Poslední slovenská primabalerína Eva Sklyarová v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (168)
Tentoraz:

• Posledná slovenská primabalerína Eva Sklyarová: Všetko dobre dopadne!
• Čo Eva Sklyarová sleduje?

 

Posledná slovenská primabalerína Eva Sklyarová
Eva Jenčková – tak ju poznali diváci v jej bratislavskom angažmán v Slovenskom národnom divadle – sa po čase v Košiciach, kam ticho zmizla, zmenila na Evu Sklyarovú, a tak zmizla aj z pamäti mnohých, ktorí mali radi jej bratislavské roly a boli zvyknutí hľadať na plagátoch Eva Jenčková. V Košiciach k nim pridala ďalšie. Námatkovo: Onegin – Tatiana, Luskáčik – Klára, Rómeo a Júlia – Júlia, Labutie jazero – pas de trois, pas de quatre, Don Quijote – Quiteria, Márna Opatrnosť – Liza, Giselle – Giselle, Carmen – Carmen, Requiem – Žena, Carmina Burana – Žena, Zvláštna radosť žiť II – Láska, Malý princ – Ruža, Svadba podľa Figara – Zuzanka, M. R. Štefánik – slečna Frídová, Tristan a Izolda – Izolda, Memories for Šmok, Bolero, Jánošík – Hanka, Harlekyniáda – Kolumbína, Paquita – Paquita, Doktor Jajbolí – Olinka, Zvonár u Matky Božej – Esmeralda, Anna v Anne Karenine. Pred týždňom repertoár doplnila o Frýgiu v Spartakovi, v druhom autorskom počine Kirilla Simonova pre balet Štátneho divadla v Košiciach.

Eva Sklyarová je nepochybne jednou z mála slovenských primabalerín, možno poslednou, ktoré si zachovali svoj status a široký repertoár navzdory búrlivej internacionalizácii dvoch baletných telies na Slovensku. Generačne mladšie kolegyne dali prednosť práci v zahraničí a opustili krajinu pod Tatrami. O charaktere baleríny vypovedá mnohé okolo nášho rozhovoru i v ňom samotnom. Aby nestratila nedeľu s dvoma dcérkami, poprosila, či mi nebude vadiť, keď sa rozhovor uskutoční u nej doma. A aby som v neznámych Košiciach nehľadal cestu, ponúkla sa, že po mňa príde do centra. Roztomilé deti mali chvíľu šok, čo to za pána vyrušuje ich maminku, ale po chvíli si na mňa zvykli. Dokonca aj psík, ktorý je nedôverčivý, akosi dôveroval a nebrechal na kritika z Opery Plus. Eva ako správna hostiteľka ma pohostila nedeľným obedom, za ktorý by si vyvarila jednotku s hviezdičkou. Takže okrem vynikajúcej interpretky, ktorá vháňa divákom slzy do očí, je aj vynikajúca kuchárka. A tak som strávil pár príjemných hodín u skromnej umelkyne, ktorá bez baletného kostýmu a zlatých portálov je tichá, pracovitá, poctivá maminka.

