Don Pasquale vo Viedenskej štátnej opere s debutom Adama Plachetku ako Malatestu
Presne pred rokom sa po pauze trvajúcej vyše tri desaťročia vrátila do repertoáru Viedenskej štátnej opery dramma buffo Gaetana Donizettiho – Don Pasquale. Podľa zaužívaných zvyklostí slávneho paláca na Ringu, totiž uvádzať inscenácie v bloku (tento aj ekonomicky výhodný systém prevádzky rešpektuje drvivá väčšina operných divadiel sveta, vrátane tých porovnateľných s prvou slovenskou scénou), sa v minulej sezóne odohrala premiéra a päť repríz, aby sa v polovici apríla tohto roku populárne komické dielo zrelého Gaetana Donizettiho (skomponoval ho v svojich štyridsiatich piatich rokoch, keď mal na svojom konte vyše šesť desiatok javiskových prác) vrátilo na tri večery späť.
Návrat inscenácie v réžii parížskej rodáčky Iriny Brook (dcéry slávneho režiséra Petra Brooka a nedávno zosnulej herečky Natashe Parry), päťdesiatštyriročnej umelkyne, venujúcej sa sporadicky aj opere, znamená rozšírenie palety opier komického žánru. V súčasnosti ho zastupujú vo Viedenskej štátnej opere z talianskej tvorby skôr tradičné inscenácie Donizettiho Nápoja lásky a Rossiniho Barbiera zo Sevilly (prvá z nich v réžii Otta Schenka, druhá v Rennertovej), ktoré nezostarli ani po tridsiatich piatich rokoch permanentného zotrvávania v repertoári. Čerstvejšia je len verzia Rossiniho La Cenerentoly spred troch rokov.
Don Pasquale v poňatí Iriny Brook opäť potvrdil, že oživovať komickú predlohu vtipnou, zmysluplnou a nadčasovou vizuálnou koncepciou nie je vôbec jednoduché. Vyvolať spontánne úsmevy u publika znamená mieriť do pohyblivého cieľa. Niekomu stačí, aby sa účinkujúci „náhodou“ potkol a spadol, druhému konvenuje bezhraničná groteska či bizarná paródia, tretiemu decentne ušľachtilý humor a ďalšiemu zasa gýčová farebná šou. Proti vkusu žiadna dišputa. Tento princíp režírovania do istej miery platí aj pre Irinu Brook, ktorá v štýle „všehochuti“ ponúkla raz viac, inokedy menej vkusu (jeho premenlivosť sledovala najmä scénografia tretieho dejstva, autorkou je Noëlle Ginefri-Corbel), nejeden svieži nápad a nejedno otrepané klišé. Čo jej určite uprieť nemožno, je formovanie profilov postáv a ich premeny v toku deja, čo sa týka najmä titulného hrdinu a Noriny. Tomu venovala veľkú pozornosť a v podstate išla v súlade s hudbou.
Samotná myšlienka situovať príbeh do nočného baru (zrejmá už počas predohry s otvoreným javiskom), ktorý prevádzkuje (alebo v ňom žije?) Don Pasquale, nie je v rozohrávaní diania limitujúca, ale ani mu neprináša výraznejšiu pridanú hodnotu. Skrátka, je to inscenácia s prvkami crazy komédie, pomerne roztancovaná, ktorá ani na chvíľu neustrnie v pohybe, no ani nenadchne objavnosťou či nadpriemernou invenciou.
Tohtoročný Don Pasquale sa niesol v znamení zmeny na pozícii dirigenta a jednej zmeny v sólistickom obsadení, keď do roly doktora Malatestu vstúpil Adam Plachetka. Dirigent Evelino Pidò je veľkým znalcom talianskej opery, čo v Donizettiho partitúre v plnej miere, navyše na čele špičkového orchestra, potvrdil. Don Pasquale je predlohou s viacerými vrstvami, nejde len o buffu plávajúcu na vlnkách pohodovej nálady, ale nesie v inštrumentácii a farbách orchestrálneho zvuku aj roviny emotívne, hĺbavejšie, ba až koketujúce (vo väzbe k titulnej postave) k tragickým. Už v predohre Pidò naznačil, že má zmysel pre pointovanie dynamiky a rytmiky, že arzenál jeho výrazových prostriedkov bude široký. V priebehu celého večera sa striedalo bohaté spektrum temp, od vláčnych v lyrickej kantiléne po ohnivé v gradáciách, dynamika a farbenie orchestra kopírovali nálady na javisku, vytvárali resp. dotvárali atmosféru. Či bol Pidò vnútorne stotožnený s koncepciou Iriny Brook, to s istotou nevie povedať nik zvonka. Ale fakt, že jej divadelné cítenie rešpektoval, mu slúži k profesionálnej cti.
