Peter Mikuláš: Opera je reprezentant kultury národa

G.Donizetti: Nápoj lásky (Dulcamara, P.Breslik jako Nemorino)

Moja generácia zažila agóniu režimu. Na jednej strane sme mohli cestovať do zahraničia, aspoň sme doniesli valuty, ktoré sa museli povinne meniť na tuzexové bony, na druhej strane štát nemal toľko prostriedkov, aby kupoval iba zahraničných sólistov. Samozrejme, občas sa dáki objavili, ale ťažilo sa hlavne z domácich zdrojov a tak sa mladí absolventi spevu pomerne rýchlo dostali ku krásnym rolám. Aspoň v Bratislave to takto fungovalo. Existovalo vtedy štipendium pri opere SND, kto ho dostal, bol mu pridelený garant z radov skúsených sólistov, akýsi umelecký dozor a keď mal tento mladý človek dostatok osobnostných a umeleckých kvalít, išiel s repertoárom pomerne rýchlo dopredu. Tak vznikla, vytvorila sa, vypracovala sa, ako chcete, veľmi silná a kvalitná generácia mladých spevákov. Ale žiaden slovenský operný zázrak sa nekonal. Bolo to v možnostiach, ktoré mladí dostali. Áno, bol to v čomsi ideálny stav. SND vtedy vedelo z vlastných radov skutočne postaviť veľmi kvalitné inscenácie. Samozrejme, je tu otázka na mieste, či sme boli vtedy výkladnou skriňou režimu. História odpovie presne, nám to bolo vtedy jedno. Bola nám jedno politika, my sme mali svojho Boha, svoje Nebo, svoj Svet na javisku a to nám stačilo.

No a teraz? V čomsi to majú mladí ľahšie, v čomsi ťažšie. Ľahšie v tom, že môžu precestovať celý svet a keď sú pracovití, talentovaní a navyše žiadaní, ich kariéra môže byť čarovná. Ťažšie to majú v tom, že po skončení školy musia chodiť predspievať, ponúkať sa na konkrétne projekty a aby to nebolo také jednoduché, ešte musia popri krásnom speve aj vyzerať ako z módnych časopisov. Taký je teraz trend. Nastúpila doba režisérizmu. Operu režíruje pomaly hocikto, bohužiaľ často len na efekt, alebo na škandál. A to čím väčší, tým lepšie. Samozrejme, česť výnimkám…

Čiže zhrniem, bola v čase mojich začiatkov opera lepšia ako je dnes? Neexperimentovalo sa toľko, nešlo sa proti libretu a proti skladateľovi. Opera bola čistejšia vo svojej úžasnej štylizácii a táto jej patina bola posvätná. No a samozrejme boli to osobnosti, ktoré tomu celému dávali punc. Spevácke, dirigentské, ale aj režisérske. Sedeli na jednom projekte, kým nebol dokonalý. (Salzburg, Karajan, Mirella Freni, Zeffirelli….). Teraz? Napríklad tenor sa naučí štyri, päť rolí a tie točí dokola, prakticky až do svojho speváckeho skonu. A keď zlyhá, nevadí, čakajú nastúpení ďalší ôsmi za dverami. Z opery sa stal biznis a zabúda sa, že tento žáner je hlavne o krásnom hlase a krásnom speve. Zniem konzervatívne? Nie je to tak. Rád prijmem aj modernú inscenáciu. Ale v prvom rade musí osloviť mňa, aby som ja vedel osloviť diváka. No skladateľov zápis stále zostáva pre mňa Písmo sväté.

Před pár lety jste byl jednu sezónu ředitelem bratislavské Opery. Co vám tato zkušenost dala? A jak hodnotíte nynější úroveň bratislavské opery?

To, že som sa doobeda v riaditeľskej kancelárii hádal s kolegom o jeho umeleckých kvalitách, alebo o jeho honorári, a večer som s ním stál bok po boku na javisku, to bol najmenší problém. Aspoň som spoznal mnohých kolegov aj z druhej strany, nazvime to, menej duchovnej… a je to pre mňa doposiaľ veľmi dobrá skúsenosť… Ale podcenil som vtedy viac vážnych otázok, ktoré som naivne nepočul a na ktoré – tam hore – i tak nebolo vtedy odpovedí. Napríklad: Má v súčasnej ekonomicko-politickej situácii fungovať celé SND ako trojsúborová inštitúcia, alebo bude lepšie pre operu hľadať samostatnú, autonómnu, cestu? Opera nie je lodička na mori. Opera je tanker, ktorý keď sa v strategickom pásme troch rokov nesprávne nasmeruje, hrozí kolaps. Ako teda dosiahnuť v situácii trojsúborovosti taký model, aby boli všetci spokojní a opakujem, opera pri tom vyžaduje najviac? Ako u nás, podobne ako v Rakúsku, v Nemecku, uzákoniť, aby sa intendant volil nie tak, že je prepytujem – iba osobnosť, alebo tento by to mohol robiť, veď ho poznám a sa mu jedného doobedia telefónom len tak zavolá, nemohol by si robiť šéfa?… Ale jeho príchod sa pripraví aspoň tri roky dopredu a bude to renomovaný, študovaný organizátor s citom, šarmom a víziami…

Možno sa moje otázky zdajú mierne od veci. Ale po roku šéfovania som súbor uvidel zrazu ináč, akoby z balkóna a neriešenie principiálnych otázok začalo priamo ovplyvňovať toky peňazí a následne aj umeleckú prevádzku opery. Preto považujem svoje účinkovanie ako šéfa za bezvýchodiskové a neúspešné. Bola to pre mňa trpká skúsenosť.