Nechcelo sa mi veriť, že je to tá istá žena, ktorá v Carmine Burane v árii „In trutina mentis dubia“ oplakávala svojho zabitého muža a ktorá vo Verdiho Requiem v Libera márne hľadala kabát medzi popolom mŕtvych, aby oživila svoju lásku. Ktorá sa dokonca chcela vzdať svojho pozemského bytia, lebo bez lásky nemohla žiť. Tá istá, ktorá je v sklenej vitríne ako skvost Ermitáže vystavená mikroskopickým pohľadom petrohradskej smotánky, ako padlá žena v Anne Kareninovej. A teraz Frýgia, ktorá navzdory mustre revolučných bojovných žien schopných najvyšších obetí, s tichou výčitkou prenasleduje svojho Spartaka a odrádza ho od jeho samovražednej misie ako milujúca sebecká bytosť, ktorá ho chce pre seba. Keď sa vymaní z osídiel a prijme mužov údel, v geniálnom konci sa skláňa nad jeho dobitým telom a poeticky sa lúči s jeho dušou, ktorá odlieta kamsi k hrdinskému Olympu, kde valkýry vítajú bojovníkov a z ich tiel tkajú plátno. A keď v návale bôľu a zúfalstva v stupňujúcom sa échappé láme ruky, pripomína vrcholné zranené ženy od Lorku, ktoré fyzickým konaním a priehrštím energie chcú udusiť pálčivý bôľ v svojom vnútri. Adoruje krvavý dážď ako tryznu za mŕtveho, tak ako Lorkova matka chce lízať zem nasiaknutú krvou mŕtveho, vložiť ju do ozdobenej monštrancie, lebo je to aj jej krv. Divák, ktorý raz videl Evu Sklyarovú, nezabudne aspoň na jeden moment jej totálneho odovzdania a ponorenia sa do roly, kedy jej ruky vystrelia zvnútra ako výkrik a jej tvár sa premení v niečo hmatateľne ľudské, pravdivé, tak ako to čítame v opisoch slávnych umelkýň, od Bernhardtovej, Duncanovej, Duseovej, Dietrichovej, Schneiderovej až k Bergmanovej. To je Eva Sklyarová!

Čítal som cestou tu po uliciach Košíc smerovky s oznamom, že Wuppertal je partnerské – priateľské – mesto Košíc, 1490 km. Nemysleli ste niekedy na Pinu Bausch práve vy, taká expresívna tanečnica?

Nie. Počula som veľa o nej, ale neinklinovala som k nej. (smiech)

Tak na niekoho iného ako svoj choreografický vzor či sen?

Špeciálny vzor som nikdy nemala. Veľmi sa mi páčila tvorba Kyliána a Matsa Eka. Potom ma veľmi zaujal Ondrej Šoth a jeho tvorba.

A kedy ste sa prvýkrát umelecky s Ondrejom Šothom stretli?

Bolo to v Bratislave v SND, keď robil ako hosťujúci choreograf Carminu Buranu a Requiem. Zaujal ma aj pohybovo, aj prvkami Limóna, ktoré ho inšpirovali, ale hlavne ma zaujalo, že nechcel pohyb bez zmyslu, že všetko malo svoj divadelný základ, herecký podtext. Neboli to len pohyby bez významu. Zaujalo ma, ako s nami pracoval. Veľmi veľa o rolách a tanci rozprával, ale aj všeobecne o umení, o hudbe. Hovoril, že všetko so všetkým súvisí a tvorí spolu jeden divadelný celok.

Nevadí vám napríklad, že mu kritika v jeho neskoršej tvorbe vyčíta, že sa od choreografie skôr blíži viac k divadelníkovi… zjednodušene povedané?

Nemyslím si, že to k tomu speje, Ondro tvorí tanečné divadlo. Niektoré balety sú komornejšie, postavené skôr na sólistoch, ale má balety, v ktorých sa „nadrie“ celý súbor. Ja necítim v jeho choreografiách málo pohybu.

Nechýba vám teda od Ondreja Šotha nejaký ženský balet pre vás s titulnou úlohou? (smiech)

Nie, veď ho mám. Napríklad v jeho Giselle. Som úplne naplnená jeho tvorbou a teším sa na každé jeho nové dielo.

Tancujete v jeho verzii Júliu, a všetky baleríny veľmi dobre poznajú rôzne slávne verzie Romea a Júlie, napríklad od Neumeiera či Kennetha MacMillana. Ako sa cítite vy vo svojej „košickej“ verzii?

Jasné, že sú pohybovo úplné iné, každý choreograf má svoj rukopis a svoje videnie. Ondrej to urobil po svojom. Hľadal pôvodnú históriu, jeho predstavenie nie je zdĺhavé a myslím, že jasne vystihol podstatu. Nevidel Júliu na špičkách, tancujeme v ťažkých dobových kostýmoch a nie je to len tancovanie o duetách. Je to úprimné, pravdivé, a nič neprikrášľuje na príbehu. Urobil to divadelne, jeho Júliu milujem.

