Píšete hudbu? A máte dobrého právníka? I dva takty z vás můžou udělat milionáře

Minulý týždeň zomrel Roger Moore, najdlhšie „služobne pôsobiaci" predstaviteľ Jamesa Bonda. V tejto súvislosti by som chcel spomenúť dva príbehy. Keďže jeden z nich je hudobný, začnem ním.

 

Píšete hudbu? A máte dobrého právnika? Aj dva takty z vás môžu urobiť milionára

Príbeh prvý – alebo ako prísť o milióny libier kvôli jednému slovíčku v zmluve
Trúfam si povedať, že každý, dokonca aj ten, kto vôbec nemá rád bondovský filmový žáner, pozná notoricky známu melódiu úvodnej témy, pri ktorej postava s revolverom, zobrazená v čiernom kruhu a mieriaca zbraňou rovno do kamery, vystrelí. Tento motív znie už 55 rokov v takmer každom bondovskom príbehu. Oficiálne je autorom jeho hudby britský skladateľ Monty Norman.

Ten skutočne podpísal v roku 1961 kontrakt na vytvorenie úvodnej zvučky ako identifikačného prvku plánovanej série (o ktorej vtedy samozrejme nikto netušil, že pretrvá viac ako pol storočia). V januári 1962 Monty Norman dokonca odletel na Jamaiku, kde bežali prípravy prvého filmu Dr. No, pre ktorý mal napísať hudbu ešte aj k ďalším scénam. Zmluvný termín na odovzdanie úvodnej skladby bol dohodnutý na 9. júna 1962.

Normanovi sa však nedarilo. Nevedel sa pohnúť z miesta a jediné, čo vedel dať na papier, bol známy dvojtaktový chromatický motív (: h, c1, cis1, c1:). Ani ten však nebol pôvodný. Požičal si ho z iného svojho projektu – neúspešného muzikálu A House for Mr. Biswas, ktorý napísal začiatkom šesťdesiatych rokov. Pieseň aranžovaná v štýle indickej ľudovej hudby s názvom Good Sign, Bad Sign identický motív chromatickej postupnosti tónov obsahuje. Znie v netradičnom aranžmáne indických hudobných nástrojov.

Keďže až do 9. júna 1962 Monty Norman neskomponoval už žiadnu hudbu, ktorú by producenti filmu boli ochotní akceptovať, po uplynutí tohoto termínu požiadali ďalšieho skladateľa – Johna Barryho, aby nešťastnému Montymu Normanovi pomohol. Barry použil uvedené Normanove dva takty a všetko ostatné napísal sám. Apoň teda podľa toho, čo tvrdí on. Už hneď nasledujúca známa fráza e1, g1, dis2, d2, h1, a1, h1 patrí Barrymu.

Kontrakt s tvorcami filmu na vytvorenie zvučky mal však podpísaný Monty Norman. Jeho zmluvu samozrejme bolo možné bez problémov vypovedať, keďže nedodal použiteľnú melódiu, ale v takom prípade by producenti nemohli použiť jediné dva Normanove takty, ktoré Barry už zakomponoval do fiálnej verzie. To by celú situáciu výrazne skomplikovalo, a tak Barry ako autor 99 percent hudby radšej súhlasil s tým, že sa stane len „aranžérom“ skladby, a Norman so svojimi 2 taktami zostane uvedený naďalej ako autor. Nikoho to vtedy netrápilo, pretože nikto nevedel predpokladať, že skladba sa stane mega úspešnou. Už ku koncu série bondoviek so Seanom Connerym ako Bondom sa ukázalo, že sa rozkrúca nekončiaci sa kolotoč obrovských peňazí. Keď Connery po filme You Only Live Twice v 1967 roku odišiel a nechcel už v natáčaní série pokračovať ďalej, nastúpil v On Her Majesty’s Secret Service ako jeho pokračovateľ George Lazenby a herecky v očiach verejnosti prepadol.