Súčasná úroveň opery SND je vynikajúca. Viem to porovnať, stále cestujem. Ale pozor, rýchlo sa to môže zmeniť. Niet dosť peňazí na nakúpenie kvality a volá sa po rozbití toho, čo je momentálne funkčné. Práve neodbornými rozhodnutiami od zeleného stola a inými – neprehľadnými, prioritami štátnych peňazí, môže dôjsť k zlým a nenávratným zmenám v organizme opery. Stačí necitlivo vytrhnúť jedinú súčiastku a hrozí ťažká kríza, pred ktorou varujem. Návraty späť bývajú totiž boľavé a hlavne nákladné. Viem, opera je pre štát drahý špás. Ale spolu s baletom patrí k najcennejším druhom štylizovaného divadelného umenia, ktoré si zaslúži kvalitnú propagáciu, poučeného diváka a následne aj dotácie. Trúfam si tvrdiť, opera je reprezentant kultúry národa, vždy ňou bola a bude. Viem, zažívame boľavý prerod systémov. Ale o nič iné neprosím, robme ho systémovo, premyslene a s citom.

W.A.Mozart: Kouzelná flétna (Sarastro, E.Hornyáková jako Pamina)

W.A.Mozart: Don Giovanni (Leporello, E.Hornáyková jako Donna Elvira)

Které role či vystoupení považujete ze svého dosavadního profesního života za svůj největší úspěch? A dokážete prozradit, s čím jste naopak spokojený nebyl?

Tak, ako nerád vyzradím projekty, ktoré nevyšli, nespomeniem ani tie, ktoré boli super. Prosím, neberte ma alibisticky. Robím tak z jediného dôvodu, pretože nemôžem byť objektívny. Jediný, kto pozná pravdu je divák, poslucháč a ja – interpret, sa pri každom výkone varím vo vlastnej šťave v nádeji, že som svetový, ale pravda môže byť úplne inde… Nazývam to, že robím pokus z Mikuláša v ten večer vytlačiť kráľa, žobráka, sluhu, alebo pána, klauna, či vraha. Snažím sa použiť také výrazové prostriedky, aby mi bolo uverené. A verte, že cítim, či tento pokus vyšiel. Ak áno, tak dobre, ideme ďalej po tomto chodníku, ale ak nie, trápim sa, skúmam, kde s stala chyba… Nuž ale, to je údel môjho zamestnania.

Ale čo prezradím rád, to je rozmer, presahujúci tento prvoplánový rámec. Spočíva v hľadaní harmónie pri príprave inscenácie, koncertu, spočíva v nádhernej spolupráci príbuzných duší. Samozrejme, nie je to vždy ideálne. Ale keď je daná produkcia bozkaná Bohom, to sa rovná zázraku. Tam sa začnú odohrávať rozmery detailov, odtieňov farieb, nádherných a neopakovateľných rytmických variácií, ktoré mi môžete úprimne závidieť. Volám to vtedy, že sa dotýkam hviezd…. A na záver mi nedá ešte spomenúť, akí sú vlastne tí, s ktorými to takto funguje? Sú to fakt úžasní umelci. Sú to pracanti, vynikajúci muzikanti, ale hlavne sú to úžasní pokorní a skromní ľudia. A verte, je mi jedno, či ich stretnem tu, v Ostrave, New Yorku, alebo v Madride.

Jaké nové úkoly jsou v nejbližší době před vámi?

Cikkerov Mister Scrooge, síce až na budúcu sezónu, ale je to prakticky celý klavirák spamäti, preto som s čítaním už začal, najbližšie Verdi Requiem v Slovenskej filharmónii, reprízy Don Giovanni a Cosi fan tutte v Národním, 13. Symfónia Šostakoviča v Litomyšli s FOKem a panem dirigentem Koutem, Mahlerove Piesne o mŕtvych deťoch, reprízy Falstaffa v Ostrave, normálne predstavenia v Bratislave, skrátka, iné nezostáva, len sa postaviť za šporák, potiť sa a skúsiť dačo stráviteľné pre publikum z vlastnej kuchyne namiešať, pokiaľ Pánboh zdravia dajú… Zámerne som použil slovosled z rozprávky. Moja práca je vlastne rozprávka… Som šťastný, že ju môžem robiť.

Působíte také jako pěvecký pedagog. Co vám tahle práce dává?