Keď sa vrátime na začiatok k vám: Aká bola cesta dievčatka z Michaloviec na východe Slovenska za baletom na školu do Košíc a potom do Bratislavy?

Môj otec slúžil v armáde a často ho prevelovali. Takže ja si Michalovce vôbec nepamätám. Je to len rodné mesto. Po Michalovciach sme boli v Humennom, potom v Prešove. V Humennom som začala chodiť na ZUŠ, bolo to zaujímavé, lebo som začala chodiť na klavír. V budove, kde bola hudobná teória, boli vždy otvorené dvere do baletnej sály. A ja som tam vždy stála a nakukovala a veľmi sa mi to páčilo. Vtedy som sa do baletu zamilovala. Prosila som rodičov, že by som tam rada chodila, a tak mi to dali ako darček k narodeninám s podmienkou, že nebudem zanedbávať klavír a školu.

Koľké narodeniny to boli?

Presne viem, šesť, sedem,… – ôsme. Konalo sa to v kaštieli v Humennom, všade boli krásne vysoké dvere. Vidím to ako film. Začala som sa pripravovať na prijímačky na košické konzervatórium, ale na klavír. Učiteľka z baletu ma povzbudila, či nechcem skúsiť tie prijímačky na balet, nikdy som si nemyslela, že tancom by som si mohla zarábať na živobytie.

Čo na to rodičia?

Rodičia to rešpektovali. Vedeli, že balet milujem a strašne ma baví. Mamka nebola veľmi nadšená, vedela, čo to obnáša, ale otec nás vždy podporoval vo všetkom, čo nás bavilo.

A ďalšie sťahovanie na konzervatórium do Bratislavy?

Na košické konzervatórium prišla Boba Brella, ktorá si ma vybrala do svojho záverečného predstavenia na pražskej AMU. Naučila ma láske k scénickému tancu. Navrhla mi, či nechcem prestúpiť do Prahy na konzervatórium, ale vtedy som sa na to necítila. Ale už v druhom ročníku som chcela aj sama prestúpiť. Otec si vybavil prácu v Bratislave, a tak som po úspešnom absolvovaní rozdielových skúšok nastúpila do piateho ročníka Bratislavského konzervatória k pani profesorke Bederovej, tam som aj zmaturovala.

Vy ste vekovo taká dobrá generácia. Určite ste mali slávnych spolužiakov.

Mala som ísť do ročníka s Natáliou Horečnou, ale mňa zaradili o rok nižšie, čo beriem ako šťastie, lebo som mala vďaka tomu čas technicky ich dobehnúť a pani Bederová sa mi veľmi venovala aj navyše. Beriem to ako šťastie aj v tom, že na koncertnú prax som chodila k pani profesorke Irine Čiernikovej, ktorú si vážim aj ako profesorku, aj ako človeka a vynikajúcu tanečnicu. Nás bolo v ročníku štrnásť. Napríklad Michal Zábavík (tancuje v Grazu), Andrea Némethová (tancuje vo Viedni), František Šulek, Lucia Holečková-Maciková (zo SND). A Roman Lazík, prvý sólista Viedenského štátneho baletu.

Tri angažmán, SND, Izrael Balet (do roku 1999), Košice…

SND je môj rozjazd. Som rada, že som tam začala, lebo som mala možnosť pracovať s výborným pedagógom Rafaelom Avnikjanom. Pôsobili tam sólisti, napr. Nora Gallovičová, Nikoleta Rafaelisová, Jozef Dolinský, Nikoleta Stehlíková a Igor Holováč, od ktorých som sa veľa naučila. Beriem to ako veľký prínos pre môj štart.

