Pavol Bršlík si za Richardem Straussem zvolil náročnější cestu

Ešte stále mladík, no už o pol roka štyridsiatnik, veľmi rozvážne a cieľavedome pracuje na budovaní svojho repertoáru. Dlho bol jeho doménou Mozart (spieva ho dodnes na najprestížnejších scénach sveta), postupne a celkom logicky k nemu priradil predverdiovské belcanto a najnovšie siaha už aj po francúzskych a iných (najnovšie Jeník z Predanej nevesty) operných hrdinoch. Navyše – a to je vizitka tých najinteligentnejších a najmuzikálnejších umelcov – systematicky sa venuje piesňovej literatúre. V pondelok večer zaplnenú Koncertnú sieň Slovenskej filharmónie Pavol Bršlík ubezpečil, že vo svojich interpretačných ambíciách neváha prelomiť klišé a nebojí sa trošky experimentu. Svoj monotematický program zasvätil piesňovému odkazu Richarda Straussa, ktorého v dramaturgicky uváženej koncepcii koncertu v otváracích orchestrálnych číslach oboch častí večera doplnil dvakrát Richard Wagner. Na čele Slovenskej filharmónie stál popredný a u nás vždy s radosťou vítaný český dirigent Robert Jindra. Ak titulok recenzie upriamil pozornosť na sólistovu ťažšiu cestu v zdolávaní straussovského piesňového repertoáru, mal som na mysli dva faktory. Po prvé, že si zvolil orchestrálnu verziu sprievodu. A po druhé, že ako jeden z minima tenoristov (vie sa len o Jonasovi Kaufmannovi) sa popasoval s geniálnymi Štyrmi poslednými piesňami, skomponovanými pre soprán a orchester.

Prečo mám na mysli isté riziko? Napriek tomu, že šestica piesní, ktoré Pavol Bršlík zaradil do prvej časti koncertu má autentickú orchestrálnu alternatívu, výsledok nie je celkom totožný. Ak sólistu (je jedno akého hlasového odboru, z tohto hľadiska nie je skladateľova dedikácia jednoznačná) sprevádza klavír, môže sa väčšmi ponoriť do detailu, vypointovať dynamiku a výraz do najjemnejších nuáns. Pri orchestrálnej voľbe sú tieto atribúty rovnako dôležité, ale kolektívne teleso, a zvlášť pri farebne prebohatej Straussovej inštrumentácii, je zvukovo objemnejším partnerom. Aj pri ňom sa dá kúzliť pianami a maľovať výrazové oblúky, no ľudský hlas je viac „zabalený“ a občas aj trocha pohltený masou inštrumentalistov. Bez debaty však sú oba spôsoby interpretácie legitímne. Aj napriek tomu, že piesne, ktoré zazneli v bloku pred prestávkou, boli pôvodne písané pre hlas a klavír. Pavol Bršlík ich otvoril serenádou Ständchen, op.17, č.2 kde odhalil kľúč, akým pristupoval k dielam po celý večer. Svoj dnes už trocha tmavší, v strednej a hlbokej polohe sýtejší tenor so štíhlo vedenými, koncentrovanými výškami, dotuje silnou dávkou nefalšovanej emocionality a štýlovo čistým frázovaním. Podobne v druhej, rovnako pomerne krátkej piesni Ich trage meine Minne, op.32, č.1, preukázal príkladné legato, umožnené dychovou technikou a vrúcne dynamické odtiene. Do jemnejšieho modelovania nuáns ho trocha limitovala vyššie nasadená dynamická latka orchestra. Chápem, že tento repertoár nie je parketou Slovenskej filharmónie a rovnako sa domnievam, že pri dlhšom skúšobnom procese by Robert Jindra dokázal podriadiť ešte citlivejšie hladinu orchestrálneho zvuku sólistovmu hlasu, ktorý nie je hrdinným tenorom. V „symfonickom“ úvode k najrozsiahlejšej piesni Verführung, op.33. č.1 mohol zaznieť orchester naplno, no v miestach kde sprevádzal, kde hlas mal popri legatových aj deklamačné pasáže, by sa ho dalo  trocha stlmiť. To sa aj postupne stalo, ba dokonca Jindrove „postoje“ za dirigentským pultom (gesto prikrčenia sa v kolenách) niekedy úspešne provokovali k zmene dynamiky. Heimliche Aufforderung, op.27, č.3 podal Pavol Bršlík opäť s vystihnutím priliehavej atmosféry a jednoty slova a hudby. Majstrovské číslo, v lyrickej nálade, s náznakmi mezza voce, s opojnými frázami a poéziou výrazu podaná pieseň Morgen!, op.27, č.4, bola navyše dôkazom citlivej hry sláčikovej sekcie, sólových huslí a harfy. Prvú časť koncertu uzavrela Cäcilie, op.27, č.2 (všetky tri ukážky spred pauzy pochádzajú zo súboru Štyroch piesní z roku 1894, ktoré Richard Strauss venoval manželke Pauline ako súčasť svadobného daru), ktorá v Bršlíkovom podaní vyžarovala energiou a citovým stavom ľúbostného vzplanutia.

