktorom som prežila príliš veľa pekného na to, aby som frflala. Napriek tomu však (objektívne zhodnotené) toto nebola Carmen, ktorá by ma prinútila spontánne z divadelného kresla vstať, vzrušene dýchať, pokútne šušťať podväzkami pod sukňou a s kŕčom boľavej lásky v hrudi odchádzať na hotelovú izbu. Akokoľvek, ostanúc v intenciách domácich, „tusen takk“ (ďakujem veľmi pekne) za možnosť byť pri tom.

Hodnotenie autorky recenzie: 50 %

George Bizet (arr. Martin Yates):
Carmen
Choreografia: Liam Scarlett
Hudobné naštudovanie a dirigent: Martin Yates
Scéna a kostýmy: Jon Bausor
Svetelný dizajn: James Farncombe
The Norwegian National Ballet
The Norwegian National Opera Orchestra
Premiéra 19. marca 2015 Den Norske Opera & Ballett Oslo
(napísané z reprízy 18. 4. 2015)

Morales – Andreas Heise
Don Jose – Liam Scarlett
Carmen – Melissa Hough
Mercedes – Miharu Maki
Escamillo – Aarne Kristian Ruutu
Frasquita – Francesca Golfetto
Micaela – Emma Lloyd
Zuniga – Kári Freyr Bjørnsson

www.operaen.no

Foto Bjørn Erik Rønningen, Erik Berg