Keď sa zmenilo vedenie baletu SND, tak sme s Romanom Lazíkom šli do Izrael Ballet, kde ma veľmi zaujal ich balanchinovský repertoár. Veľmi ma to obohatilo. Tam som však mala úraz. Vrátila som sa do Bratislavy. A v SND sa opäť zmenilo vedenie. Ponúkli mi spoluprácu s Ondrejom Šothom, čo ma zaujalo, a tak som sa rozhodla zostať doma.

Tým sme sa vrátili k začiatku rozhovoru, k vášmu stretnutiu s Ondrejom Šothom pri jeho pôsobivom Requiem a Carmine Burane. Ale prečo ste potom tak rýchlo odišli zo SND?

Ondrej Šoth dostal miesto v Košiciach. Mne sa do Košíc nechcelo, ale chcela som s ním pracovať. Môj priateľ dostal angažmán do Mníchova a ja som tiež chcela odísť ďalej do sveta. Najlepšie za ním, keby to vyšlo. Lenže situácia sa celá zamotala.

Neľutujete spätne (nemyslím to nijako proti Ondrejovi Šothovi), že ste vsadili kariéru, možno aj medzinárodnú, na jednu kartu, jedného človeka – Ondreja Šotha?

Nie, neľutujem. Pretože som úplne spokojná s tým, čo tancujem. Mám možnosť tancovať klasický repertoár aj moderný repertoár. Mala som možnosť spolupracovať s veľkými umelcami tanečného umenia ako Pavel Šmok, Libor Vaculík, Yaroslav Ivanenko, Natália Horečná, Jiří Bubeníček a ďalší.

Nebolo to ťažké, rozísť sa s priateľom kvôli práci, pre veľkú vzdialenosť, a prísť na východ krajiny po tom, čo ste poznali hlavné mesto a Európu?

Myslím si, že je úplne jedno, na akom mieste človek je – či je veľké, či je malé, či je prestížne. Je dôležité, či je tam človek rád, či má rád prácu, ľudí okolo seba a je spokojný a naplnený. Bolo to veľmi ťažké, ale napĺňal ma repertoár aj ľudia aj spôsob, akým sme fungovali. Sme jedna rodina, nemáme intrigy, aké sa dejú vo veľkých divadlách. Ondrej nás učil držať spolu. Aj na scéne sme spolu dýchali a žili. Každý mal svoje miesto, nikto sa necítil menejcenný. Myslím, že diváci cítili dokonalú spoluprácu celého súboru pri interpretácii každého diela a mali z toho dokonalý zážitok.

Keď vás tak počúvam, tak máte aj dramatický osobný život, plný zvratov, ktorý zvláštne konvenuje vašim najväčším postavám na scéne.

Človek nemôže mať všetko. Mám dve nádherné deti. Mám výbornú rodinu. Priateľov, ktorí ma vedia podržať. Mám prácu, ktorá ma neskutočne baví a ktorú môžem chvalabohu stále robiť, pretože už to vyzeralo dramaticky kvôli operáciám kolena. Myslím si, že mám obrovské šťastie v tom, čo mám.

Ktorá z tých postáv je vám najbližšia, keby ste ju mali pripodobniť svojmu uvažovaniu? Či možno, ktorá je taká, že by ste jej osudom nechceli skončiť?

Tie ženské roly sú dramatické. Väčšinou sú spojené s tragédiou, so smrťou… Nikdy to nespájam so sebou. Aj keď rozmýšľam nad rolou, skôr ma inšpiruje osud iných a snažím sa empaticky vcítiť do tej postavy. Snažím sa pochopiť jej charakter. Nečerpám zo svojho života. K veľkým, čistým klasickým baletom som nikdy neinklinovala. Mojím snom bola Giselle. Tá ma veľmi priťahovala.

A ktorú postavu považujete za interpretačný vrchol?

Ja neviem. Ešte som nedotancovala. Každá rola je pre mňa výzvou a vždy začínam od začiatku a chcem ju urobiť tak, aby bola mojím interpretačným vrcholom.

