Pablo Barragán na koncertě se Slovenskou filharmonií vyrazil posluchačům dech

Dôkazom toho je abonentná dvojica koncertov z 10. a 11. novembra 2022, ktorá dramaturgicky a rovnako interpretačne voľne nadviazala na festivalovú atmosféru jesenných Bratislavských hudobných slávností. Garantom vysokej úrovne Slovenskej filharmónie je nesporne osobnosť šéfdirigenta Daniela Raiskina, ktorý vo svojej tretej sezóne na vedúcej pozícii opätovne potvrdil, že jeho voľba bola ideálnym riešením. Vysloviť tento pocit mi umožňuje nielen optika recenzenta (tá môže byť vždy poznačená subjektívnosťou), ale najmä publika a čo je možno ešte dôležitejšie, členov orchestra, ktorých zápal a tvorivé oduševnenie nebývali vždy navonok natoľko badateľné.

Zaujímavá bola tiež dramaturgická koncepcia dvojičky posledných večerov. Šesťdesiattriročný škótsky skladateľ, dirigent a muzikológ James McMillan nie je u nás známym autorom (nebolo by od veci v bulletine udať, čo z tvorby menej frekventovaných autorov u nás zaznelo, alebo ide o debut) a Larghetto pre orchester sme zrejme počuli po prvýkrát. McMillan je hodnotovo ukotvený v katolicizme a svoj konzervativizmus premieta aj do hudobného štýlu. Pätnásťminútové Larghetto pochádza z roku 2017, svoj pôvod má však v Miserere pre miešaný zbor a capella z roku 2009, opierajúce sa o žalm. Pretransformovať vokálne dielo do symfonického sa mu podarilo v neoromanticky pôsobivom melodickom zábale, pričom skôr lineárnu inštrumentáciu rozvíjal pridávaním nástrojových skupín, vzopätiami a uvoľneniami dynamickej krivky. Je to teda skladba príjemne sa počúvajúca, aj keď nič nevypovedá o charaktere hudby 21. storočia.

Wolfgang Amadeus Mozart v najrozmanitejších druhoch svojej skladateľskej činnosti zanechal krátko pred smrťou skomponovaný Koncert pre klarinet a orchester A dur, KV 622. Podľa Köchlovho zoznamu len o jedno číslo nižšie má opera La clemenza di Tito, pričom obe uzreli svetlo sveta v Prahe, v poslednom roku života skladateľa. Skonal tri mesiace po premiére spomenutej opery a necelé dva po uvedení klarinetového koncertu. Klarinet bol v tom čase Mozartovým obľúbeným nástrojom nielen v symfonickej a komornej tvorbe (Klarinetové kvinteto i trio), ale aj v Titovi zdobí veľké árie Sesta a Elettry.

Ovládal teda všetky technické a výrazové finesy tohto nástroja a vedel ich v majstrovstve jemu vlastnom a nenapodobiteľnom, využiť v úlohe sólového nástroja v koncertnom formáte. Pôvodne síce zamýšľal namiesto neho použiť basetový roh, čo je istou obmenou tohto nástroja, no napokon sólový part určil klarinetu. Na bratislavskom abonentnom koncerte sa ho zhostil 35ročný andalúzsky umelec, laureát viacerých medzinárodných súťaží, Pablo Barragán. V slovenskej metropole hosťoval už v roku 2018 v rámci Bratislavských hudobných slávnosti (so Slovenským komorným orchestrom), no ani túto informáciu bulletin neprináša a pripomenul ju sám umelec v krátkom príhovore pred prídavkom.

V Mozartovom koncerte preukázal svoje nie každodenné kvality z viacerých aspektov. Jeho hra vyžaruje silnú emocionalitu, ktorá je však zarámcovaná do štýlových hraníc a pochopiteľne, podložená bravúrnou technikou. S narábaním dychom a prstami sa snúbi umenie farbiť tón, frázovať a sledovať melodickú linku, tieňovať dynamiku (úchvatné pianissimá v 2. vete Adagio) a v neposlednom rade zdolávať virtuózne napísané figurácie. Výborný súlad našiel so Slovenskou filharmóniou, ktorá pod presnou a empatickou taktovkou Daniela Raiskina sa tento raz citeľne priklonila k veľmi zriedka vyslovenému prívlastku „mozartovského“ telesa.

Silným a oporným bodom večera sa stala Symfónia č. 10 e mol, op. 93 od Dmitrija Šostakoviča. Je to práve to veľké dielo, ktoré vzniklo s odstupom ôsmich, zo spoločensko-politického hľadiska dôležitých rokov, krátko po smrti Stalina v roku 1953. Rozmanité sú teda aj pohľady naň. Názory, že nejde o programovú skladbu sa striedajú s odlišnými, ktoré cítia v tónoch zašifrované presné ciele, či aspoň zrkadlia dobu. Každopádne je Šostakovičova Desiata veľkolepým opusom mnohých kontrastných nálad.

Ich rozvinutím, prácou s témami a z nich plynúcimi motívmi, s pretlmočením fenomenálnej inštrumentácie v každej nástrojovej sekcii, ale aj s miniatúrami v sólach, sa vyrovnal Daniel Raiskin v sugestívnom výsledku. V jeho koncepcii, naplnenej maximálne sústredenou, dôkladne pripravenou a bezchybne hrajúcou Slovenskou filharmóniou, sa z partitúry vynárali špecifiká jednotlivých viet i celku. Rozvinuté úvodné Moderato obsiahlo široké spektrum dynamiky, výrazu a oscilujúcich nálad, v krátkom Allegre zaznela forma scherza (o nej tvrdia, že je zhudobneným portrétom Stalina), cez fantáziou nabité a štylizované Moderato sa symfónia ako nezastaviteľný prúd myšlienok a striedajúcich sa, často veľmi kontrastných epizód, dostala do grandiózneho finálového Allegra.

V Danielovi Raiskinovi má naše reprezentatívne teleso nielen osobnosť mimoriadnych umeleckých a hodnotových kvalít (ako rodený Rus a manžel Ukrajinky, dodnes nosí v saku vreckovku s ukrajinským symbolom), ale aj človeka, ochotného pred koncertom usporiadať a viesť dramaturgický úvod. Po prvýkrát sa tak stalo pred štvrtkovým koncertom Slovenskej filharmónie a verme, že je to začiatok tradície.

MacMillan – Mozart – Šostakovič
10. listopadu 2022, 19:00 hodin
Koncertní síň Slovenské filharmonie

Účinkující
Pablo Barragán – klarinet
Slovenská filharmónia
Daniel Raiskin – dirigent

Program
James MacMillan: Larghetto pro orchestr
Wolfgang Amadeus Mozart: Koncert pro klarinet a orchestr A dur, KV 622
Dmitrij Šostakovič: Symfonie č. 10 e mol, op. 93