Píšete hudbu? A máte dobrého právníka? I dva takty z vás můžou udělat milionáře

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Minulý týždeň zomrel Roger Moore, najdlhšie „služobne pôsobiaci" predstaviteľ Jamesa Bonda. V tejto súvislosti by som chcel spomenúť dva príbehy. Keďže jeden z nich je hudobný, začnem ním.
Roger Moore (zdroj commons.wikimedia.org/Allan warren)

 

Píšete hudbu? A máte dobrého právnika? Aj dva takty z vás môžu urobiť milionára

Príbeh prvý – alebo ako prísť o milióny libier kvôli jednému slovíčku v zmluve
Trúfam si povedať, že každý, dokonca aj ten, kto vôbec nemá rád bondovský filmový žáner, pozná notoricky známu melódiu úvodnej témy, pri ktorej postava s revolverom, zobrazená v čiernom kruhu a mieriaca zbraňou rovno do kamery, vystrelí. Tento motív znie už 55 rokov v takmer každom bondovskom príbehu. Oficiálne je autorom jeho hudby britský skladateľ Monty Norman.

Ten skutočne podpísal v roku 1961 kontrakt na vytvorenie úvodnej zvučky ako identifikačného prvku plánovanej série (o ktorej vtedy samozrejme nikto netušil, že pretrvá viac ako pol storočia). V januári 1962 Monty Norman dokonca odletel na Jamaiku, kde bežali prípravy prvého filmu Dr. No, pre ktorý mal napísať hudbu ešte aj k ďalším scénam. Zmluvný termín na odovzdanie úvodnej skladby bol dohodnutý na 9. júna 1962.

Normanovi sa však nedarilo. Nevedel sa pohnúť z miesta a jediné, čo vedel dať na papier, bol známy dvojtaktový chromatický motív (: h, c1, cis1, c1:). Ani ten však nebol pôvodný. Požičal si ho z iného svojho projektu – neúspešného muzikálu A House for Mr. Biswas, ktorý napísal začiatkom šesťdesiatych rokov. Pieseň aranžovaná v štýle indickej ľudovej hudby s názvom Good Sign, Bad Sign identický motív chromatickej postupnosti tónov obsahuje. Znie v netradičnom aranžmáne indických hudobných nástrojov.

Keďže až do 9. júna 1962 Monty Norman neskomponoval už žiadnu hudbu, ktorú by producenti filmu boli ochotní akceptovať, po uplynutí tohoto termínu požiadali ďalšieho skladateľa – Johna Barryho, aby nešťastnému Montymu Normanovi pomohol. Barry použil uvedené Normanove dva takty a všetko ostatné napísal sám. Apoň teda podľa toho, čo tvrdí on. Už hneď nasledujúca známa fráza e1, g1, dis2, d2, h1, a1, h1 patrí Barrymu.

Kontrakt s tvorcami filmu na vytvorenie zvučky mal však podpísaný Monty Norman. Jeho zmluvu samozrejme bolo možné bez problémov vypovedať, keďže nedodal použiteľnú melódiu, ale v takom prípade by producenti nemohli použiť jediné dva Normanove takty, ktoré Barry už zakomponoval do fiálnej verzie. To by celú situáciu výrazne skomplikovalo, a tak Barry ako autor 99 percent hudby radšej súhlasil s tým, že sa stane len „aranžérom“ skladby, a Norman so svojimi 2 taktami zostane uvedený naďalej ako autor. Nikoho to vtedy netrápilo, pretože nikto nevedel predpokladať, že skladba sa stane mega úspešnou. Už ku koncu série bondoviek so Seanom Connerym ako Bondom sa ukázalo, že sa rozkrúca nekončiaci sa kolotoč obrovských peňazí. Keď Connery po filme You Only Live Twice v 1967 roku odišiel a nechcel už v natáčaní série pokračovať ďalej, nastúpil v On Her Majesty’s Secret Service ako jeho pokračovateľ George Lazenby a herecky v očiach verejnosti prepadol.

Producenti sa zľakli neúspechu a radšej zaplatili Connerymu najväčšiu sumu, aká kedy bola v dovtedajšej histórii filmu vyplatená, len aby herec súhlasil s tým, že sa ešte raz – a naposledy – vráti naspäť ako Bond v Diamonds Are Forever (1971) a vráti mu zašlú slávu. Mohli si to našťastie dovoliť, série boli enormne ziskové. Vtedy už úplne každému začalo byť jasné, že byť autorom úvodnej skladby takto úspešnej série, alebo „len“ jej aranžérom bude v tomto prípade zásadný rozdiel. Britský hudobný priemysel stojí a padá na princípe, že autor hudby nikdy nedostáva za svoju skladbu honorár, ale sú mu priebežne vyplácané tantiémy za jej hranosť. Autor aranžmánu naopak dostáva vždy len jednorazový honorár a na tantiémy nemá nárok. Monty Norman za svoje 2 takty na tantiémoch za všetky odohrané bondovské diely doposiaľ odbržal spolu viac ako pol milióna libier, väčšinu z nich vo „vtedajších“ peniazoch. Po zohľadnení inflácie a prepočítaní sumy na „dnešné“ peniaze tak zarobil niekoľko miliónov libier. John Barry – autor kompletnej zvučky – dostal vyplatený jednorazový honorár za aranžmán vo výške 250 libier.

Bolo to práve počas éry Rogera Moora ako Jamesa Bonda, kedy Barry začal bojovať o svoje skutočné autorstvo skladby. Avšak bohužiaľ, právo nebolo na jeho strane. Norman mal totiž logický a neprestrelný právny argument – ak by nebol dodal zmluvne požadovaný produkt, kontrakt s ním by bol vypovedaný. Keďže jeho zmluva vypovedaná nebola, znamená to, že (z právneho hľadiska) jej obsah naplnil. A treba uviesť, že formálne mal pravdu.

John Barry sa zmieril so svojou pozíciou aranžéra skladby, avšak vehementne súdu preukazoval, v čom jeho „aranžovanie“ naozaj spočívalo: v tom, že použil dva takty od Normana a celý zvyšok skomponoval sám, urobil k nej sám orchestráciu a nahral ju v štúdiu so svojím vlastným orchestrom. Dokonca v prerábaní pokračoval celé roky neustále aj naďalej, pretože pre každú novú bondovku pripravil jej mierne pozmenenú verziu. Zmeny vo zvuku a orchestrácii, prípadne pridávaní a uberaní taktov, boli postupné a častokrát veľmi nenápadné, takže ich diváci ani nemuseli postrehnúť, faktom však zostáva, že skladba v jednotlivých filmoch zaznieva vždy v mierne inej verzii a v podstate neexistujú dve bondovky, kde by bola úplne rovnaká. Postupne s plynúcimi rokmi sa zmenila až natoľko, že keď porovnáme jej pôvodnú verziu z filmu Dr. No v roku 1962 a jej verziu z filmu Casino Royale z roku 2006 – teda dve verzie, ktoré vznikli s odstupom 45 rokov – rozdiel je do uší bijúci takmer okamžite.

pôvodná verzia z filmu Dr. No:

verzia s filmu Casino Royale:

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na