Ste prvá slovenská balerína, ktorá získala nomináciu na divadelnú cenu Dosky, práve za Annu Kareninu. Pre českého čitateľa je to také, ako keby balerína dostala nomináciu na Cenu Alfreda Radoka, alebo keby neexistovala baletná kategória Ceny Thálie, dostali by ste sa medzi činoherné herečky. Bolo to pre vás také mimoriadne stretnutie s postavou, libretom, choreografom Kirillom Simonovom, že vznikla taká kreácia, ktorá sa dostala až do uší divadelných kritikov, ktorých poväčšine zaujíma len na Slovensku obľúbená a preferovaná činohra?

Bola to mimoriadna spolupráca. Lebo taký pohybový slovník, aký má Kirill, sme ešte neskúšali. A ten ma veľmi zaujal a veľmi sa mi páči. Myslím si, že v tomto predstavení som využila všetko, čo viem, popritom som sa veľa naučila od Kirilla. Simonov je divadelný choreograf a v predstavení je mnoho sekvencií, ktoré potrebujú divadelnú dávku herectva, kde napríklad musím vyjadriť emóciu hlasom alebo sa smejem. Bola to pre mňa výzva. Môžem sa tým vrátiť k Ondrejovi a jeho tvorbe. Mám rada balety, kde je pohyb ako slovo. Vyjadriť drámu nemým otváraním úst a podobnými divadelnými postupmi. Mám rada, keď má pohyb podtext.

Ako manželka, matka dvoch detí, ako vnímate Annu? Pre časť čitateľov či divákov nie je sympatická, lebo rozvrátila rodinu a napriek možnosti usporiadať si život po extempore s Vronským zotrvala v tvrdošijnosti.

Je to vec názoru. Aj Kirill to tak urobil, lebo je to psychologický profil. Buď tú Annu nenávidia, alebo ju majú radi. Je to individuálne. Nevieme, čo prežívala vo vnútri. Jej túžba byť milovaná musela byť veľmi silná, keď opustila dieťa a pre lásku dokázala skončiť so svojím životom. Takže je to ťažké súdiť. Buď ju odsúdi, alebo pochopí. Ja by som nedokázala svoje deti opustiť.

A vy ju teda máte rada, či nenávidíte?

Ja ju mám rada. Ja ju chápem. Viem sa vžiť do človeka, prečo asi tak konal. Neodsudzujem. Každý má svoj dôvod. Nikto iný do toho nevidí. Dôležitá je empatia. Neodsudzovať, keď my sme iní alebo to vidíme inak.

Tak ma aktuálne napadlo, keď máte takýto empatický prístup, či vám nevadia a nemáte strach z utečencov.

Ja mám z toho strach. Je to v poriadku, pokiaľ nám nezačnú ubližovať či brať to, čo im nepatrí, alebo nesiahnu na naše životy. Ľudia sú všelijakí, a keď ide o záchranu seba samého, dokážu byť horší než zvieratá. Málokto v nešťastí dokáže byť dobrým alebo sa udržať.

Záchrana. To je hlavný motív inscenácie Spartakus. Každá z postáv chce zachrániť vlasť a robí pre to všetko, čo vie, samozrejme svojím spôsobom. Kladným aj záporným. Niekto je dobrý, niekto zlý. Vnímate to tiež tak?

Každý má presne svoje presvedčenie. A ide si za svojím a myslí si, že jeho cesta je správna.

A aká je teda Frýgia? Rieši aj ona vlasť, vojnu, či len miluje muža svojho života?

Frýgia je žena, ktorá miluje muža a stojí pri ňom napriek všetkému, čo robí, hoci si myslí, že je to nesprávne. Vie, že je to nebezpečné, veľmi sa o neho bojí.

Simonov veľmi zaujímavo, ako ste povedali aj u Kareniny, pracuje s psychológiou postáv. Nie sú sploštené, ale sú viac vrstevnaté. Zároveň veľmi muzikálne cíti hudbu aj tok drámy, pretože dokáže rozdeliť hudbu a javiskové dianie v mnohých miestach proti sebe, čím vytvára mimoriadne dramaticky silné miesta. Jedným z takých je hudobný vrchol slávneho adagia, kde namiesto milovanej a tisíckrát skopírovanej Grigorovičovej zdvíhačky Frýgia dá Spartakovi facku. Účinok takého vyjadrenia je emotívne strhujúci.