Pri tejto mojej srdcovej téme by som sa rád zastavil dlhšie, viem nedá sa. Takže ideme stručne, heslovito. Na začiatku som si myslel, že spievať naučím aj zmeták. Omyl. Každý sme z iného cesta a ako povedal kolega, daj mi siedmych, spravím ti jedného dobrého. Učenie je čakanie na talent. Učenie je drina, vyžaduje si nesmiernu koncentráciu a fantáziu. Učenie spevu je stavanie hudobného nástroja a robenie muziky na tomto nástroji zároveň, pokiaľ samozrejme nepríde nádcha, chrípka a iné radosti… Učenie je riziko, pretože učiteľ spevu nemôže garantovať kariéru mladého speváka. Tak, čo mi teda táto práca dáva? Učením sa učím, žiaci prinášajú nové a nové nepredvídané podnety, mám pocit, že sú vo svojej tvorivej fantázii (aj študentských vytáčkach) nevyčerpateľní…, preto ich mám rád.

Pokud vím, učíval jste prakticky jen muže. Proč? Platí to pořád? A na koho z vašich žáků jste nejvíc pyšný? Je mezi nimi někdo, kdo vám dělá konkurenci?

Samozrejme, je ľahšie učiteľovi basistovi učiť žiaka basistu kvôli repertoáru, ale aj kvôli tomu, že stačí ukázať… Ale, prečo som spočiatku chcel len žiakov, chlapcov. Kvôli krytiu. Chlapi v hornej polohe výrazne kryjú, čo treba predviesť. Treba na tom cielene pracovať, otvorené tóny fungujú len obmedzene, vo výškach znejú neprirodzene, vyziabnuto, bez patričnej šírky. Dal som si záväzok, špecializovať sa práve na kryté tóny. No aj z tohto som sa postupne vyliečil. Kto zo žiakov nevie krytie pochopiť, kto ho nepočuje a technicky nezvládne, s tým sa nedá pohnúť. Povedal som si, skúsim žiačky. Mám dve a som spokojný. Ich úlohou je fantazijne pretransformovať tie moje basové tóny na sopránové. Ale zvyšok, princíp dýchania, frázovania, kondície a mnohých ďalších bohatých detailov je rovnaký u žien, aj u chlapov. S tým súvisí aj výchova konkurenta. Skrátka chovám si „hada na hrudi“… Nie, nebojte sa, nie je to so mnou také zlé. Teším sa, úprimne sa teším, keď môj basista, basbarytonista funguje a je postupne žiadaný.

Je myslím mojou úlohou nechať za sebou mosty nespálené. Nepokaziť, podať ruku. Len toto má zmyslel. A domnievam sa, konkurencie v našej brandži niet. O siedmej večer končí každá protekcia. No a na koho som pyšný? Na všetkých mojich žiakov, keď sa im podarí dotknúť hviezd aspoň raz v živote. A či budú slávni, alebo nie, závisí len od nich, ja skúšam na hodinách povedať všetko, nič netajím.

Jak už jste to zmínil, léta zpíváte docela často také v Praze. Když zůstaneme u opery, v čem si myslíte, že se liší opera u vás v Bratislavě od té v Česku? Ať už co do úrovně, poměrů v divadle či třeba reakcí návštěvníků? Je něco, co české opeře závidíte, a naopak něco, co v Česku postrádáte a co přitom u vás v Bratislavě máte?

Všetko, čo stojí v úvode vašej otázky je rovnaké. Praha s Bratislavou sa prakticky v ničom nelíšia, hlavne čo sa týka pracovného nasadenia, alebo umeleckej náročnosti. Veď konečne, trúfam si tvrdiť, že oba operné domy nezaostávajú ani v zahraničnom kontexte. Netreba mať žiadne mindráky pred svetom. Do Prahy v poslednej dobe nastúpila v skutku pozoruhodná generácia mladých spevákov, ktorí sa určite presadia aj na zahraničných scénach. Želám im to a je to len otázka času.

Ale predsa, možno malé detaily v rozdieloch by stáli za zmienku. Viem že sú, veď tak ako u nás, tak aj v Prahe sa s kolegami o všetkom bavíme, či sú to platy, dramaturgia, vyťaženosť sólistov, organizačné zmeny… No v jedinej veci je predsa rozdiel. V turistoch. Máte ich v Prahe dostatok, viete ich dostať na predstavenia v hojnom počte, veď preto sa robia takzvané dvojáky, čiže Don Giovanii, Cosi fan tutte v Stavovskom… a je napríklad úplne super, keď v hľadisku sedí početná skupina Talianov, ktorí rozumejú, čo spievate a patrične reagujú. Alebo predsa, našiel som ešte jeden rozdiel. Viete lepšie propagovať operu a vyzdvihnúť mecenášov. To je v súčasnosti pre chod opery nesmierne dôležité.

G.Verdi: Don Carlo (Filip II.)

G.verdi: Aida (Ramfis)

Vaše zájmy mimo vaši profesi?