Ani vo Viedenskej štátnej opere nebýva pravidlom, že sa na javisku zíde absolútne vyrovnané sólistické obsadenie. Vo štvrtkovom Donovi Pasqualovi sa také kvarteto protagonistov stretlo. Aj napriek prítomnosti Juana Diega Flóreza (Ernesto) v ňom nebolo hviezdy trčiacej zo štvorčlenného tímu. Pochopiteľne, najmocnejšie bol publikom odmenený práve Flórez, ktorý si nielen vokálne, ale aj herecky rozohranou a dvoma južanskými gitaristami na javisku ozvláštnenou (na môj vkus režijne až trocha predimenzovanou) áriou Com´è gentil z 3. dejstva vyslúžil niekoľkominútové búrlivé ovácie. Spieval ako vždy s dokonalou legatovou kultúrou, štíhlym, lesklým a koncentrovaným tónom, znejúcim rovnocenne v každej polohe. Priznám sa, očakával som, že prvú áriu Povero Ernesto bude v cabalette korunovať trojčiarkovou výškou, no aj keď ju divákom nedoprial, jeho výkon bol učebnicovým príkladom belcantovej estetiky.
Titulnú postavu nezriedka stvárňujú starnúci basisti či bývalí barytonisti (v talianskej belcantovej tvorbe, najmä v buffo partoch, spravidla niet hlbokej basovej polohy), u ktorých je síce záruka štýlu a pohyblivosti hlasu, no nie vždy aj dostatok krásy a sviežosti timbru. Michele Pertusi je tesne za päťdesiatkou, je to noblesný basbarytón s veľkým repertoárom v odbore basso cantante, takže titulnému hrdinovi doprial ušľachtilú, balzamovo mäkkú farbu hlasu, krásne modelovanú frázu, ale aj náležitú pružnosť tónu. Že je aj zdatným hercom, presvedčil v schopnosti meniť charakter svojej postavy z postaršieho vypočítavého pánka s plešinkou, cez omladeného záletníka s príčeskom, podvedeného neboráka, až po „vykúpeného“ chlipníka.
Priam excelentne mu sekundoval doktor Malatesta v podaní Adama Plachetku, v aktuálnej sérii debutujúceho v roli. Ich spoločný duet Cheti, cheti immantinente, odspievaný v druhej časti pred spustenou oponou, zožal tiež ovácie a provokoval k opakovaniu (zrejme naplánovanému) záverečnej strofy. Part Malatestu zväčša zverujú lyrickým barytonistom, takže sýty, objemný a tmavší barytón Adama Plachetku sa musel „vtesnať“ do mantinelov postavy. Po trocha robustnejšej vstupnej árii Bella sicome un angelo sa mu to darilo v čoraz brilantnejšej podobe. Mladý český umelec je aprobovaný nielen na mozartovskej, ale aj na belcantovej parkete, takže s tvorením plynulých legatových oblúkov a s talianskou vokálnou estetikou je zžitý aj vďaka výbornej technike, ale aj vďaka muzikálnosti a osobnostnej inteligencii. Plachetkov Malatesta je hlasovo osobitý, trocha zemitejší, dramatickejší ako jeho lyrickejší predchodcovia, no nemenej ušľachtilý a pružný.
Mladá moldavská sopranistka Valentina Naforniţa rozhodne nie je typom lyrickej a už vonkoncom nie subretnej koloratúry. Jej tónová výbava je hutnejšia, už dnes je to lyrický soprán s perspektívou ďalšieho posunu, s príjemnou farbou, kovovým leskom, s koloratúrou síce nie virtuóznou, no v parte Noriny postačujúcou, a intonačne čistými, plnými výškami. Nedá sa však povedať, že by nimi „plytvala“, skôr stavila na istotu než by si kadencie exhibične prizdobovala. Valentina Naforniţa má príťažlivý javiskový vzhľad a herecký talent, takže komplexne to bola Norina hodná značky divadla, na doskách ktorého sa jej kariéra úspešne odvíja. Krásne znel aj herecky aranžovaný a pestro odetý zbor, pripravený Martinom Schebestom.
Do posledného miesta nabité hľadisko Viedenskej štátnej opery nešetrilo ováciami a spokojnosť – pokiaľ ide o hudobnú a spevácku stránku večera – bola úplne namieste.
Hodnotenie autora glosy:
hudobná a sólistická zložka 90 %
vizuálny tvar 60 %
Gaetano Donizetti:
Don Pasquale
Dirigent: Evelino Pidò
Réžia: Irina Brook
Scéna: Noëlle Ginefri-Corbel
Kostýmy: Sylvie Martin-Hyszka
Svetlá: Arnaud Jung
Sbormistr: Martin Schebesta
Choreografia: Martin Buczko
Orchester der Wiener Staatsoper
Chor der Wiener Staatsoper
Premiéra 15. apríla 2015 Wiener Staatsoper Viedeň
(napísané z reprízy 21. 4. 2016)
Don Pasquale – Michele Pertusi
Ernesto – Juan Diego Flórez
Malatesta – Adam Plachetka
Norina – Valentina Naforniţa
Notar – Wolfram Igor Derntl