Producenti sa zľakli neúspechu a radšej zaplatili Connerymu najväčšiu sumu, aká kedy bola v dovtedajšej histórii filmu vyplatená, len aby herec súhlasil s tým, že sa ešte raz – a naposledy – vráti naspäť ako Bond v Diamonds Are Forever (1971) a vráti mu zašlú slávu. Mohli si to našťastie dovoliť, série boli enormne ziskové. Vtedy už úplne každému začalo byť jasné, že byť autorom úvodnej skladby takto úspešnej série, alebo „len“ jej aranžérom bude v tomto prípade zásadný rozdiel. Britský hudobný priemysel stojí a padá na princípe, že autor hudby nikdy nedostáva za svoju skladbu honorár, ale sú mu priebežne vyplácané tantiémy za jej hranosť. Autor aranžmánu naopak dostáva vždy len jednorazový honorár a na tantiémy nemá nárok. Monty Norman za svoje 2 takty na tantiémoch za všetky odohrané bondovské diely doposiaľ odbržal spolu viac ako pol milióna libier, väčšinu z nich vo „vtedajších“ peniazoch. Po zohľadnení inflácie a prepočítaní sumy na „dnešné“ peniaze tak zarobil niekoľko miliónov libier. John Barry – autor kompletnej zvučky – dostal vyplatený jednorazový honorár za aranžmán vo výške 250 libier.

Bolo to práve počas éry Rogera Moora ako Jamesa Bonda, kedy Barry začal bojovať o svoje skutočné autorstvo skladby. Avšak bohužiaľ, právo nebolo na jeho strane. Norman mal totiž logický a neprestrelný právny argument – ak by nebol dodal zmluvne požadovaný produkt, kontrakt s ním by bol vypovedaný. Keďže jeho zmluva vypovedaná nebola, znamená to, že (z právneho hľadiska) jej obsah naplnil. A treba uviesť, že formálne mal pravdu.

John Barry sa zmieril so svojou pozíciou aranžéra skladby, avšak vehementne súdu preukazoval, v čom jeho „aranžovanie“ naozaj spočívalo: v tom, že použil dva takty od Normana a celý zvyšok skomponoval sám, urobil k nej sám orchestráciu a nahral ju v štúdiu so svojím vlastným orchestrom. Dokonca v prerábaní pokračoval celé roky neustále aj naďalej, pretože pre každú novú bondovku pripravil jej mierne pozmenenú verziu. Zmeny vo zvuku a orchestrácii, prípadne pridávaní a uberaní taktov, boli postupné a častokrát veľmi nenápadné, takže ich diváci ani nemuseli postrehnúť, faktom však zostáva, že skladba v jednotlivých filmoch zaznieva vždy v mierne inej verzii a v podstate neexistujú dve bondovky, kde by bola úplne rovnaká. Postupne s plynúcimi rokmi sa zmenila až natoľko, že keď porovnáme jej pôvodnú verziu z filmu Dr. No v roku 1962 a jej verziu z filmu Casino Royale z roku 2006 – teda dve verzie, ktoré vznikli s odstupom 45 rokov – rozdiel je do uší bijúci takmer okamžite.

pôvodná verzia z filmu Dr. No:

verzia s filmu Casino Royale:

Skladba bola úplne pôvodne napísaná v f mol. Barry zmenil jej tóninu na e mol práve kvôli gitare, ktorú použil ako dominantný prvok orchestrácie. Potreboval, aby gitara začínala a končila svoj hlavný motív na strune e, pretože vtedy hráč nepotrebuje strunu stláčať prstom na hmatníku a tá vibruje celá, čím je možné docieliť naväčšie „dunenie“ a najdramatickejší zvukový efekt. Zmenou tóniny sa taktiež výrazne zmenila celková nálada skladby. Až do takýchto zvukových detailov sa Barry so skladbou pohrával – nakoniec mal na to počas plynutia série dostatok času – niekoľko desiatok rokov. Nič z toho mu však v jeho argumentácii na súde (kde vystupoval len ako svedok) nepomohlo.

Podstata celého sporu kulminovala práve v období, keď na filmovom plátne ako najznámejší britský agent kraľoval Roger Moor, avšak paradoxne bola ukončená až po jeho odchode zo série v roku 2001, teda už za éry Pierca Brosnana. Najvyšší súd v Londýne vtedy rozhodol, že autorom úvodnej hudby je Norman, nakoľko to má takto uvedené v zmluve a tá je dodnes platná. Ide teda o právny stav, ktorý je potrebné  bez výhrad rešpektovať. Taktiež súd považoval za nepochybné, že dva takty hudby sú naozaj veľmi podobné na tie, ktoré použil Norman vo svojom muzikáli A House for Mr. Biswas, takže sú zrejme jeho. John Barry je podľa rozhodnutia súdu len autorom aranžmánu. Súd ale nijako nespochybňoval, že podstata „aranžmánu“ by mohla spočívať aj v napísaní úplne celej skladby okrem dvoch taktov. Ibaže túto skutočnosť označil za právne nepodstatnú, nakoľko zmluvne bolo dohodnuté, že kredit patrí Normanovi. Tým sa otvoril celkom zaujímavý hudobno-právny problém spočívajúci v tom, že ak niekto napíše len pár nôt a iný skladateľ všetko ostatné, aj tak môže byť autorom skladby ten prvý z nich. A drobné slovíčko, ktoré vás v zmluve označí ako autora, bude znamenať, že autorom ste aj v prípade, ak ním nie ste. A to má potom definitívny vplyv na nárok na vyplácanie tantiém.