Ťažiskom druhej časti koncertu boli v Bratislave oveľa viac známe Vier letzte Lieder (Štyri posledné piesne) AV 150. Dosiaľ sme ich počúvali v kombinácii soprán a orchester (z najznámejších interpretiek spomeniem napríklad Annu Tomowu-Sintow, Luciu Popp, Miahu Persson), tento raz sme si museli zvyknúť na iný sólový hlas. Zo strany Pavla Bršlíka to bol do istej miery experiment, výzva publiku vymaniť sa zo stereotypu a reflektovať v unikátnom diele 84-ročného skladateľa jeho špecifické posolstvo prostredníctvom inej farby, iného druhu hlasu. Piesňami Frühling, September, Beim Schlafengehen a Im Abendrot nás Pavol Bršlík previedol atmosférou, akú Strauss v stave spomienok na prežité, v myšlienkach na smrť a odchádzanie, vložil do opusu, ktorého premiéra sa uskutočnila až osem mesiacov po jeho smrti v londýnskej Royal Albert Hall. Opäť v interpretácii dominovala kultivovaná farba hlasu, schopnosť modelovať širokodyché oblúky, tieňovať dynamiku a najmä zrkadliť emóciu partitúry. V tom mu bol rovnocenným spolupracovníkom Robert Jindra, dirigent presného, čitateľného a elegantného gesta, formujúci cituplnú a zároveň rafinovane farbenú inštrumentáciu skladby.

Parketou dirigenta a Slovenskej filharmónie boli aj dve ukážky z diela Richarda Wagnera, predohra k opere Tannhäuser a symfonická báseň Siegfried Idyll (Siegfriedova idyla). Prvá z nich má veľký dynamický rozptyl, množstvo výrazových vrstiev, vnesených motívov, ale aj chúlostivých pasáží pre dychovú sekciu. Do istej miery to bolo pre orchester „zahrievacie“ číslo, nie všetko znelo brilantne, aj keď koncepcia dirigenta, inak známeho obdivovateľa Wagnerovho diela, bola načrtnutá korektne a s náležitými kontrastmi. Siegfriedovu idylu poňal v jej príznačnom komornejšom duchu (pôvodne išlo o tajný dar Wagnerovej manželke Cosime pri príležitosti narodenia ich syna Siegfrieda a zaznela v komornom obsadení na schodoch ich vily), kde Robert Jindra veľmi citlivo spracoval motívy, ich prelínanie do „nekonečnej“ melódie i istú transcendenciu v atmosfére predlohy. Za veľký úspech koncertu u publika sa Pavol Bršlík, Robert Jindra a Slovenská filharmónia poďakovali brilantným prídavkom, jednou z najznámejších piesní Richarda Straussa Zueignung.

Hodnocení recenzenta:  85 % 

VEĽKÉ SLOVENSKÉ HLASY
PAVOL BRŠLÍK
S t r a u s s o v e   p i e s n e
Slovenská filharmónia
dirigent: Robert Jindra
17. 9. 2018 o 19.30 h
Slovenská filharmónia (Reduta), Bratislava

P  R  O  G  R  A  M

Richard Wagner (1813 – 1883): Tannhäuser – predohra

RICHARD STRAUSS (1864 – 1949): Výber z piesní
Ständchen, op. 17, č. 2
Ich trage meine Minne, op. 32, č. 1
Verführung, op. 33, č. 1
Heimliche Aufforderung, op. 27, č. 3
Morgen, op. 27, č. 4
Cäcilie, op. 27 č. 2

Richard Wagner (1813 – 1883): Siegfried Idyll

RICHARD STRAUSS (1864 – 1949): Vier letzte Lieder
I.Frühling
II. September
III. Beim Schlafengehen
IV. Im Abendrot