Oslo: Bizetova Carmen jako balet

  1. 1
  2. 2

Severská Carmen bez vášne 

Hodnotenie baletnej Carmen v nórskom Oslo má pre mňa osobnejší význam. Spočiatku bol len nápad vybrať sa po rokoch opakovane na miesto a do krajiny, kde som prežila svojho času mimoriadne atraktívnu časť svojho života. Druhým motívom bolo navštíviť budovu opery v Oslo, ktorá má fascinujúcu a mladú architektúru z roku 2008 a keďže niekedy sa veci predsa len vydaria, do tretice sa nám pošťastilo zabookovať si vstupenky na baletné predstavenie Carmen, ktoré malo premiéru pred mesiacom (19. marca 2015). Vskutku pádne dôvody na cestu – spomienky spojiť s nevideným a novým plus skombinovať zážitok z mesta s baletom.

Dňa 18. apríla 2015 o 18.00 (začiatok predstavenia v trvaní dve hodiny päťdesiat minút s dvomi pauzami) sme sa po rozšafnom behaní po streche divadla ocitli v jednej zo sál o kapacite 1364 sedadiel (ďalšie dve majú 200 a 400). Novú budovu opery a baletu sa rozhodli Nóri postaviť už v roku 1999, práce odštartovali v roku 2003 s dokončením v roku 2007 a slávnostné otvorenie sa konalo v apríli 2008 okrem iných hláv aj za prítomnosti jeho výsosti Kráľa Haralda, Kráľovnej Margrethe II z Dánska a Prezidenta Tarju Halonen z Fínska. Budova Opery vyhrala cenu kultúry na Svetovom architektonickom festivale v Barcelone (2008) a Cenu európskej únie pre súčasnú architektúru (2009). Už počas prvého roka fungovania prešlo jej dverami 1.3 milióna návštevníkov. Bolo nám cťou i radosťou byť ďalšími z mnohých.Baletný súbor nórskeho divadla disponuje zahraničnými tanečníkmi z rôznych kútov sveta a tak Nóra sme na javisku (okrem zboru) ani nevideli. Obsadenie pozostávalo z tanečníkov z Nemecka (Andreas Heise – Morales),Veľkej Británie (Liam Scarlett – Don Jose, Ema Lloyd – Micaela), Spojených štátov amerických (Melissa Hough – Carmen), Japonska (Miharu Maki – Mercedes), Fínska (Aarne Kristian Ruutu – Escamillo), Talianska (Francesca Golfetto – Fransquita), Dánska (Kári Freyr Bjørnsson – Zuniga). Carmen je v choreografii Liama Scarletta, mladého britského choreografa, ktorý si aj v tento večer zatancoval postavu Dona Joseho. Orchester na hudbu Georga Bizeta dirigoval Martin Yates, scénu a kostým navrhol Jon Bausor a svetelný design James Farncombe. Tento internacionálny projekt sľuboval teda ojedinelý večer plný paradoxov, predovšetkým však horúcej Carmen v severskej klíme.

O Carmen som popísala v minulosti dosť (hodnotila som filmovú Carlosa Sauru a Antonia Gadesa, divadelnú Borisa Slováka v SND i Ondreja Šotha v ŠDK…) analyzovala som detailne jednotlivé charaktery, súvislosti jednaní postáv, emotívne príčiny a dôvody, skrátka každý uhoľ pohľadu v snahe čo najviac pochopiť príbeh (hoci sa navonok javí ako jednoduchý), príbeh, ktorý skrýva v sebe logické (možno miestami ťažko pochopiteľné), ale predovšetkým silné citové rozhodnutia, vzplanutia i sklamania a hraničné riešenie. Nebudem sa vracať tam, kde sme sa už dávno v úvahách ocitli, pokúsim sa orientovať na produkciu z Nórska, ktorá má prirodzene svoje špecifiká.

Treba hneď v úvode zadefinovať, že Carmen v Oslo sleduje do dôsledkov dej, neškrtá, nekumuluje obrazy, nevyužíva skratky, ale je poctivo „odmakaná“ z operných verzií, teda aj náležité časovo veľkorysá. Scénografia využíva oponu (veľkú červenú natiahnutú plochu perforovaných ornamentálnych čipiek) cez ktorú umožňuje svietením priehľady – raz na Carmen (pri nej sa v strednej časti riasene dvíha v úvode predstavenia) inokedy na Joseho zmietajúceho sa v kŕči nešťastnej lásky. Je len diskutabilné, či autor využil dekoratívnosť existujúcej opony, alebo bola vyrobená k tomuto predstaveniu. Rovnako designové prepojenie vzniká aj pri zdvojení slnka v treťom dejstve (aréna je ožiarená slnkom v pozadí, ktoré je opticky horizontálne predelené fúgami), to isté slnko „visí“ v monštruóznejšom znení nad hlavami divákov ako reálne osvetlenie sály. Zdá sa vo finále, že scénograf využil fungujúce designové prvky hľadiska a proscénia (osvetlenie sály, opona) na ich včlenenie do deja príbehu. V opačnom prípade by to bola vskutku nákladná záležitosť.

Na začiatku predstúpi pred nás Carmen nasvietená a poodhalená oponou, poťahuje si z cigarety a vykladá si karty, ktoré neveštia v jej osude nič dobré.Priemet obrovských kariet „padá“ aj na ploche opony. Postupne sa pred nami odhalí veľkorysé námestie zdynamizované perspektívami (domy, socha, šikmý múr s roztrhanými plagátmi a sprayerskými nápismi, v pozadí sa črtá masívny komín z ktorého sa dymí) – to všetko v studenom nasvietení evokuje nevľúdne ráno, v ktorom  sa robotníčky tabakovej továrne zhromažďujú na zmenu, vojaci majú svoje cvičenie a ktosi v okne vetrá náhlivo periny po spotenej noci. Otáčavým posunom diagonálne situovaného múru fabriky sa vyprofiluje interiér továrne, tesne nasekané stoly s tabakovými listami, rad lámp nad nimi.Priestor sa rozšafne otvára do svojej 40 metrovej hĺbky javiska. Druhé dejstvo tvorí útulná španielska krčma, priestor sa zintímni, aj keď na horizonte sa mení farba mesiaca a oblohy podľa momentálnej nálady situácie. Obraz stretnutia v horách je zatemnený stromami, ožaruje ho len reálny šľahajúci oheň (fakle, vatra). V celom kontexte toto trúfalé riešenie korešponduje so sarkastickým, čiernym humorom severanov (celá budova je totiž konštrukčne postavená v interiéri, foyeri i v hľadisku z dreva). Mimovoľne si spomeniem na bezpečne tlejúce „umeliny“ v Korzárovi premiérovanom v SND deň predtým. Vo finálnom dejstve výtvarník ešte naturalisticky a morbídne pritvrdí, pred slnkom zaliatu arénu kladie na proscénium ležiaceho prebodnutého a zakrvaveného býka, ktorý ale ešte z posledných síl dýcha. Vskutku sa mu dvíha (vďaka skrytému mechanizmu v útrobách) hruď a to už počas prestávky pred oponou.

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na