Monty Norman musí byť najšťastnejším človekom na svete. Málokedy tvorivá kríza a nenaplnenie kontraktu v dohodnutom termíne vedie k tomu, že sa pár taktov vašej hudby zázrakom zmení na majstrovský kus, ktorý sa stane jedným z najznámejších na svete a ktorý vám umožní finančne bezstarostný život.

Aby som bol spravodlivý, na tomto mieste treba uviesť, že nie je celkom pravda, že Barry odišiel len s 250 librami vo vrecku. Už vtedy, v roku 1962, dostal prísľub, že ak jeho skladba bude úspešná, dostane kontrakt na ďalšie bondovky on. A keďže všetci vedeli, že úspešná bola, a vedeli aj to, kto ju naozaj napísal, tak to bol práve Barry, kto odišiel so zmluvou na film From Russia with Love, v ktorom skomponoval väčšinu hudby. Po úspechu tohoto filmu podpísal aj ďalšie kontrakty a skomponoval ústredné melódie do ďalších 11 bondoviek. Niektoré z nich sa stali dobovými hitmi a iné sa stali ikonami až práve s odstupom času. Melódie Thunderball, You Only Live Twice, Diamonds Are Forever, Moonraker, The Man with the Golden Gun a mnohé ďalšie sa stali nesmrteľnými. Skladba A View to a Kill (s Duran Duran) zas získala prvé miesto v britskej hitparáde. Najviac oceňovaná však bola a dodnes zostala práve úvodná téma.

Roger Moore sa osobne nijako nezúčastňoval tohoto sporu, ale jeho tohtotýždňové úmrtie je dobrým dôvodom si tieto udalosti pripomenúť, pretože to boli udalosti jeho bondovskej éry a u nás sa o nich vie pomerne málo, hoci hudobný priemysel ovplyvnili vo viac než výraznej miere.

A taktiež ďalším dôvodom pripomenúť si ich môže byť aj skutočnosť, že John Barry svoje úplne najlepšie melódie napísal práve do filmov s Rogerom Moorom, keďže hudobne medzičasom oveľa viac vyzrel, než keď komponoval hudbu do filmov s Connerym a Lazenbym. Stala sa sýtejšou a farebnejšou.

Dnes existuje veľké množstvo koncertných úprav úvodnej bondovskej skladby. Jednu z nich pred rokom v podaní Slovenskej filharmónie v Redute dirigoval aj Rastislav Štúr. „Pamätám si, že hlavnú  tému v nej mali napísané husle, čo však neznelo vôbec autenticky. Nebol tam ten zvuk, ktorý všetci dobre poznáme. Dovolil som si preto radšej pozvat gitaristu,“ povedal mi včera Štúr k „bratislavskej verzii“ tejto skladby. Tá bola uvedená vo filharmónii v rámci divácky obľúbeného formátu Filmová hudba.

Príbeh druhý – zloduch Blofeld nikdy nespí
Druhý príbeh už súvisí priamo s Rogerom Moorom, lebo ten je jeho aktívnym aktérom. Zverejnil ju krátko po jeho utorkovom úmrtí londýnsky scenárista Mark Haynes.

Ten mal v roku 1983 len sedem rokov a sedel na letisku v Nice so svojím starým otcom, keď zbadal herca Rogera Moora čítať noviny. Starému otcovi povedal, že práve zahliadol Jamesa Bonda, či by si nemohol ísť k nemu pre podpis. Starý otec nemal ani poňatia, kto je James Bond, ani kto je Roger Moore, ale bol ochotný chlapca k nemu odprevadiť. O chvíľu už obaja stáli pred Moorom a starý otec mu hovorí: „Vnuk tvrdí, že ste slávny. Mohli by ste sa mu podpísať?“ Moore sa ochotne podpísal na zadnú stranu letenky. Obaja potom odišli a posadili sa kúsok ďalej.

