Peter Mikuláš: Opera je reprezentant kultury národa

  1. 1
  2. 2

Desítky nezapomenutelných rolí, hostování v předních operních domech po celém světě, rozsáhlý koncertní repertoár, spolupráce s mnoha významnými dirigenty, řada prestižních ocenění, bohatá diskografie. To vše se pojí se jménem jednoho z nejvýznamnějších slovenských zpěváků, sedmapadesátiletého basisty Petera Mikuláše. Blíže ho představovat netřeba. Na první slovenské scéně působí už od roku 1978.

M.P.Musorgskij: Boris Godunov


Opeře bratislavského SND jste věrný už čtvrté desetiletí. Skutečně jste nikdy neuvažoval o tom, že byste odešel?

Opera SND je tridsať dva rokov bez pauzy môj hlavný stan, odkiaľ podnikám „kultúrne úderky“, aby som sa vyjadril nedávnou budovateľskou terminológiou, do blízkeho i vzdialeného sveta. Je dobré, keď má človek v mojej práci miesto, kam sa rád vracia a popri tom spoznáva nové hudobné svety, nové osobnosti, nové diela, nové interpretácie, skrátka stále niečo nové. Tie návraty, tak povediac – domov, sú potom vzácne, obohacujúce a dá sa konfrontovať. Moja práca ma drží v strehu, aby som nezostal dakde na pol ceste, ale stále sa čosi nové učil.

Kdesi na začiatku bola snaha umeleckých agentúr presadiť ma do inej záhrady. Frankfurt, Berlín, ale aj Praha. Do Prahy ma napríklad vtedy na začiatku mojej kariéry pozýval pán dirigent Košler. Veď relatívne skoro po nástupe do praxe som spieval ve Státní opeře (Smetanovo divadlo) Komtúra, Leporellom bol legendárny pán Karel Berman a pán Košler dirigoval spamäti. Viete, aký to bol pre mňa zážitok?… Ale stále angažmán by pre mňa vtedy znamenalo začínať úplne od nuly a na druhej strane odluku od rodiny. Takéto rozhodnutia, to je ťažká lotéria. Ako by to bolo dopadlo napríklad v Berlíne… Je pravda, že som tam spieval Dona Alfonsa v Mozartových Cosi fan tutte po boku Petra Schreiera a Magdalény Hajóssyovej, alternoval som s Theom Adamom, aj do Wagnera ma chceli obsadiť…. Ale ako by to fungovalo ďalej? Presťahovať sa tam s celou rodinou? Pendlovať? Lietadlá vtedy lietali oveľa striedmejšie ako dnes… Nechcel som ísť do neistej budúcnosti. No a v SND začínali postupne pribúdať krásne role. Začal som Collinom z Bohémy a rovno s Petrom Dvorským ako Rudolfom. Potom prišiel Ramfis z Aidy, Fiesco z Verdiho Simona Boccanegru, dirigoval Ondrej Lenárd. Inquisitor v Don Carlos, Filipa spieval Sergej Kopčák, Vodník v krásnej Fischerovej Rusalke, potom prvýkrát Leporello, no a nespočetné množstvo nádherných koncertov. V Slovenskej filharmóii, Českej filharmónii s pánom dirigentom Neumannom, vo viedenskom Musikvereine, lipskom Gewandhause, londýnskej Royal Albert Hall, newyorskej Carnegie Hall…

Skrátka, relatívne skoro po skončení školy sa mi roztočil kolotoč veľmi zaujímavej a pestrej práce, tu v tomto mojom okolitom muzikantskom vesmíre a nemal som chuť, ale ani dôvod, to radikálne zmeniť. Samozrejme, bolo sa treba zhlboka nadýchnuť, nabrať odvahy a agentúram otvorene vysvetliť moje dôvody a zdvorilo poprosiť – ak by bol záujem o Mikuláša, tak, prosím pekne, len o operné hosťovačky, alebo koncerty. No a vyšlo to. Okrem Bratislavy a Prahy, kde som vlastne účinkoval od svojich začiatkov pravidelne, som bol postupne prizvaný k operným inscenáciám v Monacu, Ríme, Amsterdame, Geneve, v MET-ke New York.., ale nasledovali hlavne koncerty. A tie ani počítať nejdem, pretože postupne pribúdal repertoár aj v tejto oblasti a musím povedať, týždeň dva, odluky od „centrály“ mi absolútne vyhovoval a funguje prakticky doposiaľ. Viete, robiť vonku len operu má jedno obrovské riziko. Kolegovia, ktorí naskočili na tento režim, sú doma tak v priemere jeden mesiac v roku a neviem, ale asi by som príšerne znášal, keby ma napríklad režisér v dvojmesačnom prípravnom procese nútil v Dvořákovej Rusalke na scéne znásilňovať Rusalku, vlastnú dcéru. Asi by to skončilo prinajmenšom mojím odchodom. Nielen preto, že mám dcéry tri, ale hlavne preto, že nevidím dôvod sunúť geniálne Dvořákovo dielo do polohy, ktorú autor nenapísal. Skrátka pri réžii, ktorá znásilňuje, by som určite trpel.