Presne ste to vystihli.

Stále máte záľubu v hre na klavíri?

Nie. V podstate odkedy tancujem, tak nie. Ešte na konzervatóriu som dva roky mala klavír. Ale už nie. Zasa sa ale dostávam trochu do toho s dcérou, ktorá hrá na husliach a ja ju sprevádzam na klavíri.

A tak aké máte záľuby?

Moje deti. Veľmi rada čítam. Začala som učiť na konzervatóriu, tak aj to berie čas. Moja záľuba bol vždy tanec.

Čo myslíte, že sa stane s baletom ako žánrom? Keď vidíme, že v klasike sa začínajú výkony blížiť k výkonom atlétov v športe, v tanečnom divadle sa vracia akási oneskorená postmoderna, na scéne tancujú ľudia bez pohybového vzdelania a tvária sa veľmi intelektuálne…

Ja si myslím, že sa všetko vždy vracia, keď to dosiahne svoj extrém či vrchol. Takže sa to zase vráti k tej pôvodnej čistote, ku klasike. Všetko sa vracia. Tak ako aj v móde.

Mali ste vážne problémy s kolenom. Veľmi dlho to vyzeralo, že sa na scénu už ani nevrátite. Budúci rok budete mať guľaté narodeniny. Čo vlastne s vami bude, keď v každej odpovedi hovoríte, že tanec je láska, záľuba, život?

Život nie. Lebo už mám rodinu. Môj život sú moje deti a rodina. A čo by som ja chcela ďalej? Veľmi ma zaujíma pilates. Takže by ma bavilo aj pomáhať normálnym ľuďom v pohybovom cvičení a uvidím, čo pedagogická práca s deťmi.

Takže nakoniec vaše motto pre čitateľov po úspešnej premiére Spartaka, nech ešte neuvažujeme o vašom konci kariéry či budúcnosti bez javiska.

Všetko dobre dopadne!

Tak držím palce – a nielen ja, myslím, ale aj vaša veľká divácka skupina.

Na cestu som ešte od baleríny dostal výborný domáci koláč. Dievčatá usilovne riešili úlohy z matematiky. A odchádzal som s dobrým pocitom, že tých pár kusých informácií na slovenskom webe o mimoriadnej umelkyni doplní český web ako hlas volajúceho na púšti.

Čo sleduje

Hosťom rubriky zostane Eva Sklyarová. Ako lepšie ukončiť pôsobivý, spontánny a úprimný rozhovor než vyjadrením toho, čo balerínu, ženu, matku vystihuje. Z Košíc medzi starosťami o rodinu, domov, školu, nákupy, varenie, baletným drilom a pracovnými povinnosťami mi poslala nasledujúce. Nie je to video, ale význam slova „sledujem“ nemusí byť nutne obrazového charakteru. „Milujem Jozefa Banáša. Čítala som od neho asi všetky knihy. Neviem povedať, ktorá sa mi páčila najviac. Mám rada, ako píše. Jeho témy zo zákulisia špinavej politiky, hry mocných. Píše ľudsky, číta sa ľahko. Píše s nadsádzkou a milým humorom,“ píše Eva Sklyarová, ktorá uprednostňuje čítanie a číta rada súčasného slovenského spisovateľa. Má aj ďalšieho momentálne obľúbeného: „Máraia milujem kvôli jeho nádherným myšlienkam. Krásnym vyjadreniam ľudského vnútra. Výpovediam autorovej duše, jeho ľudským hodnotám. A kvôli jeho krásnej životnej múdrosti,“ hovorí Eva o Sándorovi Máraiovi, košickom rodákovi, jednom z ikonických autorov 20. storočia. Inšpiratívne námety k sviatočnému predĺženému víkendu.