Chlapec chvíľu pozeral na podpis a akosi sa mu nepozdával. Nevedel síce, čo je tam napísané, ale rozhodne to nevyzeralo ako James Bond. Spýtal sa preto starého otca a ten mu prečítal, že tam stojí Roger Moore. Toto meno nič nehovorilo ani chlapcovi. Bol nahnevaný, že sa mu James Bond podpísal nesprávne. A tak o chvíľu išli autogram reklamovať: „Vnuk tvrdí, že ste tam uviedli nesprávne meno. Vy sa vraj voláte James Bond,“ uviedol starý otec. Roger Moore sa chvíľu prekvapene pozeral a v zápätí pomaly začínal vnikať do situácie, v ktorej sa práve ocitol.

Chvíľu bol v pomykove, ale potom ukázal chlapcovi, aby prišiel k nemu bližšie. Vžil sa do svojej filmovej role, spiklenecky sa pozrel doľava a doprava, aby zistil, či ich niekto nepočúva, a pošepkal mu: „Musel som sa podpísať ako Roger Moore, pretože inak by Blofeld mohol zistiť, že som tu.“ A poprosil chlapca, aby nikomu neprezradil jeho pravú identitu a dobre uchoval toto tajomstvo. Starý otec sa neskôr vnuka pýtal, čo si tam šepkali, ale ten nič neprezradil. Naplno prežíval, že sa nečakane stal spojencom Jamesa Bonda.

Tento príbeh mal pokračovanie o dvadsať rokov neskôr. Mark Haynes vtedy spolupracoval na natáčaní propagačného klipu pre UNICEF, ktorého tvárou bol Roger Moore. Pri natáčaní sa tak znovu stretli. Haynes prerozprával historku z detstva Rogerovi Mooreovi a ten sa na nej dobre zabával. „Bohužiaľ, nepamätám sa už na to, ale som rád, že ste vtedy stretli Jamesa Bonda,“ povedal Moore.

Po skončení filmovania, keď všetci už boli na odchode, sa Moore ešte raz pristavil pri Haynesovi, spiklenecky sa znovu najprv pozrel na obe strany a keď videl, že nikto nepočúva, pošepkal mu do ucha: „Samozrejme, že si dobre pamätám, čo sa vtedy stalo v Nice, ale nemohol som o tom hovoriť. Boli tam všade kameramani a ktokoľvek z nich predsa môže pracovať pre Blofelda!“

Mark svoj príbeh uzatvára konštatovaním, že bol uchvátený vo svojich 30-tich rokoch úplne rovnako ako vtedy, keď mal len sedem.

***

Roger Moore v utorok vo Švajčiarsku po krátkej, ale zákernej chorobe zomrel. Tento druhý príbeh je lepšou spomienkou na herca než všetky veľmi oficiálne sa tváriace a na dôstojnosti si zakladajúce vyhlásenia. Roger Moore sa nikdy nebral príliš vážne a rovnako nebral vážne ani Jamesa Bonda. Ako jediný zo všetkých predstaviteľov tejto postavy ho hral hneď od počiatku jemne ironicky, so správne nadávkovanou zmesou nadhľadu a uťahovania si zo svojho hrdinu, čo bolo cítiť v každej jednej „jeho“ bondovke, počnúc hneď tou prvou, Live and Let Die.

„Nemôžete byť naozajstný špión, keď zároveň celý svet o vás vie, kto ste a dokonca ešte aj aký máte obľúbený drink. To by predsa takto nemohlo fungovať, a tak sa to potom predsa ani nemôže stvárňovať smrteľne vážne,“ povedal pred piatimi rokmi.

Roger Moore je nielen zatiaľ služobne najdlhšie pôsobiacim Bondom (od roku 1973 do roku 1985), ale podľa môjho názoru aj jednoznačne tým najšarmantnejším.

A z prvého príbehu plynie ponaučenie, že nestačí byť len vynikajúcim hudobným skladateľom, ale treba mať aj dobrých právnikov a dobré zmluvy. Pre Johna Barryho, jedného z najuznávanejších autorov filmovej hudby na svete, päťnásobného držiteľa Oscara za filmovú hudbu a štvornásobného držiteľa Grammy, držiteľa ocenenia BAFTA za najlepšiu hudbu k filmu, ako aj mnohých ďalších významných ocenení, bol jeho príbeh s úvodnou skladbou k Jamesovi Bondovi životnou lekciou.