V.Bellini: Puritáni (Giorgio Valton)

  1. 1
  2. 2

Související články


Reakcí (9) “Peter Mikuláš: Opera je reprezentant kultury národa

  1. Velice krásný rozhovor! Dobře položené otázky a odpovědi velké osobnosti. Je to jeden z rozhovorů s uměleckou osobností, které bych dával jako povinnou četbu ministru kultury ČR MUDr. Besserovi, aby věděl, "která bije"!
    Z odpovědí dýchá profesionalita, pokora, odpovědnost, lidskost, morálka.
    Hodně zdraví a úspěchů, pane Mikuláši!

  2. Leonora3:
    Po troch clankoch z Hudobneho zivota od slov. kritikov Mojzisovej, Ungera a Cervenku popisujucich dost neutesenu situaciu v SND a opernom zivote na Slovensku rozhovor, ktory ponuka optimistickejsie vyhliadky. Verim panu Mikulasovi, ze uroven opery SND je vynikajuca. Naposledy sme boli v Bratislave na jesen na Puritanov a i ked Lubica Vargicova uz nebola tou famoznou Lubicou, ako ked priblizne pred 10 rokmi spievala Luciu (skoro na to spievala vo Viedni a v Met Kralovnu noci) stale to bolo pekne a posobive divadlo, kvoli ktoremu sa oplati ist viac nez 200 km (naviac Arturo Ivana Magriho sa nam pacil velmi). Naviac bel cantova opera, na ktoru si tu trufne malokto.

    Zaroven nutno pripomenut, ze dobre divadlo (a uz vobec by sa to nemalo stat v SND!)nezrusi bez naleziteho vysvetlenia
    dve z avizovanych premier sezony, tak ako sa to stalo s Pucciniho Manon Lescaut a s Gavalierom s ruzou. Koncertne prevedenie (na jeden vecer) Pucciniho Le Ville to nijak neospravedlnuje a adekvatne nenahradzuje.
    V spomienkach Franca Zeffirelliho som pri hodnoteni Marie Callas citala, co si dovolim pripomenut: Callas zacala stagnovat (alebo co horsie ist dolu) ked prestala studovat nove role. Myslim, ze to plati i pre divadlo, bez novych vyziev nielenze sa neda udrzat doterajsia uroven, ale znaci to pomaly, ale isty pad dolu. Ale pan Mikulas, ktoreho si moc dobre pamatam este ako studenta a neskor mladeho solistu v SDND (pokial sme byvali v Bratislave) to moc dobre vie a naznacuje. Kiez by sa take osvietene a mudre hlavy nasli i pre management divadla, ked ich SND ma medzi solistami! A kiez by sa nasli i stedri a osvieteni sponzori, ktori by mohli obratit pozornost i na skutocne vytvaranie hodnot v podobe predstaveni a nielen na sponzoring krystaloveho plesu. Nic proti nemu, ale pri inspiracii z Viedne, v Staatsoper sa predovsetkym tvori, hra a spieva, a az potom plesa!

  3. Leonora3:
    Povodne som aj ja chcela v svojom komentari uviest, ako ma vas rozhovor pohladil po dusi, napr. preco by ste nemohli spievat vodnika, tak ako ste to popisal (bolo to tusim v Mnichove, kde inscenovali incestnu Rusalku a la Fritzl). Bohuzial mnohi mladi spevaci tuto moznost vyberu nemaju. Maju len dve moznosti spievat alebo nespievat vobec. Nijak inak si neviem vysvetlit ucast na morbidnych a zvratenych scenach, ktore obcas vidim na internete a to i na poprednych nemeckych scenach.

Napsat komentář